• Ako chlapčisko som do kina najčastejšie chodieval sám, pretože moji kamaráti - či už z ulice alebo neskôr aj z prvého ročníka základnej devätročnej školy - o kino, o filmy akosi nemali záujem. Na rozdiel od mňa, ktorý si nenechal ujsť vari žiadny film, ktorý mi bol vekovo prístupný. O krátky pár rokov neskôr, aj keď som bol ešte "pod filmovým zákonom," zadarilo sa mi dostať sa aj na "mládeži neprístupné filmy," na filmy "len pre dospelých." Podarilo sa mi to vďaka tomu, že som bol vždy vysoký - takmer ako dnes, a aj vďaka tomu, že teraz už dávno nebohá pani Bobuľová, ktorá v našom starom Kine pod Kriváňom predávala lístky a robila uvádzačku, vždy nado mnou nejako privrela oči a pustila ma do sály. Sála nášho starého kina - to bol priestor, dokonale izolovaný od skutočností, ktoré boli vonku, za múrmi kina. Sála mala drevenú vŕzgajúcu parketovú podlahu s miernym sklonom smerom od zadného radu sedadiel k pódiu, za ktorým bolo skutočne skutočné strieborné plátno - hrubá biela látka, posiata ako keby v súvislej vrstve nalepenými kryštálikmi bieleho, číreho skla, perleťou. •
• Filmy - filmy, na ktoré som vtedy chodieval, a ktoré boli medzi nami, rovesníkmi, ale i staršími - a aj medzi dospelými - obľúbené, tak to boli hlavne všetky winnetouovky a podobné filmy s témami z Divokého Západu. Jasne si spomínam, ako keby to bolo včera večer, aký nadšený som bol z filmu MacKennovo zlato z roku 1969. Videl som ho cez prázdniny u babky a dedka v Považskej Bystrici, dokonca niekoľko predstavení. Samozrejme - aj Sedem statočných. Tých z roku 1960. Tých z roku 2016 som nevidel a ani po nich netúžim. Načo. 'Starí statoční' sú navždy tí najlepší. Pre mňa ako pre malého chlapca bol v tých časoch úchvatný, nezabudnuteľný aj japonský vedecko fantastický horror Gappa z roku 1967. Dnešný divák by sa nad ním len pousmial, hlavne nad priehľadnými filmovými trikmi a nad dramaturgiou scén vo filme o prebudení hrôzostrašných jašterov - ale ja som vtedy v kine ani nedýchal. Z tých čias môjho filmového detstva a skorej mladosti v kine si jasne spomínam aj na projekcie filmov Guadalcanal (1943), Žeriavy tiahnu (1957), Dobrodruhovia (1967), Letisko (1970), Slnečnice (1970), Tora! Tora! Tora! (1970), ...a rána sú tu tiché (1972), Červená kalina (1973), Stará puška (1975), Pán Dupont (1975), Dotyk Medúzy (1978), Byt so žltým kobercom (1982)... ...a na všetky dostupné filmy s Belmondom, Delonom, de Funèsom, s Girardotovou s dvojicou Bud Spencer a Terence Hill, s Chaplinom... Z našich určite musím spomenúť filmy Jerguš Lapin (1960), Pieseň o sivom holubovi (1961), Slnko v sieti (1963), Drak sa vracia (1967), Keby som mal pušku (1971). Stihol som vidieť v kine i Obchod na korze (1965) a Kočár do Vídně (1966) - kým ich komunistickí ideológovia na desaťročia nezavreli do trezorov. V tých časoch som si dokonca viedol aj filmový denník - na spôsob čitateľského denníka, kde som si zapisoval názvy filmov ktoré som videl, kedy som ich videl a pár viet z ich obsahu. Okrem toho som zbieral filmové plagáty a aj fotky z filmov, hlavne z winnetouoviek - tie sa dali i vystrieľať na strelnici keď prišli kolotoče s cukrovou vatou, s krepovými ružami a s veľkými guličkami žuvačiek. •
• Také boli moje začiatky filmového fanúšika v kine. V kine s vŕzgajúcou drevenou podlahou a s vŕzgajúcimi drevenými sklápacími sedadlami bez čalúnenia. Lístky na predstavenia stáli okolo jednej až troch korún. Aj malá zmrzlina vtedy stála korunu, aj pár hořických trubičiek s čokoládovou náplňou stál korunu, a ak sa nemýlim, tak aj balíček olomouckých syrečkov bol za korunu. Raz, v žeravom lete, sa nám v kine stala taká patália. S kamarátmi sme si kúpili fľašku nealkoholického jablkového muštu, ktorý sme počas predstavenia popíjali. Čo čert nechcel - v nejakej tichej pasáži filmu ktosi z nás nohou zavadil o fľašku, postavenú na podlahe. Fľaša sa prevrátila a začala sa kotúľať pomedzi sedadlá, dolu sálou. Všetci v kine sa rozosmiali. Inokedy, počas napínavej westernovky, zrazu ktosi z divákov v predných radoch skríkol na hlavného hrdinu na plátne: "Pozor! Tam je, za stĺpom!" Nič netušiaceho šerifa tak chcel varovať pred zlosynom - desperádom, ktorý na neho v saloone zákerne od chrbta mieril koltom... Bolože to smiechu, chichotu v plnej kinosále! •
• A aké sú vaše spomienky na prvé predstavenia, prežité v kinách? Spomeniete si na vaše prvé filmy, ktoré ste v kinách videli, na dojmy, na atmosféru z nich? •
• Je zaujímavé, že v časoch mojich prvých aj neskorších návštev filmových predstavení, ani ako raný adolescent, som sa pramálo zaujímal o to, ako vzniká film. Nepriťahovalo ma spoznávanie zákulisia výroby filmu - od vzniku scenára cez nakrúcanie filmu až po ozvučenie, strih a napokon aj propagáciu a distribúciu diela. Film som vnímal "len" ako už hotové umelecké alebo umelecko zábavné médium. O tom, ako sa kedysi nielen vyrábali, ale aj propagovali naše filmy - o tom bude májový diel divácky obľúbeného cyklu Kino Čas, ktorý pre známe bratislavské Kino Lumière pravidelne pripravuje filmová historička Eva Filová. V časti nazvanej prosto, výstižne Do sveta filmu (I.) sa pozrieme "do kuchyne" slovenského filmu v časoch socializmu - prostredníctvom dokumentárnych i reklamných filmov. •
• p r o g r a m •
• Kino Čas: Do sveta filmu (I.) •
• Československo / 1955 - 1972 •
• Kino Lumière - pondelok 20. mája 2019 o 18:15 hodine •
• Kino krátkych filmov v kine Slovan (réžia Bohdan Slavík, 1955, 2 minúty)
Reklamný film na uvádzanie krátkych filmov v bratislavskom kine Slovan.
• Dnešok slovenského filmu (réžia Ladislav Kudelka, 1962, 9 minút)
Propagačný dokument o slovenskom filme, nafilmovaný pre výstavu Slovensko v socialistickom Československu.
• XV. FFP (réžia Štefan Ondrkal, 1964, 9 minút)
Dokumentárny film o XV. ročníku Filmového festivalu pracujúcich.
• Počas týždenníka vstup prísne zakázaný! (réžia Marcela Plítková, 1965, 26 minút)
Dokumentárny film o tvorbe Spravodajského filmu Bratislava.
• Kľukatou cestou (réžia Arnold Jakub Fraňo, 1966, 25 minút)
Dokumentárna spomienka na dvadsaťročnú tvorbu dokumentárnych filmov na Slovensku.
• Film o filme - 4 / 1966 (réžia Štefan Ondrkal, 1966, 9 minút)
Portréty režisérov slovenských dokumentárnych filmov: Ladislava Kudelku, Vladimíra Kubenka a Dušana Hanáka.
• Mnoho metrov (réžia Marcela Plítková, 1972, 14 minút)
Strihový dokument o najstaršej ručnej kamere značky Arriflex na Slovensku, zostavený z materiálov, ktoré ňou boli nakrútené doma i v zahraničí.
• Celkový čas projekcie: 94 minút + lektorský úvod Evy Filovej. •
• • •
• V rubrike poézia som zverejnil moju novú báseň Jabloň vo februári --- link. •
