ale hranie ochotníckeho divadla, kde sa tvária, že život dôchodcov zásluhou bývalej vlády blahobytný bol. Ich zásluhou tento blahobytný život vyzeral tak, že sa vozili zadarmo vlakmi s prázdnymi vreckami nie po výletoch, ale v lepšom prípade sa mohli odviesť zadarmo k lekárovi. Kým ich západní rovesníci si mohli za dôchodok cestovať po Európe, vyhrievať sa na Mallorke, či vysedávať v kaviarňach a popíjať si kávičku a keď prišlo k tomu, tak ich opatrovali slovenské opatrovateľky. Výška dôchodku v porovnaní so západnými sa tak stala obyčajnou žobračenkou, za ktorú niektorí z nich boli ochotní robiť krovie štátostrane, smiať sa do popuku nad polooplzlými vtipmi vodcu a jeho kultúrnej úderky pri oslavách MDŽ, či predvolebných mítingoch a ďakovať za vyprážaný rezeň. Dnes sa stávame svedkami toho, že sociálny štát vlastne nikdy neexistoval a skutočnosti, ktoré vychádzajú na povrch sú tie, že tí ktorí nám maľovali svetlú budúcnosť sa v skutočnosti správali ako gangstri najhrubšieho zrna. Státisíce svojich občanov nechávali žiť v biede, nestarali sa, že nemáme na ich drahé lieky, že mnohí zomierame len preto, že oni rozkrádali zdravotníctvo, že mnohým starkým na to odkázaným nemal kto podať pohár vody, že deťom k ich biednemu prídavku pridávali každý rok centy, ich najväčšou starosť bolo každé štyri roky oklamať za pomoci médií (s) prostý slovenský národ. Tí, ktorí sa dnes priznávajú pod ťarchou dôkazov a možno i svedomia k tomu, čo všetko sa odohrávalo pod rúškom sociálneho štátu, sú v ich očiach kajúcnici, ktorí nemajú miesto v ich hodnotovom rebríčku. Peňazí mali toľko o akých sa nám ani nesníva a bolo ich až toľko, že ich museli vo vreciach a lietadlami odvážať do Dubaja.
Ak Jednota dôchodcov Slovenska to myslí s dôchodcami vážne mala by sa ich delegácia vybrať nie však na tlačovky a tíško šúchať nohami, ale na Súmračnú, či do centrály HLASU a tam sa opýtať čo všetko vedia o lietadlových peniazoch. Česť vašej práci Jednota!!!
