• Nikdy som vo Veľkej Británii ani v Londýne nebol - toto bola moja premiéra. Zaujímavé: Nič som od Londýna neočakával, nemal som o veľkomeste s takmer deviatimi miliónmi obyvateľov žiadne predstavy. Cieľ bol skutočne jednoduchý: navštíviť výstavu o histórii skupiny Pink Floyd. A ak zvýši čas, nejaké hodiny navyše, tak sa možno pozrieme "niekam," "na niečo." Nikdy si pri cestách za hranice nerobím "veľké plány," ani tentoraz to nebolo inak. Len som si povedal, že si v tom Londýne dám pohár - dva dobrého piva a Fish & Chips - rybu s hranolkami. Niekedy, zvyčajne, je celkom nanič robiť si "nejaké plány," pretože situácia sa môže kadejako zmeniť, môže sa naskytnúť nejaká iná - zaujímavejšia voľba, príležitosť.
• Z pražského Letiště Václava Havla sme do Londýna - na letisko Stansted - prileteli vo štvrtok 28. septembra t. r., čosi po 17:00. hodine miestneho času. Let bol príjemný, nedlhý, preto i neúnavný. Cesta z letiska sa ťahala a ťahala ako sopeľ po rukáve, nemala konca-kraja. Do "samotného" Londýna sme cestovali vari vyše dve hodiny. Už bola tma, keď sme vystúpili z autobusu, keď sme vošli do metra a keď sme našli malý hotel - Gower House Hotel (57 Gower Street, Bloomsbury, London), kde sme boli ubytovaní. Na recepcii ma čakalo prvé "londýnske prekvapenie:" Napriek tomu, že personál na recepcii nás oslovil plynulou angličtinou, mimovoľne som kdesi vedľa, v malej jedálni hotela, zachytil pár poľských slov. Mladého muža na recepcii som preto oslovil po poľsky - spýtal som sa ho, či náhodou nehovorí po poľsky. Samozrejme - hovoril, pretože pochádza z Poľska, tak ako i všetci zamestnanci v útulnom, aj keď trocha stiesnenom, ale veľmi čistom hotelíku. Čakala ma posledná etapa namáhavého cestovania: výstup schodami, vystlanými kobercom, na piate poschodie. A konečne spánok.
• Na druhý deň sme išli na výstavu o skupine Pink Floyd - o nej som písal tu, tu a tu (linky). Zopár desiatok metrov od hotela stačilo nastúpiť do autobusu - samozrejme, poschodového, červeného Double-decker Bus Of London, číslo 14, a už sme sa v silnom lejaku viezli mestom, cez križovatku Piccadilly Circus, smer Victoria & Albert Museum na Cromwell Road, kde je výstava o Pink Floyd, sprístupnená do 15. októbra t. r. Zbytočne som sedel na vrchnom poschodí autobusu, celkom vpredu - nič som nevidel: po prednom skle sa valili nepretržité prúdy vody. Keď sme po vyše šiestich hodinách vyšli z budovy múzea, stále pršalo - lialo. Odpustili sme si preto dlhú prechádzku mestom k ikonickému komplexu Battersea Power Station, medzi komínmi ktorého je odfotografovaná héliom nafúknutá atrapa prasaťa Algie na obal albumu Pink Floyd Animals. Napokon - aj tak sa rýchlo stmievalo, z výhľadu na monument by sme asi nič nemali. Zviezli sme sa "štrnástkou" naspäť k hotelu s cieľom, že pôjdeme do nejakej reštaurácie a dobre sa najeme. Ísť niekam do Soho "na čínu," alebo dať si hamburger v McDonald's alebo v KFC - tak to teda nie! Sme v Londýne, nebudeme predsa jesť niečo netypické pre londýnsku kuchyňu :-) ! A tak sme zapadli do neveľkej, klasickej londýnskej "krčmy," kde čapovali niekoľko druhov piva a kde podávali aj jedlá. Bolo nabité, chvíľu sme počkali dokým sa uvoľní ťažký drevený stôl a mali sme si kde zasadnúť do kožených kresiel. V podniku s tradíciou od roku 1860 sme si objednali lahodné, dobré tmavé pivo guinness a veľkú porciu Fish & Chips s nakladanou malou cibuľkou, s párom omáčok a so sendvičovými chlebmi. Chutné, čerstvé a horúce jedlo stálo necelých 15 libier. Keď som platil kartou, len zo zvedavosti som sa svetlovlasej dievčiny na druhej strane pultu spýtal, či je z Londýna. "Nie, ja som z Maďarska," odvetila po anglicky. Tak som sa jej aspoň lámanou maďarčinou poďakoval za dobré jedlo a za obsluhu - nech má dievča radosť. Z Pubu sme "vypadli" o pár hodín a v neďalekom podniku Eat. sme sa "dorazili" sladkými ovsenými koláčikmi so sušenými hrozienkami a silnou čiernou kávou. Bolo pár minút do záverečnej.
• Doprial som si nedlhú prechádzku ulicami okolo hotela, pozoroval som rušný, pulzujúci život vôkol, dávajúc si pozor na to, že keď prechádzam cez cestu, musím sa najskôr poobzerať vpravo. Videl som krásny striebristý Rolls-Royce, veľa malých taxíkov - skoro všetky boli čierne a nablýskané, poschodové autobusy sa obdivuhodne, kľukato prepletali pomedzi autá na úzkych cestách, v pravouhlých zákrutách na križovatkách. Na chodníky dopadalo svetlo z výkladov takmer luxusných obchodov a reštaurácií, z ktorých vychádzali po rusky hovoriaci ľudia. Bol večer, rušný piatkový večer, plný londýnskych chodcov a áut. Vysoko nad hlavami, nad tehlovými obytnými budovami, nám krúžili policajné helikoptéry. Zazdalo sa mi, že kdesi na vyššom poschodí starého, matne červeného domu, sa mierne pohla záclona, za ktorou stála stará pani - určite pravá Londýnčanka, obývajúca Londýn nad Temžou od narodenia.
