„Nie, nepoznám to tu," vystrašene štebotá žena.
Bežíš k nim. Žena, či skôr dievča, asi 25, blondýnka. A prvé, čo si na nej všimneš, sú jej oči. Máš pocit, že tie veselé a jasné kukadlá si už niekedy videl. Odkiaľ ju ale poznáš?
„Ahoj," ozveš sa, keď k nim pristúpiš.
„Čau," odpovie muž:
Je starší než tá slečna, pomerne o dosť, približne štyridsiatnik. Zahľadí sa na teba a tvoj pohľad sa dotýka tej ženy vedľa.
„Ja som Karol," predstavuješ sa a podávaš jej ruku. Usmeje sa a keď si všimne tvoju ruku, cez úsmev precedí:
„Nikol."
„A ja som Tono," pridá sa ten muž.
Pýtaš sa ich, kde ste. Prekvapene na seba pozrú a popíšu, ako sa zobudili tu, uprostred lesa. Ty ale nepočkáš ani na koniec ich príbehu a vykročíš kamsi do húštiny. Obzrieš sa späť na Nikol, tá sa len milo usmeje, sklopí zrak a vykročí za tebou.
Oči sa otvoria... a vstane. Pozrie sa na hromadu vecí, čo tu ležia. Priviezol ich včera a dnes ho čaká vybaľovanie do zelených skríň. Prenikavosť ich laku ho bije do očí. Je to už dávno, čo túto izbu obýval a strávil v nej bezmála 18 rokov svojho života. Predtým, než sa rozhodol utiecť. Odhrnie záves a vidí obrysy hradu vo svojom rodnom meste.
„Sakra," zakleje mladík vysoký pomaly 2 metre, „prídem neskoro!" a zrýchli každý svoj pohyb.
Navliekne sa do hávu čiernejšieho než prvá ranná káva a zhodí svoj jemný porast brady. A slzy, slzy sa tlačia do jeho očí. Do jeho modrých očí.
„Odkiaľ si, Karol?" pýta sa ťa tá blndýnka a pozerá pritom do tvojich modrých očí.
Tono si opodiaľ vyťahuje zo svojej tašky malú fľašku s vodou. Zamrmleš, že prichádzaš z konca sveta a ona svojim štebotavým hláskom prehlási:
„To nemôžeš, odtiaľ som ja," a znovu sa len to poľahky pousmeje.
Tonove ťažké kroky doliehajú vedľa vás a ničia vašu romantickú idylku.
„Musíme cez tie kríky," a ukazuje na husto zarastenú časť lesa. Začneš sa s ním hádať.
„Počujete to?" ozve sa z pozadia vášho hurhaja Nikol.
Ticho sa vplíži do tvojich uší. Začuješ šuchot lístia a vy mlčky čakáte na svoj osud, čo vám má skrížiť cestu. Si pripravený vybehnúť ako o život. Napätie stúpa a tvoja nervozita tiež. Z húštiny vybehne... človek. Beží. A niečo sa snaží gestikulovať. Jeho svalmi prekypujúce telo sa k vám rúti a nezastavuje. Naopak kričí: „Medveď!!!!" Okamžite vystrelíte sťa šípy z luku, ako ruka boxera deklasujúceho svojho súpera. Počujete, ako za vami funí veľké zviera a letíte lesom. Mocne odhrňujete konáre pred vami a vaše duše idú vyskočiť z hrudí. Badáte svetlo a o chvíľu sa ocitáte na akejsi mýtine. Zastavuješ a tvoji priatelia tiež. Neveriacky pozeráš pred seba, na plot s nápisom: „Vysoké napätie." Otočíš sa a tentokrát sa sám dáš znovu do behu. Preč od ostatných.
Tmavý bar. Mladík v ňom sedí a rukou ťuká do stolu. Hlava sklonená, pred ním pohár whisky, v jeho porazene vypadajúcich očiach hlboký smútok. Sedí tu, v tmavom kúte snáď toho najzapadlejšieho baru a kľudná hudba ešte väčšmi zatemňuje jeho myšlienky. Napije sa a cíti, akoby to sústo hladilo zvnútra a dodáva mu silu. Zdvihne oči a jeho zrak dopadne na slečnu sediacu kúsok od neho. Tá jeho očný pozdrav opätuje. Usmeje sa na neho a uchlípne si z poháriku.
„Il momento de veritas," dodá si priopilý mladík odvahy a vykročí za ňou.
Volá sa Radka. Rozprávajú sa, konečne sa i on usmeje. Popisuje jej svoj príbeh. Ako žil vo veľkomeste a vrátil sa späť. Tam, kam myslel, že jeho kroky už nikdy nebudú smerovať. Na miesto, kde bol šťastný a z ktorého utiekol. Utiekol, pretože sa bál. Seba samotného.
