Vyšli sme z Bratislavy smerom na Malacky, a už tam sa to začalo. Za oknami auta sa mihali dlhé - predlhé pásy borovicových lesíkov, cez ktoré presvitalo slnko. Stromy boli ako jeden: štíhle a vysoké, rovnučké; holé kmene zakončené neveľkou korunou z konárov s riedkym ihličím. Krásny a fascinujúci mihotavý svet. Pohľad ako keby ste prechádzali okolo nekonečného, do neba vysokého plota. Vôkol len a iba rovina. Okrem tých stromov, oblohy nad nimi a cesty pred nami niet o čo oprieť zrak. Všetko rýchlo ulietalo kamsi dozadu a klesajúce Slnko podvedome určovalo cieľ našej cesty. Blížili sme sa do krajiny piesku, močiarov, jazierok a borovíc, do akéhosi pre nás pomyselného centra Záhorskej nížiny. Potom sme odbočili z hlavnej asfaltovej cesty a niekoľko minút sme sa viezli lesom, mäkkou piesčitou cestou zarastenou sivožltou trávou. Zastavili sme pri pokojnej hladine jazierka, obklopeného trávami, borovicami, sem-tam brezou či dubom. Na brehu malá lavička. Sme v cieli.
* * *
Ó, voda... Pod zrkadlom tmavnúcej vodnej hladiny svištia tiene rýb. Náhly poryv vetríka - zvlnenie a rozkmitanie obrazov rozhádzaných stromoradí vôkol. Zo šumu stromov sa vznášajú padajúce listy a suché ihličie. Slnečné lúče, posilnené výdatným letom, podopierajú nahnuté kmene, priťahované dávnymi pieskami a Časom. Ty, ktorý prichádzaš, zdvihni zrak.
* * *
Ó, stromy... Váš majestátne nehybný pohyb... Brány z kmeňov, cez ktoré prelieta vtáctvo a vietor. Pokojne stojace v zápase s Časom. Korene v živej placente piesku, hliny, lístia z toľkých jesení a klíčiacich semienok budúcnosti. Konáre, dolámané ako spomienky na blížiacu sa starobu. Letokruhy, pribúdajúce rýchlosťou rokov. Vaše tiene sa pohybujú ako strelky kompasov, aj tu rastie mach na severnej strane. Sme v neprestajnom, láskyplnom spojení.
* * *
Ó, krajina... Neznáma a náhle tak blízka, ako keby som tu bol oddávna hosťom aj domácim. Tvoje záhyby prekryté trávou, pokojné pohyby tušených zvierat v plytkej roklinke za chrbtom. Si tu oddávna, dlhšie ako ja, a ja tu budem kratšie ako ty. Môj život tlie rýchlejšie ako lístie ktoré ťa prikrýva na zimu. Moje šedivejúce vlasy už nikdy nebudú také svieže ako tráva, ktorou na jar začneš pomaly zarastať. Krajina tak iná, než na akú som oddávna zvyknutý - a predsa rovnaká v inakosti, ktorú v tebe objavujem. Krajina pieskov, borovíc, močiarov, vôd a tráv.
* * *
Ó, Záhorie... Dotyky s tvojou intimitou, tvoja blízkosť, ktorá sa onedlho premenila na zväčšujúcu sa vzdialenosť. Ostane len to, čo bolo na dotyk očiam a vzápätí zakotvilo v pamäti obrázkov mihotajúcich sa spomienok. Krajina, kde som jedného dňa prišiel - ja, ako na čistú vodu navyknutý na život v Liptove, obkrúženom úpätiami a strminami hôr. Ja, putujúci nomád v Čase a v jeho príbehoch.
* * * * * * * * *
Fotografie: Martin Droppa
