Kde bolo, tam bolo, v jednej malej krajine, ktorú nebolo na stolovom glóbuse ani vidno, žili v trochu temnom, ale aj trochu čarovnom lese zvieratká a iné bytosti. Bol to les, ktorý patril zvieratkám, aj keď tie už na to zabudli. Iné bytosti sa zjavovali len občas, pričom zvieratká k nich chovali úctu a zášť zároveň.
Napriek tomu, že les bol plný zdrojov a nik by nemusel trpieť núdzou, niektoré zvieratká hladovali alebo sa im dostávalo menej ako si zaslúžili. Boli tu totiž obyvatelia lesa, volali sa „čerpači“, ktorí si brali viac ako potrebovali. Čím viacej zo zdrojov čerpali, tým menej zostávalo ostatným. Ale nik ich v tom nezastavil. Zvieratká sa totiž týchto nenásytníkov báli, aj keď to boli tiež len zvieratká ako ostatné. Mali strach z toho, že keď im v tom budú brániť, dostanú za trest ešte menej. Alebo že ich čerpači vyhodia von z lesa. Niektoré zvieratká sa tvárili ľahostajne, hovorili - „takto to predsa chodí v každom lese“, alebo „poriadok s nimi by mali predsa spraviť iné bytosti, my sme predsa len zvieratká!“. Ale za ich ľahostajnosťou sa skrýval tiež len strach. Ten postupne ovládol všetky zvieratká v lese. Nieže by sa vyslovene báli, len si dávali väčší pozor na to, čo urobia alebo povedia. Postupne sa napríklad naučili, ktoré lesné plody nechať radšej tak, pretože ich obľubujú čerpači alebo že je lepšie vôbec nevstupovať do určitých častí lesa, kde sídlia v hojnejšom počte. Taktiež niektoré prišli na to, že keď budú čerpačom s ich drancovaním lesa pomáhať, dostane sa aj im viacej. Čo je na tom zlé, veď majú predsa pelech plný malých hladných krkov a zima sa blíži. Ale les sa stal ešte temnejším a už vôbec nie čarovným miestom na život.
No aj čerpači mali strach. Najmä spočiatku, keď si začali brať aj to, čo im nepatrilo. Veď les patril všetkým rovnako a zvieratká, ktorým brali, boli v značnej presile. Keby chceli, mohli nespratníkov kruto potrestať. Alebo ich proste vyhnať z lesa. No čerpači si zobrali raz, potom druhý krát. A nič sa nestalo. Čím dlhšie čerpali, tým menší bol ich strach. A prišli na to, že čím viacej sa ich zvieratká boja, tým menej sa oni boja zvieratiek. Takto to totiž chodí.
Iné bytosti si tiež všimli, že nie je všetko v súlade s lesným poriadkom. Zjavili sa, pohrozili prstom a povedali – „no, no, no, zlé zvieratká, ak sa budete takto k lesu správať, uvalíme na neho kliatbu“. Kliatby sa najprv každý bál. Znamenalo to obdobie sucha. Uvalená kliatba však vždy trvala len pár mesiacov a aj keď kvôli nej mali zvieratká ešte menej potravy, po období sucha prišlo zas obdobie hojnosti a teda aj obdobie čerpačov. A tak sa iných bytostí a ich kliatby postupne báť prestali.
Takto to teda šlo roky. Až sa raz zvieratkám zjavil lesný duch. Už sa nemohol na toto všetko pozerať a takto k zvieratkám prehovoril: „Zvieratká, boli ste stvorené ako slobodné bytosti. Len slobodné môžete naplniť to, pre čo ste boli stvorené. Ale nikdy nebudete slobodné, keď sa budete báť. Strach vás robí neslobodnými. Zbavte sa ho a tento les sa stane vašim rajom na zemi!“ Zvieratká zvážneli a spýtali sa: „Tebe sa to hovorí, ty si duch. Ale ako sa máme zbaviť strachu? Sme predsa zvieratká a zvieratká sa boja.“ Lesný duch im na to povedal: „Strach je choroba, ale liečiteľná. Vyliečte sa z nej!“. „Ako? Ako?“ - zborovo zaúpeli obyvatelia lesa. „Riaďte sa týmto!“ – zvolal lesný duch a vyčaroval veľký kus brezovej kôry, ktorú pripevnil na tisícročný dub. Na nej stálo toto:
Majte nohy v suchu
Kryte si chrbát
Hýbte sa, neležte v pelechu
Jedzte dobre a zdravo
Pomáhajte si
Vyjdite z lesa
Každý deň toto opakujte
Sklamanie zavládlo medzi zvieratkami - „Toto, že je ten zázračný liek?“ Väčšina smutne odišla a ďalej žila tak ako doteraz. Našli sa však aj také, ktoré, aj keď im to nebolo úplne jasné, rady lesného ducha prijali a začali sa nimi riadiť. Tak postupne začínali chápať. A vzdorovať. Čim dlhšie žili podľa rád lesného ducha, tým menší bol ich strach. A prišli na to, že čím menej sa boja čerpačov, tým viacej sa čerpači boja ich. Takto to totiž chodí.
Keď vyhnali z lesa prvého z nich, všetko sa zmenilo. Veľa zvieratiek sa vrátilo k tisícročnému dubu a prečítali si ešte raz čo tam stálo napísané. A uverili, že toto je ten zázračný liek na ich chorobu. A tiež sa vyliečili. Les prestal byť taký temný a začal byť zase trošku čarovný. A zvieratká žili šťastne až kým nepomreli.
Tento príbeh sa nestal v našom lese. Ale vo vedľajšom. V tomto a aj v tomto. Náš temný les na koniec rozprávky ešte len čaká. Ako dlho, neviem, ale raz to príde. Tak šup, šup! Teplé ponožky na nohy a mrkvu do ruky! Nech je to čo najskôr.
