• Jeden z mojich najobľúbenejších obrazov sa volá Bleu II (Modrá II). V marci roku 1961 ho dotvoril Joan Miró. Obraz - olej na plátne s rozmermi 270 x 355 cm - je súčasťou triptychu Bleu I, Bleu II a Bleu III, ktorý je vystavený v Centre national d'art et de culture Georges-Pompidou, Paris, kde som sa ocitol v lete roku 2004, cestujúc do Normandie. •
• Joan Miró i Ferrà (20. apríl 1893, Barcelona, Španielsko - 25. december 1983, Palma de Mallorca, Španielsko) bol významný a výrazný španielsky umelec - maliar, keramikár i sochár. Narodil sa v starej katalánskej rodine, jeho otec bol zámožný zlatník. Joan od detstva túžil stať sa výtvarníkom, čo sa ale nezhodovalo s predstavami rodičov o jeho budúcnosti, preto sa sedemnásťročný Joan zamestnáva ako úradník v kancelárii a zo zárobku si financuje štúdiá na Escuela de Bellas Artes v Barcelone. Počas štúdií Miró nervovo ochorel a preto sa odsťahoval na rodinný vidiecky statok pri Tarragone. Po tom, ako vyzdravel, pokračoval v štúdiách. V roku 1918 Miró usporiadal svoju prvú samostatnú výstavu v barcelonskej Las Galerías Dalmau. Výstava sa, bohužiaľ, nestretla s veľkým nadšením a pochopením verejnosti a výtvarnej kritiky. Miró, ktorého tvorba bola v tom čase výrazne poznačená a ovplyvnená kubizmom a fauvizmom, sa v roku 1919 rozhodol odcestovať do Francízska. Leto roku 1919 prežíva v katalánskom Mont-roig del Camp, odkiaľ cestuje do Paríža, kde sa zoznamuje nielen s Pablom Picassom, ale aj s André Bretonom, s Paulom Éluardom a s Louisom Aragonom - umelcami, v tom čase zakladajúcimi umelecký smer surrealizmus. Prvé parížske roky Miró prežíva na existenčnom dne, bez peňazí, často nemá ani na jedlo. Zato vytrvalo maľuje a kreslí, hanbiac sa požiadať svojich priateľov o pomoc. V roku 1923 sa zoznamuje s Ernestom Hemingwayom, s Henry Millerom i s Jacquesom Prévertom a nastáva postupný zlom v jeho živote. Predáva svoje obrazy, o ktoré je stále väčší záujem. Joan Miró si postupne mohol dovoliť mať aj vlastný ateliér a v tvorbe naplno mu už nič nebránilo. Leto roku 1929 prežíva v Katalánsku, ožení sa, má dcéru. Je o to viac tvorivejší, o čo viac je šťastnejší. Keď sa začala druhá svetová vojna, Miró s rodinou odchádza do dedinky Varengeville-sur-Mer v Normandii. Celé tie dlhé vojnové roky prežíva v depresiách - určite aj preto, lebo počas vojny boli zničené takmer všetky jeho obrazy, ktoré v Normandii namaľoval. V roku 1947 odchádza do New Yorku, kde bola na jeho počesť usporiadaná výstava v Múzeu moderného umenia. Jeho diela vzbudzujú veľký ohlas a rešpekt, dostal objednávky na vytvorenie obrovských nástenných malieb, úspešný bol aj ako sochár i keramikár. Joan Miró bol jednoznačne jedným z najväčších predstaviteľov surrealizmu. Našiel východiská zo zobrazovania neznámeho podvedomia a objavil veľkú silu symbolov (napríklad hviezd a nebeských telies) a aj energiu krásnych, pútavých i sviežich kombinácií farieb. •
• Pozrime sa na môj obľúbený obraz od Joana Miróa i Ferrà. Volá sa Bleu II a Miró ho dokončil v roku 1961 ako olej na plátne. Je súčasťou triptychu Bleu I, II, III. •
• Táto veľká abstraktná expresionisticko - surrealistická olejomaľba na plátne ma stále fascinuje, priťahuje a výrazne oslovuje. Prečo? Čím? Pretože je doslova impozantná - a to nielen rozmermi, ale hlavne obsahom. Čím? Pokojom a atmosférou, silnou pozitívnou, jasnou energiou, ktorá z nej vyžaruje. Teraz prichádzame k tomu najpodstatnejšiemu: Ten obraz (a napokon aj iné, všetky obrazy (sveta)) je najlepšie vidieť "naživo," priamo - v galériách, na výstavách. Triptych Joana Miróa Bleu som videl, ako píšem vyššie, v parížskom Centre national d'art et de culture Georges-Pompidou. Pred triptychom Bleu (Bleu II je logicky v centre medzi Bleu I a Bleu III) som presedel vyše polhodinu, asi aj viac. Po niekoľkých minútach sústredenia sa som akoby bytostne pocítil dobrú, príjemnú energiu, ktorú obraz vyžaruje. Cítil som sa pred triptychom veľmi akýsi povznesený, možno až čistý či očistený. Taký pocit máva vnímavý, senzitívny človek pri kontakte vari so všetkým, čo v sebe nesie silnú myšlienku a emocionálny odkaz. Bleu II a triptych Bleu ako celok takým dielom je. •
• Triptych Bleu a obraz Bleu II obzvlášť, je, podľa mňa, dielom o slobode. Sloboda a voľnosť, neohraničenosť myšlinky, symbolizovaná modrou plochou priestoru - to je to, čo som pred triptychom Bleu bytostne a inpulzívne cítil a súčasne som si uvedomoval, že tento pocit nenadobudnem pri pohľade na akúkoľvek vydarenú, dokonalú reprodukciu obrazov triptychu alebo obrazu Bleu II. V tých obrazoch je nesmierna sila a hlavne energia, vyžarujúca pozitívne signály do hĺbky ľudského vnemu. Ak sa ma niekto pýta - "Čo je na obraze Bleu II?" - môžem mu odpovedať takto: "Vidím na ňom čo najväčší výsek oblohy, nebeskej klenby, ktorú pretína takmer vertikálna stopa stúpajúceho Slnka a rozdeľuje ju horizontála náznaku, symbolu pevných bodov v diaľke. Na obraze je aj stredomorská páľava, horúčava, ktorá nás drží pri zemi. Voľné a slobodné sú len naše myšlienky - tak ako voľný a slobodný je priestor oblohy nad nami." Obraz Bleu II je magický, čarokrásny. Obrazy triptychu Bleu vyjadrujú aj silnú inklináciu Miróa k nekonečnému a bezhraničnému priestoru a k jeho abstraktnému stvárneniu. Samotný Miró sa o kolekcii obrazov Bleu vyjadril v takom duchu, že pohľadom na oblohu je vždy užasnutý: "Pohlcuje ma to, keď vidím oblohu, na nej Slnko alebo Mesiac v rôznych jeho štádiách. Moje obrazy už len znázorňujú malé, nenápadné tvary v obrovských, nedoziernych priestoroch. Sú to prázdne priestory, prázdne horizonty a roviny a všetko to nahé, podstatné, čo je v nich, ma vždy veľmi fascinovalo a priťahovalo." •
• Ponúkam vám pohľady i na ďalšie obrazy Joana Miróa i Ferrà, ktoré sa mi páčia - napríklad pre ich pestrú, žiariacu farebnosť, dokonalé kompozície i vyššie spomínané zobrazovania nekonečných priestorov, v ktorých nachádzame to, čo nás priťahuje; ale aj na obrazy, ktoré jasne odrážajú realitu, ponímanú abstraktným uhlom pohľadu cez surrealistickú prizmu. •
• Na záver článku vám ponúkam pohľad na dve pôsobivé diela Joana Miróa, ktoré sú nainštalované v exteriéroch - ide o keramické obklady. Pre vyspelú (nielen) západoeurópsku kultúru je príznačné, že verejné priestory sú vhodne a výrazne doplnené o rôzne umelecké diela - nielen o sochy či súsošia. Ako je to na Slovensku - to vieme sami: nijako. Alebo, optimisticky napísané: takmer nijako. •
•
O mesiac, v nedeľu 15. júla 2018, sa pozrieme na niečo pekné, rozprávkové - slovenské. ••
V rubrike moja poézia a próza - link
som po dlhšom čase zverejnil celkom novú báseň. Báseň sa volá tá fotografia
a je symbolicky venovaná obetiam I. svetovej vojny - ale i obetiam či už z radov vojakov alebo civilistov vo všetkých vojnách na svete - minulých, dnešných, budúcich. •• Predchádzajúce články tohto seriálu: •• Paul Klee: Zlatá rybka - link •• Salvador Dalí: Zjavenia tváre a misky na ovocie na pláži - link •• Ivan Konstantinovič Ajvazovskij: Búrka v Severnom ľadovom oceáne - link •• Vasilij Grigorievič Perov: Fiodor Michajlovič Dostojevskij - link •
• Ivan Ivanovič Šiškin - link •• Tematicky súvisiace články: •
• Na obranu moderného umenia - link •• Hipgnosis stále hypnotizuje - link •• Z tráv, zo snehu, zo stôp a z tieňov - link •
