Aby ste tomu dobre porozumeli, musíte vedieť, že ak je v severnej časti horného Liptova teplota cez deň nad 25 °C, tak už máme my, Liptáci, právo hovoriť, že je horúce. Okolo štvrtej - piatej popoludní začne teplota klesať až tak, že v noci je napríklad 19 °C, ale aj 15 °C. Spíme pod perinami. Komáre, cvrčky ani cikády nás neskoro večer "neotravujú," tu len vo dvoroch nocou zabrešú psy keď okolo ide z lesa líška na slipky alebo keď sa po záhradách prechádzajú nočné mačky. Naše spánky sú pokojné, nerušia ich ani vrčania klimatizácií.
Tak som teda kráčal včera z toho mesta, slnko svietilo, príjemne som sa potil, keď tu, náhle, zacítil som na tvári vlažnú kvapku vody. Potom druhú, tretiu... Štvrtú a piatu na hlave, ďalšie na rukách... Začalo pršať. Najskôr pomaly a nežne, náhle dážď zosilnel a voda sa liala ako keby z oblakov viseli motúzy, okolo ktorých sa má vinúť vinič. Dážď padal na rozpálený asfalt a betón a odtiaľ sa hneď vyparoval, vydávajúc pri tom tie pravé letné vône malomesta. Dážď padal na listy, do korún stromov a kríkov - to zas vydávalo také príjemné, ševeliace zvuky, zvuky ktoré mám rád, lebo sa pri nich dobre zaspáva. Spustil sa pekný lejak. Netrval dlho, len tak primerane, aby som stihol trošku zmoknúť dokým dôjdem domov.
Prišiel som domov, zmoknutý - ale tak príjemne, tak, ako sa dá zmoknúť len v lete. Dažďová voda na mne voňala a chladila ma. Posadil som sa v kuchyni za stôl, nalial som si do pohára minerálky a zapálil som si marsku...
...keď tu náhle, zrazu, preletelo mi mysľou "druhý dážď..."
...bolo to kedysi dávno, keď som bol malý chlapec a cez veľké prázdniny, keď rodičia nemali celozávodné dovolenky, som bol u babky a dedka z maminej strany v Považskej Bystrici. Na malom dvore ich veľkého domu stála obrovská čerešňa - najväčšia na svete, ktorá zarodila aj vyše dvesto kíl čerešní - ale naozaj, veď som tam bol, veď som ich jedával; tých čerešní boli plné koše pre každého kto chcel a potreboval. Pri čerešni bola ručná pumpa na studničnú vodu a nad ňou bola veranda ktorou sa vstupovalo do domu. O konštrukciu verandy a o rázsochu kmeňa a hrubého konára čerešne bolo klinovými remeňmi z Tatry 111 priviazané hrubé brvno a na ňom visela hojdačka. Moja detská hojdačka na lanách. Zmajstroval mi ju a pod korunu čerešne zavesil dedko - ktorý prežil prvú aj druhú svetovú vojnu; v tej prvej aj bojoval a jazdil so sanitkou, v druhej bol v odboji. Bola to jediná hojdačka ktorú som kedy v živote mal. Hojdačku som nemal ani doma - doma som mal sekery a drevo.
Bolo leto, boli prázdniny, sedel som v kuchyni u babky, počúval som rozhlasovú hru pre akýchsi dospelých a čakal som dokým prestane pršať. Padal hustý letný dážď s veľkými teplými kvapkami žiariacej vody. Čakal som dokým prestane pršať aby som sa mohol ísť hrať na dvor: liezť po plote, objavovať objavy v dedkovej dielni a v kôlni, obzerať v tej kôlni plagáty so sporo ale decentne oblečenými krásavicami ktoré propagovali výrobky Považských strojární - napríklad ložiská (tie môj dedko rozvážal kade-tade po republike, ktorej hlavné mesto sa volalo Praha a ja som v tej Prahe ešte nebol, a tak som si len predstavoval aké to tam je). Konečne prestalo liať. Oznámil som babke - najlepšej na svete vo varení parených buchiet (druhá babka, otcova mama, ktorú sme volali stará mama alebo len skrátene mamka, bola zas najlepšia v pečení lekvárových buchiet, ale aj chleba a dalamánok - žemlí s hrubou soľou a s rascou na chrumkavej, vypečenej kôrke) - že sa idem hrať na dvor. Babka mi odvetila aby som ešte chvíľu počkal lebo bude padať druhý dážď. To ma zaujalo, pretože dovtedy som o druhom daždi nikdy nič nepočul. Nemohol som ale dať najavo rozpaky a vybral som sa na dvor. Handrou som postieral vodu z hojdačky a začal som sa hojdať. Po chvíli zafúkal ostrejší vánok a z listov čerešne na mňa začala padať voda. Najskôr som si myslel že opäť prší. Ale nepršalo - len padalo. Padal druhý dážď z lístia čerešne.
Človek sa narodí len raz a potom začne a musí začať objavovať svet okolo seba. Podľa mňa - čim dlhšie a pozornejšie ho objavuje, tým je jeho život zaujímavejší a naplnenejší. Dobrý život je taký, ktorý je deň čo deň (alebo aspoň obdeň) naplnený objavmi ktoré človeka prekvapia a obohatia. Asi tak ako keď druhý dážď obohacuje svojou sviežosťou listy stromov a trávu ktorá pod nimi rastie. Ako keď padá... Mimochodom, jeden z mojich fantastických objavov v detstve bolo zistenie, že po poľsky sa nehovorí prší - ale padá. Krásne letné slovo.
• • • moje novozverejnené básne nájdete tu - link • • •
