• Stalo sa to v rokoch, keď som pracoval v lese. Bol som v partii robotníkov i niekoľkých robotníčok, občas k nám prišiel niekto na pár dní brigádovať. Ráno, pred pol šiestou, nás vedúci vyzdvihol v meste na parkovisku pri stanici a zaviezol nás tam, kde bola zjednaná práca. Napchali sme sa do terénnej dodávky, a už sme sa viezli. Najčastejšie sme pracovali v dolinách nad Podbanským - na rozľahlých plochách, z ktorých bolo vyťažené drevo po veterných, snehových aj lykožrútových kalamitách. Alebo sme robili v prudkých strminách ďaleko nad Vyšnou Bocou. Uhadzovali sme haluzinu. •
• Uhadzovať haluzinu znamená svedomito vyzbierať všetky konáre zo stromov, ktoré ostali na mieste po ťažbe, a nahadzovať ich na veľké kopy, neraz navŕšené do výšky viac než tri metre. Medzi jednotlivými hŕbami uhádzanej haluziny muselo ostať dosť voľného miesta, na ktoré sa neskôr sadili nové, mladučké stromčeky: hlavne smreky, jarabiny, jedle. Priestor medzi uhádzanými kopami bol priestorom pre nový les - pre les na dlhé desaťročia, pre les, ktorý príde po nás, pre les, ktorý nás, anonymných, určite prežije. Pre les do budúcnosti. •
• Uhadzovanie haluziny nebola ľahká práca, hlavne nie tam, kde les postihla veľká kalamita. Drevorubači motorovými pílami odvetvili všetky pováľané, polámané kmene stromov, neraz starých oveľa viac než stojedenásť rokov, pamätajúcich si obe svetové vojny. Odvetvené kmene sťahovali ťažkými lesnými traktormi ku zvážniciam a cestám, kde ich manipulanti pílili na rôzne dlhé kusy a vodiči kamiónov ich hydraulickými rukami nakladali na plošiny áut. Mŕtve drevo voňalo smútkom zaliatym v živici a putovalo do mesta, na pílu. Často sa drevo z polomov, kde sme uhadzovali, sťahovalo silnými, vytrvalými koňmi. My sme uhadzovali - pár desiatok metrov od nás iní robotníci sťahovali drevo. Raz, mali sme prestávku, išiel som sa na jednu kobylu pozrieť. Volala sa Dada a nebola vysoká, akurát sme si pozerali z očí do očí, ako rovný s rovným. Dal som kobylke dva kusy z polovičky chleba, ktorý som mal na celý deň. Nechýbal mi, nebol som hladný, stačilo mi hlavne veľa čistej vody, pretože pri robote človek vysmädol - aj keď nebolo teplo. Stál som pri tom mocnom, zavalitom, nízkom koníkovi, objímal som ho pravou rukou okolo šije a kamarát z partie nás odfotografoval na mobil s rozpraskaným displejom: Dada s červenými vlnenými strapcami na koženej ohlávke, ja, objímajúci ju, stojac vedľa v hnedozelenom prešiváku, v maskáčových nohaviciach, na nohách pevné kožené bagandže s kovovou špicou, pretože viac než čokoľvek trebalo si v polome chrániť nohy. Mali sme aj kožené rukavice - lenže tie som nerád používal, strácal som v nich cit a akoby i silu pevne uchopiť konárisko zo stromu, neraz dlhé aj zo päť i viac metrov. Na hrubšom konci, kde kedysi konár vyrastal z kmeňa smreku, bol hrubý ako stehno chlapa či moletnej ženskej. Triesok som sa neobával - z konárov, pokrytých kôrou, nehrozili. Ani doma, keď rúbem drevo do pece, kálam ívery, špalinky na podkurovanie, nerobím to v rukaviciach. Musím mať v rukách, hlavne v prstoch, cit - cit pre sekeru, cit pre pridržanie dreva na kláte. Triesky, ktoré sa mi pri rúbaní dreva zaboria do dlaní, prstov, vytiahnem nechtami, vyšpáram ihlou alebo nechám tak - veď vyhnijú. Vždy vyhnijú, vstrebú sa. •
• Tak sme teda uhadzovali haluzinu. Niekedy to bola práca nesmierne úmorná, lebo haluziny bolo po ťažbe neúrekom, bola nahádzaná krížom-krážom, navrstvená aj do vyše metra. Zabárali sme sa do konárových kobercov, ťahali sme jeden konár za druhým, mordovali a naťahovali sme sa s nimi; s prekríženými, pospletanými, pomotanými, dolámanými. Ale po nás, za našimi chrbtami, muselo ostať čisto - len ihličím a drobnými vetvičkami pokryté plochy, do ktorých sa bude sadiť, z ktorých vyrastú aj stromčeky z náletov. Nebola to ľahká práca, neustále sa zohýňať k zemi, uchopiť konárisko, vytiahnuť ho, vystrieť sa, uhodiť ho na kopu, a zas a zas a dookola, až do fajrontu. Ani sme veľa nezarobili, ale boli sme spokojní, pretože partia bola fajn. Zabávali sme sa jeden na druhom, žartovne sme sa podpichovali. Robili s nami aj dve dievčatá, jedna vari dvakrát rozvedená - zarábala dcére na zošity a knihy do školy, druhá, pracovitá Cigánka z dediny, si cez soboty i nedele privyrábala ako upratovačka, aj riad chodila umývať do reštaurácie. Keď silno pršalo alebo lialo, vtedy sme do lesa nechodili. Vedúci nám o pol piatej, piatej ráno poslal esemesku, že sa nikam nejde. Zatiaľ čo ja som vyčitoval knihy, naša Cigánka mazala do inej roboty. •
• Tam hore, v lesnatých dolinách, bývalo dlho, až skoro do leta, zima. Z jarného snehu na končiaroch fučal studený vietor - a my, naobliekaní v hrubých košeliach, vo svetroch, v prešívaných kabátoch, hriali sme sa robotou. Ohňa sme si naklásť nesmeli. Lenže - priletela jar s pichľavým slnkom na chrbte, a ono nás pri robote pekne v tvárach poopaľovalo. Do sneda opálení, opálené a od konárov a čečiny doškrabané predlaktia boli naše poznávacie znamenia: boli sme lesní robotníci. Robotníci lesa. Voňali sme ním, drevom, živicou zo stromov, vetrom aj snehom. Keď nás vedúci po šichte zvážal dolu do mesta, tak tam už bolo poriadne teplo, ako keby iné ročné obdobie. Prešiváky sme zo seba pozhadzovali, napchali sme ich do ruksakov a ihneď po robote hybaj na kávu, na kofolu, na pivo s rumom. Najčastejšie sme zapadli do jednej herne, kde mali všetko, po čom nám hrdlo túžilo, kde sme sedeli, popíjali každý čo chcel, fajčili sme a rozprávali sme sa. Ako keby nám tých rozhovorov, zážitkov a príbehov, veselostí i radostí z lesa stále nebolo dosť. •
• • •
• V herni vždy bývalo plno alebo takmer plno, v každom čase. Bola otvorená, tak ako i teraz, dvadsaťštyri hodín, skoro bez prestávky. Len okolo štvrtej nadránom dievča spoza barového pultu zvyklo na hodinku primknúť vchodové dvere a poupratovať, aby mohlo pred šiestou odovzdať službu. Bolo potrebné povysýpať popolníky, pozametať, strieť podlahu, mokrým vechťom prejsť barový pult aj cigaretami poopaľované a od nápojov ulepené drevené stoly, prisunúť k nim, narovnať ťažké stoličky. Neraz sa stávalo, že jej s tým pomohol niektorý zo štamgastov. Keď bolo všetko hotové, obsluha herne roztvorila vchodové dvere dokorán a nechala priestor dôkladne vyvetrať. •
• Chodieval som do tej herne. V podstate každý deň. Jednak rovno z práce keď som robil v lese, jednak cestou okolo z mesta. Zastavil som sa tam na cigaretku - dve, na radler, vineu, niekedy na obloženú bagetu. Keď bol dôvod, dal som si vodku. Ale to nebývalo často. Chodil som tam na zopár kusov rečí so známymi, s kamarátmi. Občas som v herni našiel niekoho zo spolužiakov, alebo som sa len tak porozprával s niektorou z dievčín - z personálu herne. Aha, aby som nezabudol - vždy som si v herni kúpil krabičku, dve dlhých marsiek. Onedlho to dopadlo tak, že len čo som vstúpil do dverí priestoru, osvetleného blikajúcimi farbami z hracích automatov spoza hustých závesov z cigaretového dymu, obsluha už aj brala z police krabičku cigariet a kládla ju na barový pult. Sadol som si k nemu, celkom na koniec - chrbtom k stene, objednal som si silnú zalievanú kávu a zapálil som si. Môj poldeň v herni sa začal. Neraz sa skončil až nadránom. Už sa mi ani neoplatilo ísť domov, rovno z herne som išiel do roboty v lese. Nebol som jediný, viacerí mazali z herne rovno do práce. •
• V herni sa stretávala skutočne pestrá pospolitosť. Nemám na mysli len pravidelných hráčov - ale i hráčky. Rád som ich, od barového pultu, sledoval: ich zaujatosť, zanietenosť pre hru, ich trpezlivosť, ale aj opatrnosť, i to, že väčšina z nich mala akýsi presný vnútorný zmysel, cit či čo pre to, kedy s hrou prestať. Bol som svedkom mnohých výhier - pár desiatok i niekoľko stoviek peňazí, dvakrát či trikrát ktosi vyhral aj oveľa viac. Ľudia chudobní, sociálne odkázaní a súčasne odkázaní na tie automaty vždy do stroja vložili len desať, najviac dvadsať peňazí - a ak vyhrali, zobrali si výhru a odišli. Viac sa už o šťastie nepokúšali. Ale boli aj takí, pri peniazoch, ktorí prehrali i poslednú mincu vo vrecku - a utekali cez cestu oproti herni, k bankomatom, po hotovosť, ktorú opäť strčili do stroja. A koleso hry sa im opäť rozkrútilo. •
• Priznám sa, úprimne - nikdy som na žiadnom hracom automate nehral. Ani ma to nelákalo, ani neláka. Hra na hracom automate je jedna z mála činností, ktoré som v živote nerobil. Podobne ako som nikdy zbíjačkou nedoloval uhlie, nekormidloval som morskú jachtu, neoberal som kokosové orechy, nezliezal som ľadopád, nehral som počítačovú hru... Dokonca som nikdy nevidel ani jediný diel či ságu zo Star Wars a ani jednu časť zo seriálu Star Trek. To nie je všetko - verte či neverte, nevidel som ani svetoznámy kinohit režiséra Jamesa Camerona z roku 1997 Titanic. Sú veci, ktoré najpravdepodobnejšie už nikdy neuvidím a neskúsim. Jednoducho sú veci, o ktoré akosi nemám záujem spoznať ich. Medzi ne patrí i hra na automate. Zato prostredie herne bolo pre mňa lákavé, videl a zažil som v ňom to, čo by som inde nikdy nemohol zažiť a vidieť, o čom som nikdy nemal ani potuchy. To je prirodzené. •
• Raz podvečer, opäť sediac v herni, fajčiac ku káve, opretý o stenu, vstúpila do miestnosti mladá žena v skromnom oblečení. V jednej ruke držala plnú nákupnú kabelu, druhou si na prsiach pridŕžala maličké dieťa. Sadla si k hraciemu automatu, kabela s nákupom pri nohách, spiace dieťa na srdci. Začala hrať, s pár mincami. Pozoroval som ju, jej lesklé čierne vlasy, farebnú, na rukávoch obdratú bundu. Hrala, na displeji automatu sa zbesilo roztáčali a náhle zastavovali svietiace, pestrofarebné ikonky s obrázkami ovocia: slivky, jabĺčko, čerešne, banán... Stroj vydával bzukotavé, vrčiace, kvílivé, vysoké zvuky. Náhle, v okamihu, roztvorenými dverami vletel do miestnosti silný, prudký pás slnečného svetla. Slnko vyšlo spoza jarných oblakov. Pás svetla preťal priestor herne, do detailov vykreslil chumáče a vrstvy cigaretového dymu v nej a zalial ženu s dieťatkom pri hracom automate. Dieťa spokojne spalo, so zaklonenou, mierne visiacou hlávkou. Tváričku mu osvetľovali mihotajúce sa pestrofarebné škvrnky z hracieho automatu. Žene v slnečnom svetle a v cigaretovom dyme žiarili vlasy. Výjav ma tak uchvátil, až som ustrnul. "Pozrite sa, veď ona vyzerá ako Madona s Jezuliatkom," pošepol som dievčine na druhej strane barového pultu. Skutočne - v tom okamihu, v nedlhej chvíli keď sa do herne vlial slnečný jas, žena s dieťatkom pri hracom automate vyzerala ako zjavenie, ako Panna Mária candelárska s Jezuliatkom. Slnko ako vyšlo, tak odrazu zašlo za mrak - a zázrak v herni sa stratil. Miestnosť sa ponorila do všednosti v ráme z dymu z cigariet, zo bzukotu a z cvrlikania hracích automatov, z ich svetielok. •
• Najživšie bývalo v herni od jedenástej večer do takej druhej, tretej nadránom. Už o pol jedenástej začali do nej chodiť chlapi, ktorým sa skončila popoludňajšia pracovná zmena. Boli to robotníci hlavne z miestnej píly, ale aj z fabrík vo vedľajšom meste. Máloktorý si sadol k hraciemu automatu, takmer všetci sedeli pri bare alebo pri stoloch. Pilo sa pivo, borovička, vodka. Fajčilo sa ako odušu. Odvšadiaľ zneli hlasné rozhovory, občas poriadne pokorenené nadávkami. Dievča za pultom práve nejievalo ďalšiu rundu borovičiek, ktorú pre kumpánov objednal Jano. Jano bol veľmi komplikovanej povahy. Ak to mám zjednodušiť do jednej vety - veľmi rád sa poriadne opil a v takom stave začal byť agresívny a ihneď sa púšťal do bitky, z ktorej vždy vyšiel ako víťaz. Dievča pozorne nalievalo borovičku do kalíškov, keď sa k nej prihrnul jeden z chlapov, ktorí hrali na automatoch. "Vyhral som, poď mi vybrať peniaze," povedal netrpezlivo. "Počkaj, obslúžim ich," povedalo dievča. "Nie, nepočkám, hybaj. Pohni sa," povedal hráč. "Nepočul si, čo ti povedala? Nepredbiehaj sa," prehovoril Jano, čakajúci na pálenku. "Ty sa nestaraj, teba som sa na nič nepýtal. Choď do riti," povedal chlap Janovi. Treba dodať, že Jano siahal chlapovi niže pŕs, bol malej, zato zavalitej, svalnatej postavy. Raz mi dal opáčiť svoju päsť, len tak, aby som ju chytil a skúsil jej pevnosť, tvrdosť. Skutočne - bola tvrdá ako skala. Tešilo ma, že som bol s Janom taký dobrý kamarát - aj keď to bolo kamarátstvo, za ktoré som párkrát zaplatil fľašou vína. "Čo si to povedal? Zopakuj!" skríkol Jano. "Choď do riti," povedal chlap, ale ani nestačil dopovedať a dostal od Jana takú pecku, rovno do tváre, že sa zosypal na podlahu. Jano ho jednou rukou zdvihol a pravačkou mu uvalil ďalšiu bombu, až chlapík preletel miestnosťou, vyletel roztvorenými dverami na chodník - veď bolo leto - a spadol na tvár. Krv sa z neho rinula, museli sme zavolať sanitku. Taký bol Jano. Na dlhé mesiace sa strácal z mesta, z nášho dohľadu, nikto okrem neho presne nevedel čo robí, kde robí, čím sa živí. Vedeli sme len to, že Jano je prvotriedny bitkár a do niektorých krčiem i herní mal zakázaný vstup - pre tie jeho bitky, násilnosti, výtržnosti, pre jeho povahu. Ako nejakú samozrejmosť všetci prijímali aj to, že Jano bol rozvedený a že jeho exka žila s ich spoločnou malou dcérkou. Do našej herne Jano nechodieval často, len keď sa na pár dní objavil v meste a prišiel sa pochváliť hŕbou peňazí, ktoré zarobil - nikto ale nevedel kde, za čo. Jano sa rýchlo opil a potom rozprával rôzne neuveriteľné príbehy o tom, ako robil v nejakej súkromnej strážnej službe, potom na stavbách za hranicami, ako drel na múračkách a podobne. Či sa mu dalo alebo nedalo veriť - to pre chlapov v herni nebolo podstatné. Podstatné bolo, že Jano každému poplatil poldecáky, pivá, víno, mne aj tú kávu vari trikrát zaplatil. Ale všetci, ktorí ho poznali, držali sa od neho bokom, nikto ho nechcel vyprovokovať k bitke - a vyprovokovať k bitke ho bolo jednoduché, ľahké. A tak sa Jano rýchlo v herni poriadne opil a potom už len sedel za stolom a šomrúc si kadečo nezrozumiteľné popod nos zaspával. •
• Čas sa zahryzol do decembra, blížili sa vianočné sviatky. Nad barovým pultom v herni visela zelená reťaz z umelej čečiny a v nej povpletané strieborné svetielka. Sedel som vedno so Štefanom pri bare a rozprávali sme sa o ťažných koňoch. Štefan vyzeral ako pradávny lyžiar z horskej chaty v Alpách, ako horský vodca: hrubý, ako padlý sneh biely sveter, tmavé nohavice, vyholený, vyčesaný. V tých mesiacoch robil v teple vo fabrike, ale najlepšie sa cítil v lese, kde si zarábal ako pilčík. Opäť, už ktovie koľký raz, začal mi rozprávať o tom, ako si kúpi ťažného koňa a bude s ním chodiť do lesa sťahovať drevo. Spomenul som si na Dadu... •
• Štedrý večer mal prísť o dva či o tri dni. Opäť sme sa zišli v herni. Bolo plno, poniektorí sa ani nepomestili k stolom. Pri barovom pulte postával taxikár, miešal si kávu, vypisoval esemesky a čakal na 'ryto,' pretože v ten čas už takmer žiadne spoje, hlavne do dedín vôkol, nechodili. Štefan pil pivo a rozprával mi, ako už na jar pôjde na Oravu vyberať a kupovať ťažného koňa. "Ak chceš, poď so mnou," navrhol - a ja som súhlasil. Pomyslel som si, že by to mohlo byť zaujímavé, že by som o obchodoch s ťažnými koňmi napísal reportáž, doplnenú aj fotografiami z lesa, z prostredia, kde sa s tými koňmi pracuje a ktoré mám tak rád. Nazval by som ju 'Robotníci lesa.' "Zapime to, čo chceš?" "Vodku," vravím. "Borovičku a vodku," objednal Štefan. "Nech sa páči, chlapci," zanôtila barmanka a postavila pred nás plné poldecáky. "Mne k tomu džús, grefrujtový, ale nie ľadový," doobjednal som si. Pripili sme si, ďalej vedúc reč o silných koňoch do lesa, o robote s nimi, o tom, čo koňom treba. •
• Dvere do herne sa roztvorili a vstúpil do nich Jano. Hrubá vetrovka rozopnutá, na golieri a vo vlasoch sneh, cez plece obrovská, nabitá cestovná taška, v pravej ruke druhá. Vykročil rovno k barovému pultu. Tašky zhodil na dlážku, tomu, ktorý stál najbližšie, rozkázal: "Uhni!" a barmanke zavelil: "Borovičku a týmto tu tiež po jednej!" "Borovičku nechcem, pijem vodku," zavolal som na neho. "Jemu vodku," rozkázal Jano a podišiel ku mne. Zvítali sme sa. Akokoľvek som sa snažil stisnúť mu ruku čo najviac ako som len vládal, cítil som, že neprekonám ani len jeho akoby vlažnú silu, ktorú mal v prstoch pravačky. Jano bol napodiv celkom triezvy, ale ani som nedopil pohárik od neho, on už mal v sebe tri ďalšie. Stál vedľa mňa, keď z vetrovky vytiahol mobil a začal telefonovať. "Idem zavolať žene, že chcem ísť za dcérou. Aspoň teraz, cez Vianoce, nech ju uvidím," ohlásil. Počul som, ako telefón na druhom konci zvoní, ako ho Janova bývalá žena zdvihla a povedala: "Čo chceš?" Dobre vedela kto volá, mala Jana na displeji. "Prišiel som. Som tu, chcem sa stretnúť s dcérkou..." vysypal Jano, ale žena mu skočila do reči. Nepočul som čo Janovi vraví, ale neboli to dobré správy. Jano ešte raz zopakoval, že sa chce len stretnúť s dcérkou, že má pre ňu darček, dokonca z Talianska... 'Asi bol na robote v Taliansku,' pomyslel som si. "...ale my ťa tu nechceme, choď preč!" začul som prenikavý krik z Janovho telefónu. Jano ešte čosi povedal, potom odtrhol telefón od ucha a dal si ho pred tvár: "Zložila. Ona zložila!" skríkol a zobral párkrát meno Božie nadarmo do úst a vypustil z nich niekoľko ohavných nadávok. Tresol telefónom o barový pult a zas objednal rundu. Jemu nebolo treba veľa, aby mu alkohol nevystúpal do hlavy. Tak sa aj stalo. Po piatom či siedmom poháriku borovičky sa sklonil k podlahe a rozopol jednu z veľkých tašiek. Vytiahol z nej obrovskú krabicu s ružovkastými vzormi ruží a kvietkov. Prednú stranu krabice tvorila priehľadná fólia. V krabici bola skutočne krásna bábika, celá v bielom, ako keby vo svadobných šatách, vysoká vyše pol metra. "Tak sa pozrite, toto som doniesol malej pod stromček. A tá mrcha ma k nej nechce pustiť, vraj nemám právo! Ale ja na malú platím! A že ak sa k nim čo i len priblížim, tak na mňa zavolá policajtov! Handra akási!" Náhle sa mu hlas zlomil a potichšie mi vraví: "Počkaj, posuň sa." Pomkol som sa a Jano vyložil krabicu s bábikou na barový pult a oprel ju o stenu. Bábika, ako Jano pohyboval krabicou, žmurkala. A potom už len stála v kúte herne. Doširoka roztvorenými očami, s dlhými čiernymi mihalnicami na viečkach, uprene hľadela na všetko dianie vôkol. Aj na to, ako sa Jano rýchlo načisto opil a ako sa čelom oprel o barový pult. Aj na to, ako zrazu začal plakať a ako si silnými päsťami stieral slzy z líc - päsťami, ktoré boli dlhé roky zvyknuté jednoznačne vyhrať akúkoľvek férovku. •
• • •
• Preleteli roky. Z odrastenejších detí, ktoré kedysi postávali pred herňou na chodníku - dokým ich rodičia hrali na automatoch, sa už stali hráči a hráčky. Idú v stopách hlavne otcov a nikdy nedávajú do automatu viac než desať či dvadsať peňazí. Ak čosi vyhrajú - zoberú si výhru a odídu, ak prehrajú - odídu 'nalačno.' Do herne už nechodievam, len sporadicky: kúpiť si cigarety, keď je inde zatvorené. Tohto roku som si v nej neposedel viac než trikrát - pri zalievanej káve som mlčky fajčil a čakal na vlak. Z herne je na peróny len pár desiatok krokov. V lese už dávno nerobím, naša partia sa prirodzene rozišla. Vedúci takmer nadobro stratil zrak, ľudí spoznáva už len podľa hlasu a z veľmi malej vzdialenosti, ako siluety. Jeho miesto vo firme zaujal Julo, najšikovnejší, najsvedomitejší z celej starej partie. Firme sa darí, tomu som rád. Jano sa niekam stratil, nikto nevie kde je, zopár rokov ho v meste nebolo vidno. A Štefan? Nuž, so Štefanom sme napokon na Oravu nešli, žiadneho koňa sme nekupovali. Niekoľko týždňov po tom, ako sme spolu sedeli a zapíjali budúcu, už skorú kúpu výborného ťažného koňa, pilčíka Štefana v lese zavalil strom. Bol namieste mŕtvy. •
• Tak sa pomaly a celkom isto skončil príbeh robotníkov lesa, príbeh partie z herne, príbehy tých, ktorí nikdy nepodľahli hazardu hry ale žili a doteraz žijú svoje neraz monotónne životy, tak často a tak prisilno poznačené bolesťou, prázdnymi osudmi, jednoduchosťou a priamosťou, ale aj bezodným pitím, neustálym menením zamestnania, hľadaním každej príležitosti ako a kde si férovo privyrobiť - zarobiť si na holý, číry život. •
• A pestrofarebné kolesá hry zvanej život blikajú a neustále sa krútia ďalej. •
• • •
• Súvisiaci článok: Maroškov stratený aj odhodený Čas --- link. •
• Súvisiaci článok: Marošov štedrovečerný deň --- link. •
