Keby hráči plnili príkazy svojich trénerov a želania státisícov fanúšikov futbalu, tak ako plnili príkaz niekoho, keď si futbalisti kľakli na trnavský trávnik pred zápasom s Írskom, tak futbal na Slovensku by patril medzi výkvet nášho športu. Tento kľačiaci zvyk, ktorý tu niekto zaviedol, nemá nič spoločné s tradíciou, ktorá je stáročia zaužívaná, keď sa u nás kľačí pred Bohom a rodičmi. Naši ľudia svoje hranice opúšťali len ako drotári, murári, ale nikdy sa nepotulovali po Afrike s puškami, aby si podmanili tamojších obyvateľov a urobili si z nich sluhov a otrokov. Sluhov sme skôr robili sami! Nikto z našich futbalistov nenabral odvahu, akú prejavil ruský pilot F1, radšej si kľakli na kolená a aj svoju hru tomu prispôsobili.
R. Sulík je niekedy taký kôň, že by vyhral aj Veľkú pardubickú!
Slovenské média, ktorých úlohou je vládu kritizovať za činy a nie za „manželskú“ komunikáciu pánov Sulíka a Matoviča, sú teraz v tranze podobne, ako juhoamerickí reportéri pri komentovaní futbalu. Vzájomne sa prekrikujú, aby sa čo najviac zapáčili tým, ktorí ich platia a želajú si návrat starých dobrých časov.
Chápeme, že pre cieľ, ktorý je pred vládou je možné sa aj pohádať, ale pri hádke netreba hneď otvárať okná, aby to počula celá ulica.
