• Do kaviarne hotela v centre mesta presne v dohodnutom čase vstúpil svižným a istým krokom, v tmavom roláku, v tmavosivom saku a čiernych leviskách, spod ktorých mu vyčnievali čierne, jemnokožené poltopánky. Južansky opálený, šarmantne šedivý. Pevný stisk rúk, úsmevy, objatie a káva s minerálkami i džúsmi a keksíkmi. •


• Ste filmovým - indiánskym hrdinom všetkých generácií nielen detí. Aj pod vplyvom filmov - ‘indiánok,’ deti a mládež čítali a vari stále čítajú knižky. Kedy ste sa prvý raz stretli s románmi, ktoré napísal Karl May? •
“Ako chlapec. So spolužiakmi a s kamarátmi sme chodili do miestnej knižnice a požičiavali sme si knihy aké sa nám pozdávali, zapáčili. Boli to časy, keď sme si každý smel požičať na určitý čas jednu - dve knižky. Takže sme si každý napožičiavali kkníh koľko sme mohli - a potom sme si knihy vymieňali. A tak to išlo dookola, celé moje detstvo Knihy od Karla Maya boli mojimi najobľúbenejšími. Páčila sa mi atmosféra príbehov v nich a ľudské, humanistické posolstvo, ktoré z nich žiarilo. Prijímal som ako Karl May píše o bratstve a rovnosti ľudí, ale znepokojovalo ma aj to, že predpovedal vojny, násilie, neprávosti. Bohužiaľ - vyplnilo sa to, napriek jeho varovaniam. Dnes sa ľudia stávajú stále viac nezdravo závislými na hmote, peniazoch, majetkoch, podliehajú konzumu - a ani sa tomu nebránia. A deti dneška? Už veľa nečítajú. Dávajú prednosť počítačovým hrám so ‘strieľačkami' a s násilím. Vlastne už ani nežijú svoje detstvá, dobrovoľne sa ich vzdávajú v mene pohodlia aj ľahostajnosti. A ešte jedna vec je pre mňa na Indiánoch dôležitá. Ich vzťah k Prírode ako k božstvu, ich vzťah k pôde, k rodovým tradíciám a k túžbam, snom. A aj ich múdra predvídavosť, um, šikovnosť, zručnosť.”
• Spomeniete si, kedy ste prvý raz stáli pred kamerou? •
“Nestál som, sedel som - na koni! Nemeckí filmári prišli k nám niečo filmovať do snímky o Indiánoch. Ako chlapec som sa prihlásil do konkurzu. Vybrali ma - bol som silný, mocný, vytrénovaný prácou. Lenže - posadili ma na koňa, klapla klapka, kôň sa so mnou rozletel, hajde cvalom. Pozriem za seba - a za mnou sa hnalo stádo koní. Držal som sa konskej hrivy a hlavu som mal medzi konskými uškami, aj som sa bál. Ale - záber sa vydaril!”
• Aký je váš vzťah ku koňom? •
"Milujem ich! Aj iné rozumné, múdre, inteligentné zvieratá. Psíkov veľmi."


• Ako to bolo, keď ste sa zobudili - a bola vojna? A nie druhá svetová, ktorú ste ako ešte päťročný chlapček zažili, ale vojna v bývalej Juhoslávii? •
“Juhoslávia bola kedysi jednotná krajina. Ale niekto ju chcel rozbiť. A ako sa to dá spraviť najlepšie? Predsa vyvolaním národnostných a etnických vášní a nenávistí. A tak sa to začalo - všetci proti všetkým, každý proti každému. Juhoslávia bola moja milovaná krajina, a keď som sa prebudil do prvého dňa vojny, pýtal som sa: ‘Čo sa to deje? Ľudia sa zbláznili? Komu toto treba?’ Tá vojna začala nenávisťou rozdeľovaľ ľudí, rodiny, priateľov. Vtedy som už päťdesiat rokov žil v Berlíne. Denne i nocami som sledoval televízne vysielania vari všetkých staníc a telefonoval som s bratom v Leskovaci. Chcel som vedieť čo je s mamou, s ním, s rodinou. Jedného dňa mi brat volal, že mamička zomrela počas bombardovania. Ale nie počas útoku, ale z hrôz a stresu, ktoré vtedy zažila. Naša mamička, ktorá prežila aj druhú svetovú vojnu… …prestala piť, jesť… Zomrela. Bolo mi nesmierne ťažko, že som tam nemohol byť, pri mne najdôležitejšom človeku. Až o pol roka neskôr som sa dostal k hrobu mamičky v Leskovaci. “
• Ako vnímate dnešnú Európu s jej krízami a utečeneckými vlnami? •
"Bez politikov a ich politiky by sa to nedialo. Oni sú vinní, ich vojská, bombardovania, vojny. Ľudia potom musia utekať z domovov do bezpečia aj za prácou. Utečenci sú skutoční bezdomovci celého šíreho sveta."
• Stali ste sa filmovou hviezdou, hrdinom strieborného plátna, dokonca idolom generácií. Cítite sa tak? •
“Nuž - čo už,” zasmial sa Gojko.
• Ste idealista? •
“Verím v dobro ľudí, aj v dobro ako ideál. Bez ideálov niet plnohodnotného života, niet ani ciest k plneniu si snov a ku konaniu dobra, prospešnosti.”
• Myslíte si, že aj vaše filmové úlohy v najlepšom ovplyvnili ľudí, hlavne deti, mlaď? •
”Verím v to. Ale rád by som bol, keby takto ovplyvnil ostatných aj môj život. Pretože celý úspech je výsledkom mojej práce, tvrdej driny, vzdelávania sa a zas len práce a práce.”

• Vyše tri hodinky sme s Gojkom sedeli a rozprávali sa o filmoch, o kultúre, aj o vojne, o Indiánoch i o živote. Vnímavý človek Gojko, Maestro herectva, napokon skromne vraví: “Ešte som ani neraňajkoval, poďme sa najesť.” A tak sme vyšli do chladu mestských vianočných trhov a Gojko sa celkom “nehviezdne” nasýtil pečenými klobáskami s horčicou a chlebom. Bolo to zvláštne - predierali sme sa davmi, ale nikto herca nespoznal, nikto nežiadal autogram, spoločnú fotku… Zašli sme k stánku s darčekmi a Gojka sme obdarovali drevenými a keramickými ozdobami na vianočný stromček: anjelikmi s rozprestrenými krídlami. A magnetkami. Gojko, prekvapený a šťastný, sa opäť pustil do objatí a pevných stiskov rúk. •
Howgh.
• Ďakujem pani Kristíne Aschenbrennerovej z Národného kinematografického centra Slovenského filmového ústavu za sprostredkovanie rozhovoru s Gojkom Mitićom. •
___
• Gojko Mitić - podrobná filmografia, profil i životopis (ČSFDB) --- link. •