• Videl som všetky filmy, ktoré Miloš Forman nakrútil, mnohé viackrát; opakovane som sa k nim vracal ako ku vzácnym pokladom, ako k povestnej manne nebeskej - pokrmu, ktorý mi vždy zasýtil myseľ hodnotnou duševnou potravou. Každý z jeho filmov - od dokumentu Konkurs a celovečerného debutu Černý Petr (oba 1963) až po ten posledný s názvom Goyove prízraky (Goya's Ghosts, 2006) - posunul moje vizuálne vnímanie filmu a umenia ako takého a schopností jeho interpretácie, interpretácií filmových diel, ďaleko dopredu. Filmy Miloša Formana pre mňa boli i stále zostávajú nenahraditeľnou školou vnímavého a emotívneho filmového diváka. Školou kinematografického umenia. Na to sa nedá zabudnúť a za to budem Milošovi Formanovi navždy vďačný. •
• Nemá význam podrobne opisovať život a dielo Miloša Formana - vari stačí len pripomenúť, že Miloš Forman (pôvodným, rodným menom Jan Tomáš Forman) sa narodil 18. februára 1932 v českej Čáslavi. Jeho rodičia, matka Anna Formanová (rodená Švábová) hoteliérka, a otec, architekt, Otto Kohn, zahynuli počas druhej svetovej vojny, v roku 1943, v koncentračnom tábore Auschwitz - Birkenau. V roku 1967 Miloš Forman legálne odchádza do USA, kde ostáva až do svojej smrti (13. apríla 2018, Warren, štát Connecticut, USA). V Československu nakrútil štyri filmy, v USA deväť. Každý z jeho filmov získal nejaké prestížne ocenenia a nominácie na filmové ceny. Medzi jeho najznámejšie filmy patrí oscarový Přelet nad kukaččím hnízdem (One Flew Over The Cuckoo's Nest, USA, 1975), muzikál Vlasy (Hair, USA, 1979), oscarový Amadeus (Amadeus, 1984, USA) alebo Lid versus Larry Flynt (The People vs. Larry Flynt, USA, 1996), Muž na Měsíci (Man On The Moon, 1999, USA). •
• Kedysi dávno, keď ešte v kine Tatra v Liptovskom Mikuláši fungoval výborný filmový klub, v ktorom som dlhé roky pôsobil ako lektor, neskôr aj ako jeho vedúci i ako vedúci iného liptovskomikulášskeho kina - kina Nicolaus, mal som tú česť uvádzať klubové projekcie (aj) filmov Miloša Formana. Tristomiestna sála kina Tatra bývala plná (nielen počas projekcií filmov Miloša Formana), "v obehu" sme mali pár stoviek klubových preukazov... ...a o klasické, tradičné a umelecky hodnotné filmy bol v tých rokoch veľký divácky záujem. O filmoch, ktoré sa pred niekoľkými minútami dopremietali, sa viedli náruživé diskusie už na parkovisku pred kinom a potom v domácnostiach. V tých rokoch som ako mladík raz za týždeň predstupoval pred plnú alebo takmer plnú kinosálu s príhovorom - o živote a diele režiséra, ktorého film bol na programe, a o samotnom filme. V rukách som mal papier a na ňom poznačené len dôležité dátumy, roky. Všetko to ostatné, čo som potreboval a chcel divákom za tých 10 alebo 15 minút povedať, to všetko som si vopred pozorne naštudoval z odbornej literatúry, z katalógov, tematických encyklopédií, z filmových sprievodcov, časopisov. Pred divákov som predstupoval s určitými vedomosťami, z ktorých sa mi v pamäti premnohé uchovali dodnes. Aj s vedomím, že v sále číhajú konfidenti štátnej bezpečnosti, ktorí striehli na to čo poviem a na reakcie divákov - aj počas projekcií. S odstupom času nadobúdam silnejúci pocit, že to boli roky, obdobia, keď sa verejnosť viac a hlbšie zaujímala o hodnotnú kultúru, ktorá nebola len nadýchanou plnkou povrchného ukojenia túžob po prvoplánovej, obyčajnej zábave, ako je tomu dnes. V našom kine Tatra to neboli len vypredané predstavenia filmov Formana, Jasného, Tarkovského, Wajdu, Passera, Jakubiska, Kieślowského, Jancsóa, Hanáka, Grečnera, Pasoliniho, Uhra, Felliniho alebo Herza... Boli to aj plné siene galérií nielen počas vernisáží, boli to plné koncertné sály aj na koncertoch klasickej, "vážnej" hudby, vypredané divadelné predstavenia - aj neprofesionálnych ochotníkov... Boli to časy, keď sme slobodne takmer nič nesmeli. Preto sme aspoň raz, dvakrát do týždňa radostne "emigrovali" do iného sveta - do sveta umenia, z ktorého sme vedeli vhodne vyťažiť to, čo sme pre plnohodnotný pocit vnútornej, duševnej slobody a slobody myslenia potrebovali, čo nám prospievalo. •
• Podobný pocit ako keď som sa dozvedel o úmrtí Miloša Formana som mal aj pri správe že zomrel režisér Juraj Herz (4. september 1934, Kežmarok, ČSR - 8. apríl 2018, Praha, ČR). Aj vtedy sa mi na okamih akoby zastavilo srdce a z pamäti sa mi vynorilo veľa scén z jeho filmov. Aj z toho, ktorý považujem za režisérov najlepší - volá sa Spalovač mrtvol a Juraj Herz ho nakrútil v roku 1968. Film podľa výborného rovnomenného románu Ladislava Fuksa išiel takmer ihneď do trezoru a smel sa premietať len vo filmových kluboch. Alebo také skutočné veľdielo Petrolejové lampy, ktoré Juraj Herz nakrútil v roku 1971 a jeho filmový briliant Habermannův mlýn z roku 2010. Podobne ako Formanove filmy, aj filmy Herzove budú do skonania sveta tvoriť významnú a podstatnú časť našej i svetovej kinematografie. •
• Ďakujem Vám, Maestro Forman, Maestro Herz, za všetky Vaše filmy, za Vaše nezabudnuteľné umenie, ktoré určite nielen mňa sprevádza(lo) dlhé desaťročia a navždy ovplyvnilo život, aj ten umelecký, nielen môj. •
