Boli sme vo Francúzsku takmer dva týždne a za celý ten čas sme videli minimum ozbrojencov a ešte menej policajtov v uniformách. Prvých strážcov pokoja a poriadku sme zbadali na parížskom letisku Beauvais. Bola to štvorica v maskáčoch a v nepriestrelných vestách oblečených vojakov s prilbami na hlavách a s útočnými puškami, zavesenými cez ramená. Pomaly sa prechádzali halou letiska a okolo letištnej budovy. Vzbudzovali rešpekt, ale nie strach. Okrem nich bolo v letištnej hale zopár mužov v tmavých oblekoch a bielych košeliach, tí ale neboli ozbrojení, mali len vysielačky. Patrili k letištnému personálu. Ďalších po zuby ozbrojených vojakov sme videli na korbe nákladného auta, ktoré uháňalo cestou popri promenáde pri pobreží Lamanšského prielivu v Le Havre. Za celý čas pobytu v Normandii sme stretli dve policajné autá a v parku v Le Havre dvoch mestských policajtov na bicykloch. To bolo všetko, čo nám len úchytkom pripomenulo, že Francúzsko je vo výnimočnom stave. A ešte niečo, aby som nezabudol: Na nedeľnej tržnici v centre Le Havre jeden zo stánkov strážila z kartónu vyrezaná figurína slávneho komického žandára zo Sain Tropez :-) . Aby sme ale boli presní - výnimočný stav vo Francúzsku je realitou a "vďaka nemu" bolo zrušených alebo výrazne obmedzených veľa masových podujatí, hlavne miestnych slávností, trhov, prehliadok, festivalov. Nepochybujem ale o tom, že tie, ktoré sa uskutočňujú, sú pod dozorom vojenských, policajných aj poriadkových služieb, a určite aj v civile oblečených strážcov bezpečnosti. Myslím si, že ako domáci, tak aj turisti sa vo Francúzsku môžu cítiť bezpečne. My sme sa tak cítili.
Na záver mojej päťdielnej blogovej série reportážnych článkov z Normandie som sa rozhodol, že opíšem aspoň niekoľko príjemných zaujímavostí, s ktorými sa návštevník tejto prekrásnej krajiny stretne, a ktoré mu utkvejú v pamäti (možno aj s otázkou "Prečo to tak nemôže byť u nás?")
Našinec si pravdepodobne ako prvé všimne to, akí sú francúzski vodiči (a nielen oni) ohľaduplní navzájom k sebe, ale aj ku chodcom. Videl som chlapíka, ktorý sa zastavil na chodníku, vytiahol si z krabičky bielu gitanesku bez filtra a zapálil si. Asi si nevšimol, že stojí pri priechode cez cestu. Bol som ale nesmierne prekvapený, keď som videl, ako mu pred priechodom zastavil bicyklista - dávajúc chodcovi prednosť. To, že vám dávajú na priechodoch pre chodcov prednosť vodiči áut - to je vo Francúzsku samozrejmosť. Kráčajúcemu skutočne stačí zastaviť sa alebo spomaliť chôdzu pri priechode pre chodcov a autá už brzdia a zastavujú. "Daj prednosť chodcovi" je prirodzené, ale to nie je všetko. Nie je výnimkou, že francúzski vodiči, ktorí sú na hlavnej ceste, dajú prednosť aj tým vodičom, ktorí vychádzajú z vedľajšej cesty alebo dokonca z parkoviska. Pribrzdia, niekedy aj zastanú a umožnia inému vodičovi zaradiť sa pred (!) seba. Samozrejme - nikto nevytrubuje ako zbesilý. O tom, že na cestách a na diaľniciach sa jazdí predpísanou rýchlosťou, ani nebudem písať. Ani o tom, ako vodičov dopravné značenia a svetelné tabule včas informujú o úsekoch, kde radary merajú rýchlosť alebo kde sa na ceste niečo opravuje a platia tam nejaké obmedzenia. Samozrejme - miestni hovoria aj o šoférskych výnimkách. Podľa nich "nebezpečne a bezohľadne" jazdia Parížania. Tí majú na francúzskych cestách asi takú povesť ako naši Bratislavčania alebo "šaľeňaci ta to z vychodzu" :-) .
Zaujímavé je vo Francúzsku nakupovanie - hlavne v malých obchodíkoch. V Le Havre sú na každom rohu neveľké predajne pečiva a chleba - pekárne (boulangerie) - kde sa každé ráno chodia nakupovať hlavne bagety. Bagiet je veľa druhov, sú dlhé okolo pol metra a zabalia vám ich do papierových vreciek, ktoré potom nesiete pod pazuchou ako nejakú veľkú, voňavú a chrumkavú kyticu. Bagety nad chlebom jednoznačne v obľúbenosti u Francúzov vedú. Bez bagiet sa totiž nezaobíde ani jedno predjedlo (ktoré sa podáva k obedu aj k večeri) a ani jedny raňajky. Ešte lepšie je nakupovanie u mäsiara (boucher). Prídete do mäsiarstva a nekupujete kilo hovädziny alebo trištvrtekila bravčoviny. To by bolo jednoduché. Vy prídete, mäsiar vás pozdraví a privíta a vy mu oznámite, čo chcete variť na obed alebo na večeru. Mäsiar podľa toho vyberie vhodné mäso, ukáže vám ho, vy ho "odsúhlasíte" a mäsiar ho raz-dva-tri pripraví tak, ako si to vyžaduje recept: mäso napríklad nakrája na kocky, na rezne a podobne. Je to rituál väzby medzi obchodníkom a zákazníkom, ktorý v sebe zahŕňa neodmysliteľný verbálny kontakt. Podobne to funguje aj na tržniciach pri nakupovaní rýb alebo morských plodov, ktorými sa chladiace boxy len tak hemžia. Všetko je, samozrejme, čerstvé, čerstvo vylovené - a ako sme sa dozvedeli, predávané ryby, kraby, slávky, ustrice, krevety a ďalšie a ďalšie jedlé morské pochúťky sú staré zvyčajne najviac štyri aź päť rokov. Viaceré z plodov a darov mora majú len niekoľko mesiacov - a už končia na pekáčoch, v hrncoch alebo na griloch. Keď už máme nakúpené bagety, mäso (ale aj skvelé paštéty), ryby alebo krevety či kraby etc., ostáva nám kúpiť už len zeleninu, ovocie, víno, syry. Traduje sa, že vo Francúzsku je toľko druhov syrov, že keby ste každý deň ochutnali len jeden z nich, nedoochutnávate sa ich ani za pár rokov. S vínami je to ešte lepšie. V kurze sú teraz vína ročník 2015, ktorý sa vraj veľmi dobre vydaril. Nie je ale výnimkou, že v obchodoch kúpite aj vína staré desať i viac rokov. Sur la santé! :-) .
Francúzsko je kozmopolitná a kedysi koloniálna krajina, preto v nej po stáročia bok po boku žijú generácie obyvateľov rôznych náboženstiev, vierovyznaní, farieb pletí, národností pôvodu predkov, ale aj politických orientácií a, samozrejme, životných filozofií a presvedčení. Francúzsko je dosť liberálne na to, aby si niekto niekoho na ulici pohoršene premeriaval pohľadmi alebo dokonca na neho pľul či do neho hádzal kamene. V mestách a na vidieku stretnete kadekoho - a nikto nikomu neprekáža. Pozornosť nevzbudzuje černoch v dokonale padnúcom obleku s dredmi pod lopatky, dvojica moslimských žien v hidžáboch, ďalšia v burke, starý muž v leviskách a tričku so značkovými slnečnými okliarmi, slečny v minisukniach, mládenci v športovom, stará pani v širokej šatovej sukni a so slameným klobúkom na hlave, detičky v tričkách Hello Kitty, ani klasicky v ošúchaných sakách oblečení dôchodcovia, pripomínajúci Jeana Gabina, hrajúci v piesku na pláži pétanque. Nikto si nikoho nevšíma a každý je vo svojom vonkajšom a aj vnútornom prejave taký, akým je, akým sa cíti.
Francúzska jednoduchosť a súčasne vzťah ku svojej histórii sú tým, čo si musí návštevník Francúzska všimnúť. Prechádzate sa napríklad po Le Havre a na každom rohu je pripevnená tabuľka s názvom námestia, ulice. Nestačí len meno a priezvisko - na tabuľkách je zaznačený aj rok narodenia a úmrtia osobnosti a často i jej stručná charakteristika: l ' écrivain (spisovateľ), la scientifique (vedkyňa), le musicien (hudobný skladateľ) a podobne. Človek aspoň vie, "s kým má tú česť." Často ho meno na tabuľke zaujme a dodatočne si o ňom vyhľadá informácie a opäť sa dozvie niečo iné. Francúzsku jednoduchosť a súčasne zmysel pre prírodu a jej krásy môžete v Le Havre objaviť napríklad v neveľkom parku na Námestí Saint-Roch. V strede parku, ktorý je otvorený denne do 20:30. alebo do 18:30. hodiny (podľa sezóny), je veľký trávnik s košatými stromami a upravenými kríkmi. Ideálne miesto pre Francúzmi tak obľúbené pikniky alebo len vylihovanie na deke. Okolo trávnika je široká asfaltová cestička, kde sa dá prechádzať, kočíkovať alebo aj behať. Dookola je množstvo (viac ako sto) lavičiek - žiadne dizajnérske finančne nákladné skvosty, ale jednoduché drevené sedadlá s operadlami na kovovej konštrukcii. Dostatok smetných košov zabezpečuje poriadok v parku. Vlastne - ani nie. Koše samé osebe by nestačili, keby návštevníci parku neboli disciplinovaní a odpadky by nehádzali do košov, ale kade-tade. Lenže v parku je čisto. Súčasťou parku je aj väčšie jazierko s plytkou vodou, okolo ktorého rastú lopúchy, trstina. V parku je veľa kvetinových záhonov a nechába ani zastrešený letohrádok, kde občas vystupuje nejaká hudobná skupina, hrajúca ľuďom do tanca aj do chôdze. Parkom môžete len tak prejsť ďalej do mesta, alebo v ňom ostať hoc aj celý deň, oddychovať, čítať si knihu, pozorovať holuby a čajky alebo slečny so psami, premenlivé tiene rastlín a vráskavé kôry starých stromov.
Keď už spomíname francúzsku prírodu, treba pripomenúť aj to, ako je všade čisto a aká je krajina upravená. Na lúkach sa pasú kravy, ovce, často vidíte kone. Svahy popri cestách a diaľniciach sú pravidelne kosené - ale nie len tak, ako u nás, na šírku vari dvoch metrov. Popri cestách a diaľniciach je vykosené všetko. Namiesto mnohých križovatiek sú vo Francúzsku kruhové objazdy - a v strede nich nasadené kvety, ozdobné kríky či trávy. V mestách (Le Havre) a v dedinkách sú mnohé upravené parky, trávou vysiate priestory medzi chodníkmi a cestami, záhony kvetov a farebných rastlín. Nechýbajú drobné umelecké diela - sochy, busty, pamätné tabule. Spomenul som križovatky, k nim ešte niečo dodám. Semafóry na križovatkách nie sú umiestnené len vo výške, ale aj na stĺpikoch vpravo, vo výške asi dva metre. Vodiči, stojaci na hranici križovatky, aby videli signalizáciu nemusia preto vykrúcať krky dohora. Na semafóroch svieti len červená alebo zelená - oranžová chýba. Semafóry preto zelenou či červenou signalizáciou svietia aj v noci. Možno preto sa po Le Havre v noci nepreháňali zbesilci za volantom alebo na motorkách. Vo Francúzsku sú milióny semafórov, a ja som krátko uvažoval nad tým, koľko elektrickej energie sa v krajine ušetrí tým, že na semafóroch nie je oranžová.
Život vo Francúzsku je, zdá sa - pre dovolenkára - príjemným a pokojným. Samozrejme, ako všade inde, aj francúzsky život nie je len o tom príjemnom a milo zaujímavom. Aj vo Francúzsku sa musí tvrdo pracovať, často na úkor osobného života a záujmov, plánov, cieľov. Aj vo Francúzsku sú nemocnice - pretože aj tam ľudia ochorejú. Aj vo Francúzsku sú lekárne - pretože aj tam ľudia potrebujú lieky. A napokon, aj vo Francúzsku sú cintoríny - pretože aj tam ľudia zomierajú. My sme však do francúzskej Normandie prišli s cieľom spoznávať (a aj ochutnávať :-) ) niečo nové, pre nás neobvyklé i zvláštne a v neposlednom rade aj inšpiratívne. Mojich päť reportážnych článkov o Normandii malo za cieľ priblížiť tento kraj aj prostredníctvom fotografií čitateľkám, čitateľom blogov na webe SME. Dúfam, že sa to podarilo.
La Fin
