V Normandii som bol niekoľkokrát, naostatok v auguste tohto roku, a ani pri jednej z tých návštev som nevynechal možnosť pozrieť sa nielen na povestné pláže, kde sa skoro ráno 6. júna 1944 vylodili spojenecké vojská, ale aj na cintoríny na oboch stranách padlých vojakov a na niektoré múzeá (ktorých je od Caen po Sainte-Mere-Eglise veľmi veľa). Tak ako inokedy, aj teraz som z brehu pozoroval v plytkej vode šantiace sa deti a kúpajúcich sa, odvážnych plavcov, v mokrom piesku hrajúcich sa malých staviteľov hradov a priehrad. Na pláži, ani nie desať metrov od jedného z dvoch pamätníkov vylodenia, slní sa štvorica mladých mužov. Ležia na bruchách, hlavami k pobrežiu, na pohodlných nafukovačkách a usilovne hľadia do smartfónov. Na miestach, kde kedysi ležali vojaci - či už živí alebo mŕtvi - sa dnes vynikajúco chytajú Pokémoni.
Vraciam sa k tomu zvláštnemu pocitu. Na jednej strane rozumiem všetkým tým veselým návštevníkom pláže, ktorí sa kúpu, slnia, hrajú s loptami alebo len typicky pre Francúzov piknikujú - a na druhej strane rozumiem aj sebe, stojacemu takmer nehybne, hľadiacemu na horizont Lamanšského prielivu. Myslím na stovky, na tisícky vojakov, ktorí (aj) na tejto pláži padli. Neodvážim sa vstúpiť do vody - aj keby som akokoľvek chcel. Zobliecť sa do plaviek a zaplávať si? Takú otázku si ani nepripúšťam. Kdesi vzadu, nad betónovou promenádou už desaťročia vejú zástavy všetkých štátov, ktorých vojaci sa v Normandii vylodili. Medzi nimi je aj zástava Česko-Slovenska.
A potom si spomeniem na rok 2004 a na osobné, veľmi priateľské stretnutie s americkým veteránom, parašutistom Forrestom Guthom, ktorý ako jeden z prvých zoskočil v nočnom výsadku nad Sainte-Mere-Eglise. Bol to vtedy čiperný chlapík a s hrdosťou nám, novinárom, ukazoval dobovú fotografiu, na ktorej so spolubojovníkom drží červenú nemeckú zástavu s čiernym hákovým krížom v bielom kruhu - prvú takú, ktorá bola ukoristená na oslobodenom francúzskom území. Forrest Guth už nežije, zomrel v roku 2009.
Cestou z Omaha Beach sledujem upravené živé ploty a pasienky francúzskeho videka. Krajina je pekná, usporiadaná. V spätnom zrkadle zapadá slnko, ale svetlo je nad krajinou ešte dlho. Rozmýšľam nad zástavami osloboditeľov, ktorí vyšli na normandské pláže a brehy. Zástavy vejú v každej dedinke, zvyčajne okolo radnice. Na chvíľu sa prichytím pri myšlienke, ako by to asi vyzeralo u nás, keby sme všade mali vyvesené okrem zástavy slovenskej a zástavy Európskej únie aj zástavu česko-slovenskú, sovietsku a rumunskú - veď česko-slovenské, sovietske a rumunské vojská oslobodili Slovensko. Myslím si, že Slovensko by to jednoducho nepredýchalo.
