Niekedy sa sám seba pýtam, prečo je to tak. Odpovede nachádzam pomerne jednoducho, napríklad aj v tom, že podobne ako ja, mal Francúzsko (ale aj Poľsko) rád i môj otec, ktorý mal poctivé štátne skúšky z jazyka francúzskeho (a brilantne ovládal aj esperanto a poľštinu). Možno moja náklonnosť k Francúzsku (ale aj k Poľsku) a k severom týchto krajín pramení v pradávnej minulosti - vraj ktorýsi pra-pra-pra-pra-pra... prapredok sa niekedy v XV. či XVI. storočí potuloval pradávnou Normandiou, pobrežím Baltického mora... (Možno práve preto som mal pri celkom prvej návšteve francúzskeho mesta Rouen ten známy pocit déjà vu.) Alebo sú moje dôvody náklonnosti k Francúzsku celkom prozaické - zakotvené napríklad v skorom, mládeneckom čítaní poézie Jacquesa Préverta, v obdivovaní diel francúzskych impresionistov, v čítaní francúzskych hrdinských a rytierskych románov, ale aj dadaistov a surrealistov, Saint-Exupéryho (bol pilotom počas druhej svetovej vojny!) a podobne. Niekedy v tom mám akoby celkom jasno, inokedy takmer celkom nejasno - je to asi ako s tým vrtošivým počasím v Normandii i v Bretónsku: dlhé chvíle svieti slnko a je príjemne, a náhle príde prudký dážď a po ňom zas slnko. Aj tie letné oblaky sú v Normandii iné: obrovské, kopcovité, snehobiele, so sivými základňami vo farbách perutí holubov. Určite to spôsobuje La Manche.
Viem - nežijem vo Francúzsku, prídem tam vždy na dlhšiu dovolenku, počas ktorej mám o program a vlastne o všetko vďaka slovensko-francúzskym a francúzskym priateľom výborne postarané. Viem - nie som ponorený do každodenných starostí Francúzov. Viem - aj tam majú ľudia rôzne problémy a patálie - veď aj vo Francúzsku sú nemocnice, pohotovosti, lekárne, policajti, bezpečnostné služby, súdy i väzenia... Viem - aj vo Francúzsku ľudia štandardne nadávajú na politikov, ale viem aj to, že tam napríklad neexistuje korupcia v zdravotníctve a ani vo verejnej správe, to je nemysliteľné. Viem - aj vo Francúzsku sú v mestách miesta, kam neradno "ne-domácemu" vkročiť; asi tak ako neradno "ne-miestnemu" vkročiť na územie bratislavského "pentagonu." Ale viem aj to, že vo Francúzsku je čisto a poriadok, že tá ich krajina nie je zahádzaná odpadkami. Viem - nemusím si vo Francúzsku hľadať prácu a ako l' étranger nemusím o ňu bojovať a dlhé roky pracovať na tom, aby som bol domácimi (možno) akceptovaný. Viem - je príjemné byť vo Francúzsku, navštevovať zaujímavé miesta a potom večer jesť slávky, krevety, syr, piť víno a ľahko diskutovať o kadečom. Viem - jednoducho nie som Francúz, nemám francúzske štátne občianstvo.
Ako návštevník, ako hosť sa vo Francúzsku cítim veľmi dobre aj preto, lebo si uvedomujem, vnímam určité veľké alebo menšie rozdiely medzi Francúzmi a Slovákmi. Často sú to jednoduchosti. Napríklad: Prechádzate sa po malej dedinke na vidieku, občas niekoho na chodníku stretnete, občas niekoho zbadáte pred domom na záhrade alebo na trávniku. Pekne, slušne a nahlas sa po francúzsky pozdravíte. Domáci sa usmejú a odzdravia sa. Stretnete ich na druhý - tretí deň, a už na vás volajú "bonne journée, bonne journée, bonsoir, bonjour..." Prídete do malého obchodíka s pečivom a chlebom i koláčikmi, pozdravíte sa, prídete na druhý deň - predavačka vás s úsmevom zdraví a víta už vo dverách. Človek nemusí vedieť excelentne po francúzsky, ale mal by vedieť aspoň niekoľko slov, pár hoc i zdvorilostných fráz - a hneď je francúzsky svet ľahší, pretože Francúzi si vedia vážiť to, že niekto má snahu v ich jazyku prehovoriť. Len po nenecky - po nemecky to neskúšajte ;-)
Alebo taká jazda autom: Treba si zvyknúť na to, že vo Francúzsku nie je povinnosť jazdiť cez deň s rozsvietenými svetlami a súčasne si treba zvyknúť na to, že na francúzskych cestách, rýchlostných cestách a diaľniciach sa jazdí skutočne maximálne mierne pod hranicou najvyššej povolenej rýchlosti. Na jednej strane sú na cestách, diaľniciach mnohé radary - o ich prítomnosti vodičov zvyčajne informujú dopravné značky - na druhej strane niet sa kam ponáhľať a hnať, pretože takmer všetky križovatky sú riešené kruhovými objazdmi. Tie vás spomalia či chcete alebo nie. Dobrý zvyk, hlavne na diaľnici, je ten, že pri akomkoľvek predbiehaní alebo obchádzaní sa vyhadzujú smerovky - doľava, doprava. Ešte lepší zvyk majú francúzski vodiči na diaľniciach - keď musia náhle spomaliť, tak na niekoľko sekúnd zapnú "blikačky" - teda všetky smerovky, aby tak upozornili tých vzadu, že sa začína brzdiť. O tom, že sa Francúzi samozrejme riadia princípom "zipsu," napríklad pri výjazde z brán na diaľniciach, kde sa platí "mýto," je zbytočné písať. Ohľaduplnosť na cestách panuje aj v dávaní prednosti. Nebuďte "vykoľajení" z toho, keď budete z parkoviska alebo z bočnej cesty vychádzať na hlavnú, kde je prúd áut, a keď vám náhle niekto na hlavnej zastaví a pustí vás pred seba - aby ste sa plynule zaradili do premávky. Chodci - tak tí sú pomaly králi. Stačí sa vari len pozrieť na priechod pre chodcov alebo sa pred ním zastaviť a v tom okamihu najbližšie autá stoja a vodiči vám dávajú prednosť. Pešie zóny - tak tie naozaj patria chodcom. Je nemysliteľné, aby sa po nich mimo vymedzených trás preháňali napríklad cyklisti a ohrozovali chodcov.
O čistote a o poriadku a hlavne o separovaní odpadu vo francúzskych domácnostiach som podrobnejšie písal v tomto článku --- link. Musím k tejto téme doplniť ešte jednu odpozorovanú skutočnosť: Vo Francúzsku si naozaj vážia prírodu. Normandia aj Bretónsko sú rovinaté kraje, obložené precízne udržiavanými poliami a pastvinami. Pomedzi ne je množstvo stromov a húštin kríkov - remízky, ktoré krajinu prirodzene chránia pred poveternostnymi vplyvmi a súčasne sú úkrytom drobných zvierat a vtáctva. Huby v normandských a bretónskych lesíkoch vraj nerastú. Podstatné je, že severozápadná francúzska krajina pôsobí na človeka ako lahodný kúpeľ či balzam pre všetky zmysly. Francúzska krajina vás nerozplače - tak ako tá slovenská, zanešvárená odpadkami, vyrúbanými lesmi a zlikvidovaným takmer všetkým porastom popri riečkach v okolí každej dediny. Francúzske stromy v mestách a v dedinách skutočne rastú tak, ako rásť chcú. Nikto im každoročne nezrezáva konáre až na kmene - s fantasmagorickou predstavou, že koruny stromov budú rásť podľa "našich" predstáv do prísnych geometrických tvarov.
Na záver tohto článku - a vlastne aj minisérie Spod francúzskej zástavy - niekoľko slov o politických náladách francúzskej verejnosti po prezidentských voľbách a o bezpečnosti. Prieskumy ukazujú že nový francúzsky prezident Emmanuel Macron akosi stráca na domácej popularite. Istým spôsobom je to pravda, ale dôvod poklesu jeho popularity nie je v ňom samom, ale hlavne vo Francúzoch. Jednoducho povedané - Francúzi od prezidenta očakávali veľké "zmeny k lepšiemu," a podľa verejnosti tie zmeny mali prísť "ihneď" alebo "čo najskôr." To ale také jednoduché nie je a Francúzi si asi neuvedomujú, že na všetko treba istý čas a politický priestor. Za poklesom popularity prezidenta Macrona teda netreba vidieť jeho politiku, ale netrpezlivosť a nedočkavosť jeho voličov a francúzskej verejnosti vôbec.
Ako dobre vieme, vo Francúzsku už nejaký ten dlhý mesiac trvá výnimočný stav. Áno, Francúzsko je vo výnimočnom stave - ale nie je to tak ako by sme si predstavovali: že v uliciach sú na každom kroku ozbrojenci a obrnené vozidlá, že je zákaz vychádzania z domov a bytov dajme tomu od 22:00 do 06:00 hod. Nie je to tak. V hale parížskeho letiska Beauvais a okolo nej sa stále prechádza štvorica či šestica vojakov so samopalmi, onlečených v nepriestrelných vestách a v maskáčoch. Okrem toho sú na letisku policajti a aj ozbrojení muži v civile. Ak náhodou nestretnete vo Francúzsku policajnú hliadku, tak stretnutie s ozbrojencami na letisku je jediné, ktoré vás čaká a neminie. To ale neznamená, že sa o bezpečnosť a ochranu verejnosti nikto nestará. Ako som sa dozvedel, bezpečnosť sa kontroluje a dohliada sa na ňu hlavne na veľkých, masových podujatiach (koncerty, festivaly, lokálne trhy a podobne). Tí, ktorí majú bezpečnosť všetkých na starosti, sú ale zväčša v nenápadnom civile. Preto by som nikomu neodporúčal, aby po francúzskej ulici chodil s nožom v ruke. V jednom supermarkete som bol svedkom toho, ako príslušník bezpečnostnej služby každému pred vstupom do oddelenia s novinami a s časopismi pozorne skontroloval obsah tašiek a "prešiel ho" detektorom kovov. Istota je istota aj v sladkom Francúzsku.
