Filmy otca a syna Svěrákovcov: Zdeněk Svěrák, (28. marec 1936, Praha) a Jan Svěrák (6. február 1965, Žatec) sú ako známky, zoradené do sérií, zapadajúcich do seba jednotlivými motívmi, námetmi, citovou i citlivou interpretáciou, jednoduchou ale veľmi príjemnou ľudskosťou, farebnosťou ich hlavných aj dielčích príbehov, rozprávačským talentom oboch tvorcov a ich spolupracovníkov (kamera, strih, hudba, výber filmovacích lokalít aj rekvizít...) a napokon i autentickými filmovými výpoveďami skutočných príbehov. Asi najpodstatnejšie je ale to, že ich filmy sú veľmi empatické k citom a vkusu divákov (ale nie sú prvoplánovo tým citom a vkusu poplatné) - a na druhej strane divák sa pri každom z ich filmov dostane skôr či neskôr do polohy toho, kto je empatický alebo k hlavnému, alebo k inému hrdinovi. To je to podstatné, čo zaručuje veľký divácky úspech filmov Svěrákovcov - divácka empatia, odbúranie ľahostajnosti k osudom postáv a následné maximálne vžitie sa do príbehov na plátne. Interakcia tvorca - divák u Svěrákovcov a návštevníkov ich filmov dlho osvedčene funguje. To sa, pochopiteľne, odráža na veľkej úspešnosti ich filmov.
Najnovší film syna a otca Svěrákovcov Po strništi bos mal v Českej republike premiéru 17. augusta 2017 - teda vo štvrtok - a do pondelka 21. augusta ho v českých kinách videlo vyše 134 000 divákov, čím sa film ihneď dostal na čelo návštevnosti u našich susedov. Na Slovensku sa film pre verejnosť začal premietať o týždeň neskôr - vo štvrtok 24. augusta. Odhadujem, že v bratislavskom kine CinemaCity v Eurovei bolo na prvom verejnom predstavení asi sto divákov. Verím ale, že aj u nás sa film stretne s patričnou diváckou pozornosťou a s uznaním jeho kvalít. Ide totiž o film, ktorý pokojne môžeme označiť prívlastkom rodinný, a preto dokáže upútať aj starších divákov, ktorí detstvá prežili počas druhej svetovej vojny, a aj tých mladších, ich potomkov vo veku od 20 - 30 rokov.
Hlavný dej filmového príbehu, ktorý vychádza z mozaiky drobných udalostí, ktoré počas Protektorátu Čechy a Morava pozažíval a poprežíval Zdeněk Svěrák, je veľmi jednoduchý: Malý Eduard (Alois Grec) sa jedného dňa musí s celou rodinou vysťahovať z Prahy na vidiek, k starým rodičom. Ešte v Prahe je svedkom toho, ako gestapo zatkne ich suseda, starého pána s veľkým bielym psom, a ako gestapáci toho psíka zabijú. To všetko Edo vidí z okna, ale nie dosť dobre tomu rozumie. V novom dedinskom prostredí na zlú udalosť zabúda a dostáva sa do partie miestnych chlapcov - rovesníkov, s ktorými zažíva a prežíva mnohé dobroružstvá. Postupne odhaľuje nielen miestne pomery, ale hlavne napätú situáciu v rodine medzi dedkom (Jan Tříska) a jeho "zlovestným" bratom, všetkými volaným Vlk (Oldřich Kaiser). Je svedkom toho, ako jeho otec (Ondřej Vetchý) počúva zakázané vysielanie stanice Volá Londýn, aj toho, ako jeho učiteľ, riaditeľ miestnej školy (Zdeněk Svěrák) "odvážne" kladie "intelektuálny odpor" voči nacistickým okupantom. Nič z toho ale Eda nejako obzvlášť neoslovuje, vari len s výnimkou zvláštneho vzťahu rodiny k Vlkovi. Edo sa radšej oddáva dramatickým hrám s kamarátmi a súčasne ani nevníma, ako sa z Pražáka stáva malý vidiečan: pasie húsky, pomáha pri podkúvaní koní, učí sa biť a hlavne sa naučí behať bosý po strnisku - čím ako keby sa navždy odpútal od veľkomesta a súčasne sa naplno zžil s novým prostredím a s jeho spoznávaním, vnímaním a akceptovaním.
Z určitého uhla pohľadu môžeme povedať, že film Po strništi bos je mierne vláčny, chýba mu viac dramatického náboja, "pušného prachu" ostrejších udalostí a scén, ktoré určite protektorátna doba na českom vidieku obsahovala. Lenže - musíme si uvedomiť, že Svěrákovci v tomto prípade (na rozdiel od filmu Tmavomodrý svět) nenakrúcali a nenakrútili žiadnu vojnovú drámu. (Ak chceme vidieť "chlapčenskú" vojnovú drámu, tak siahnime napríklad po filme Choď a pozeraj (Elem Klimov, ZSSR, 1985) alebo si počkajme na koprodukčný český film Nabarvené ptáče, ktorý podľa rovnomennej literárnej predlohy Jerzyho Kosińského nakrúca Václav Marhoul.) Po strništi bos je hlavne pokojný výpovedný film o jednej chlapčenskej duši vo víre drobných, lokálnych udalostí. Ak píšem o tom, že film je pokojný - tak mám na mysli nielen jeho akoby "antidramatický dej," ale hlavne filmársku prácu filmového štábu. Nad celým filmom sa od začiatku do konca rozprestiera pokojná, citlivá, niekedy až patetická a dojímavá hudba (Michal Novinski), ktorá ako keby kopírovala prácu hlavného kameramana (Vladimír Smutný). Kamera zaberá predovšetkým veľké celky, málokedy niekoľko polodetailov, detailov je vo filme minimum. Kamere a hudbe je prispôsobený aj strih (Alois Fišárek): je pokojný, precízny a súčasne nedráždi prudkosťou. Každý obraz fo filme pokojne dozrie a doznie do konca.
V úvode som spomenul, že film ma citovo omráčil. Myslím to v tom dobrom význame slova a asi by som to mal vysvetliť. V mnohých chvíľach som sa totiž pri sledovaní filmu Po strništi bos pristihol pri tom, ako sa vraciam do vlastného detstva a do prerozprávaného detstva môjho otca a jeho priateľov. To sú tie okamihy diváckej empatie a maximálnej náklonnosti k filmovému dielu, ktoré nie akoby, ale presne niečo hovorí aj za vás. To sú tie momenty, keď sa vám film zapáči - lebo v ňom objavíte seba.
V jednej krátkej scénke kráča Edo ulicou a ženie na pašu tri húsky. Číta pri tom akúsi knižku s ilustrovanou obálkou. Záber na Eda s knižkou trvá zlomok sekundy, ale ja som to zahliadol - ide o román o Bigglesovi, stíhacom pilotovi z prvej aj druhej svetovej vojny. James Bigglesworth - skrátene Biggles je hlavnou postavou dobrodružných románov od britského spisovateľa, vojnového pilota v prvej svetovej vojne, Williama Earl Johnsa (1893 - 1968). Niekoľko jeho románov u nás vyšlo už koncom tridsiatych rokov minulého storočia. Otec mi o nich rozprával a niektoré z nich som ako chlapec čítal, pretože mi ich požičal otcov priateľ - veterinár Václav (ktorého som spomenul v tomto článku --- link). Tie knižky som hltal deň i noc, aj viackrát, upútaný dejom a ilustráciami. Veterinár Václav bol Moravák od Brna a mal fantastický rozprávačský talent. Dokázal som ho počúvať dlhé hodiny keď rozprával napríklad o amerických stíhačoch - "kotlároch" - ktorí na P-51 Mustangoch a na P-38 Lightningoch robili nálety na lokomotívy nemeckých transportných vlakov, zvádzali vzdušné súboje "so skopčákmi." Václav rozprával - rozpažil pri tom ruky, nakláňal dlane hore a dolu - stúpal alebo klesal tak spolu so stíhačkou, padal do vývrtiek a zas sa strácal v oblakoch, opisoval zvuky veľkých nábojníc z leteckých kanónov, ktoré padali na strechu králikárne, pri ktorej on ako chlapec stál, s tvárou vyvrátenou dohora... Otec mi zas rozprával ako ako chlapec pozoroval vo výškach letiace zväzy amerických bombardérov, tiahnúcich nad ďaleké ciele, z ktorých sa k zemi vznášali pruhy staniolu, rušiacich príjem nemeckých radarových staníc, o pozhadzovaných prázdnych prídavných nádržiach z amerických lietadiel, z ktorých si otec a jeho kamaráti vyrábali kajaky na ktorých splavovali Belú i Váh... Na dve také nádrže si jasne spomínam aj ja: jedna ležala zaborená v blate a v kameňoch vo vode pri brehu Váhu, druhá bola v starom sklade pri veľkej drevenej budove pionierskej družiny, ktorá vyhorela do tla aj s pokladmi, ktoré skrývala ešte z čias druhej svetovej vojny...
...čiže, keď to zhrniem, film Po strništi bos ma nesmierne chytil do sladkej pasce môjho detstva, detstva môjho otca a jeho rovesníkov, privodil mi sladkotrpké spomienky (pretože ani otec, ani veterinár Václav už nežijú)... Za to všetko som Svěrákovcom vďačný. Vďačný napriek tomu, že film Po strništi bos nie je tým, čím je famózna Obecná škola, niet v ňom "hlášok," ktoré by zľudoveli, niet v ňom výrazných hereckých výkonov (predsa len - Jan Tříska už má 81 rokov), niet v ňom nadmieru drámy a zauzlenosti... Aj napriek mojej asi najväčšej výhrade, ktorá sa spája s úplným koncom filmu, kde znie celá česká časť československej hymny, a ja som márne čakal aj na tú slovenskú, pretože vo filme vejú československé zástavy a vystupuje v ňom aj československý legionár (akým bol aj môj prastarý otec) a hovorí sa v ňom o československom odboji a napokon - oslobodené spod nacizmu bolo celé Československo.
Ak teda smiem - odporúčam film Po strništi bos každému, kto si chce v kine príjemne oddýchnuť, kto má chuť na normálny, poctivý, pocitový a pekný film, kto chce užitočne prežiť podvečer alebo večer. Mne tá hodina a trištvrte v kine dala veľa.
