• Je to zvláštne. Človek, o ktorom idem písať, by sa tohto roku - 4. júla - dožil sedemdesiatych piatych narodenín. Lenže, aj to sa neraz stáva, výročie úmrtia predbehne výročie narodenia. Napokon - aj tak je všetko usporiadané na časovej osi tak, ako usporiadané má byť. Človek, o ktorom idem písať, sa volá Ivan Laučík. Ten, ktorý sa podpisoval Iwan. •
• Iwan - volajme ho tak, priateľsky, ako si to želal - bol jedným z troch členov našej významnej a výraznej básnickej, literárnej, umeleckej skupiny Osamelí bežci, ktorá vznikla v roku 1963. Okrem Ivana Laučíka ju tvoril Peter Repka (14. január 1944, Bratislava) a Ivan Štrpka (30. jún 1944, Hlohovec). Každý z trojice básnicky debutoval v rokoch 1968 a 1969, Iwan zbierkou Pohyblivý v pohyblivom (1968). V roku 1970 Iwan vydáva svoju druhú zbierku poézie - Sme príbuzní na začiatku. Roky normalizácie členom básnickej skupiny nepriali, ich moderná poézia a próza sa nezlučovali s nadiktovanými kultúrnymi líniami, ich umelecké, osobné aj spoločenské postoje nekorešpondovali s dianím v oficiálnej literatúre ani so spoločenským i politickým režimom. Iwan sa s výnimkou vydania jedinej zbierky - Na prahu počuteľnosti (1988) na dvadsať rokov 'musel tvorivo odmlčať,' čo znamenalo, že nesmel publikovať, vydávať svoju poéziu. Ivan Štrpka písal básne - texty predovšetkým pre Deža Ursinyho, Peter Repka v roku 1970 emigroval do západného Nemecka, kde žije dodnes. •
• Iwan, vyštudovaný pedagóg v odbore slovenčina a dejepis, najskôr pracoval ako stavbyvedúci v Košiciach, potom dostal 'umiestenku' na základnú školu v Kvačanoch, neskôr skoro desať rokov učil na strednej lesníckej škole v Liptovskom Hrádku. Novembrové dni roku 1989 ho zaviedli medzi robotníkov aj roľníkov, medzi ľudí, ktorí chceli a potrebovali vedieť čo sa deje v spoločnosti. V roku 1990 sa stal poslancom Slovenskej národnej rady za Verejnosť proti násiliu, nedlho bol riaditeľom Okresnej školskej správy v Liptovskom Mikuláši a napokon niekoľko rokov učil na liptovskomikulášskom štátnom gymnáziu. Písal a chodil medzi ľudí, volávali sme ho na besedy - nikdy neodmietol. Vydal štyri zbierky: Vzdušnou čiarou (1991), Tri básne (1994), V žiarivosti zá-zemia (1997) a Havránok (1998). V roku 2003 vyšlo Iwanovo súborné dielo Básne. Od roku 1994 do roku 2001 vyšlo päť jeho zbierok v nemčine a v angličtine. V roku 2001 Iwan vydal svoje preklady dvoch diel gréckeho nositeľa Nobelovej ceny za literatúru Odysseasa Elytisa Dôstojné je... (2001) a Pašie (2002). •
• V závere minulého roka, po dvadsiatich rokoch, vydalo levočské Vydavateľstvo Modrý Peter v edícii Mušľa Iwanovu zbierku Havránok v druhom vydaní. Opätovné vydanie zbierky a výročia úmrtia i narodenia Ivana Laučíka ma motivovali k tomu, aby som požiadal jeho brata Petra - novinára a publicistu 'na pracovnom dôchodku,' o príspevok do tohto článku. •
Havránok - stredoeurópsky atlas času i priestoru
Mám rád túto fotografiu Iwana s jemným úsmevom a s privretými očami, v hlbokej tráve, po daždi, nad liptovskou krajinou. V pozadí je kopec Prosečné, ktoré spomína v jednej zo svojich raných básní Na Prosečnom sneží... Buddhov úsmev na jeho tvári už možno vtedy signalizoval prechod medzi spočinutím nad vonkajšou krajinou a vo vnútornej krajine, ale môže byť aj vyjadrením toho, že sme si práve boli odkrojiť z pokoja iného sveta, a teraz ho treba len opatrne zniesť dole z kopca a uložiť do básne. Ako vždy, po cestách, ktoré ho napĺňali... Bolo ich desiatky - spoločných, osamelých, paralelných, horizontálnych i vertikálnych. Každé vykročenie bolo obohacujúce. Viaceré Iwanove básne sú dnes presné mapy pomerne členitého terénu, v ktorom sme sa pohybovali a ešte sa pohybujeme, ale kniha Havránok je podrobne presný stredoeurópsky atlas času i priestoru.
Nuž, Havránok. Nedávno sme so synom Petrom navštívili v mikulášskom Tescu predajňu Tranoscia a spýtali sme sa predavača, či náhodou nemajú knihu od rodáka z tohto mesta, Ivana Laučíka - Havránok. Predavač ďubol do klávesnice a vyslovil to, v čo sme vôbec nedúfali: „Máme.“ Tak sme ho o jednu požiadali. Po chvíľke hľadania v policiach ju priniesol. Kniha mala názov Hawránok a bola od Zuzany Kuglerovej. Mala aj lákavý podtitul: Tajný chrám keltských druidov ukrytý v slovenských lesoch a jeho temné tajomstvo. Obálku zdobila statná Xénia v oceľovej podprsenke s dvoma mečmi v rukách. Keď predavač videl naše rozpačité úsmevy iba podotkol: „Inú nemáme.“ Zaplatili sme teda a veľmi pekne sa poďakovali. Syn sa ma snažil cestou trochu povzbudiť: „Veď aj Ivan si vo svojom mene písal dvojité w...“ Nebolo treba, lebo táto epizódka je vyjadrením zmien a plynúceho času skrze nás i okolo vŕšku nad Liptovskou Marou, zvaného Havránok. V odlišnej súvislosti však táto epizódka vytvorila kontext aj k inému príbehu. Keď chcel Iwan uverejniť svoj Havránok, zaklopal na dvere mikulášskeho evanjelického Vydavateľstva Tranoscius, kde nechal jeho rukopis. Nuž, ležal tam niečo vyše dvoch rokov... Zrejme nik vo vydavateľstve nevedel, čo si s rukopisom počať, a tak nie bez sklamania zo súvercov a „kultúrnych“ rodákov sa poň vrátil. Iwanova kniha Havránok má teda svoj samostatný, pozoruhodný príbeh, zrkadliaci aj tie časy a ľudí v nich.
Jej prvého vydania sa neskôr s veľkým porozumením ujalo Vydavateľstvo Modrý Peter v Levoči. Prvého a vlani, po dvadsiatich rokoch, i druhého. Keď sa mi Havránok opäť dostal do ruky, prečítal som si ho s ešte väčšou chuťou ako kedysi. Nestratil nič zo svojej aktuálnosti. To prítomné v knihe rýchlo nachádzalo väzby s okolitou realitou.
Ťažko sa porovnáva prvé a druhé vydanie Havránku. Rozdiel je, prirodzene, v grafike, ktorá je iná, ale povedal by som, nie je horšia. Druhé vydanie je zároveň o centimeter nižšie a užšie, čo je banálny postreh a ako fakt nie je ani použiteľný. Vďaka tomu obidve knihy uložené vedľa seba pôsobia na pohľad síce trochu asymetricky, ale zároveň písmená na chrbtoch kníh, nech ich obraciate ako chcete, vytvárajú navzájom dokonale zrkadlovú symetriu. Takto vytvorené konfigurácie sú snáď symbolickým vyjadrením rozdielnych okolností, za ktorých vzniklo prvé a druhé vydanie zbierky. A tak ležia obidve knihy v mojej knižnici, opierajúc sa jedna o druhú. Obsah jednej sa premieta do rovnakého obsahu druhej ako dva protiľahlé svety, či ako jeden svet, ktorý sa postupne rozdvojuje. Aj premýšľam, či by sa obidve vydania nemali čítať súčasne. Jorge Luis Borges, ktorý je uložený na susednej poličke, tiež účastný tejto hry, by mal z toho radosť. Napokon, priznám sa, tajne som dúfal, že v druhom vydaní Havránku nájdem o jednu báseň viac, čo by zaiste bolo v súlade s Iwanovým nikdy nezaháľajúcim duchom, respektíve bol by to signál, že jeho duch je vo svete ešte stále príčinlivý. Nevadí... V každom prípade potešilo ma, že druhé vydanie nebolo komerčným, ba ani marketingovým počinom a má skôr hodnotu zlatej pamätnej mince, vydanej pri pätnástom výročí Iwanovej cesty po vnútorných krajinách. Vydavateľstvu Modrý Peter som vďačný za toto dôstojné gesto, ktoré sa veru v ničom nepodobá jazde na mŕtvom básnikovi po bratislavskom krematóriu.
Peter Laučík, 6. máj 2019
Stretnutia pri Iwanovom hrobe
• V posledných rokoch života bol Iwan unavený, o to viac sa tešil na odchod do dôchodku. V predstavách si už plánoval, že bude cestovať. Bohužiaľ... Iwan zvykol pracovať hlboko v noci, skoro ráno. Tak tomu bolo aj v stredu 12. mája 2004. O tretej - štvrtej hodine nadránom Iwan vo svojej pracovni dokončil opravu gymnaziálnych maturitných prác, stihol zahasiť poslednú rozfajčenú cigaretu a zomrel. Rozlúčka s Iwanom sa uskutočnila o dva dni, v piatok. Hrob Iwana nachádza sa na Vrbickom cintoríne v Liptovskom Mikuláši. Čoskoro vznikla tradícia každoročného spomienkového stretávania sa pri Iwanovom hrobe - vždy pri príležitosti výročia jeho úmrtia. Pri hrobe sa stretnú Iwanovi priatelia, známi, kolegovia... ...zaspomínajú si, čítajú úryvky z Iwanovho diela. Tohto roku bude stretnutie v piatok 10. mája. * •
• Začiatkom roka 2008 ma oslovila Barbora Valková, vtedy študentka na Obchodnej akadémii v Liptovskom Mikuláši, aby som jej prispel svojimi spomienkami na Iwana do pripravovanej stredoškolskej odbornej práce na tému Ivan Laučík. Napísal som jej tento text. ** •
Nejasné spomienky na jasné priateľstvo
Márne sa snažím spomenúť si, kedy a pri akej príležitosti som sa prvýkrát stretol s Ivanom Laučíkom. Ale bolo to už v druhej polovici osemdesiatych rokov minulého storočia, keď som pracoval v Liptovskom Mikuláši ako korektor vo vtedajších Tlačiarňach Slovenského národného povstania, kde bol zamestnaný aj jeho brat Dušan, a kde som sa stretával i s druhým jeho bratom, novinárom Petrom. S Iwanovým synom, Ivanom mladším, pomocným robotníkom v sadziarni, sme sa spriatelili, rozprávali sme sa o umení, o fotografii a o životných skúsenostiach. Kedysi vtedy sa začalo moje priateľstvo s básnikom Iwanom.
Keď som s priateľom Jaroslavom Cibuľom koncom osemdesiatych rokov pripravoval a uvádzal v liptovskomikuláškom Klube mládeže niekoľkomesačný tematický cyklus o legendárnej skupine Pink Floyd (vždy jedno podujatie mesačne bolo venované prehrávke jedného albumu od skupiny), Iwan bol raz hosťom nášho večera; brilantne analyzoval preklady textov z albumu Wish You Were Here, pričom nás originálne a objavne upozornil hlavne na prepojenie hudby a textov ako poézie, ktorú v sebe celý album skrýva. Hudobný text vedel vnímať aj interpretovať ako poéziu, v ktorej hravo vystopoval ducha doby, poznačenej explozívnym obdobím šesťdesiatych rokov a hlavne tvorbou beatnikov.
Spomínam si aj na jeden studený podvečer novembra 1989, keď sa na Námestí osloboditeľov v Liptovskom Mikuláši zhromaždili davy Mikulášanov, aby si vypočuli príhovory niekoľkých osobností Nežnej revolúcie. Na balkón vtedy vyšiel aj Iwan, privítaný potleskom. Vtedajší stranícki úradníci boli poskrývaní v tme kancelárií, horlivo prevracali kabáty, mnohí ani nevyliezli z tepla obývačiek medzi ľudí. Vyčkávali. V tých dňoch chodil Iwan medzi ľudí, po dedinách, na družstvá, do podnikov... ...a vysvetľoval myšlienky pokojnej revolúcie.
Rozprávali sme sa o politike a o spoločnosti keď pôsobil ako poslanec Slovenskej národnej rady v Bratislave. Vždy keď prišiel z jej zasadnutia, nahral som s ním krátky rozhovor pre mestské rozhlasové vysielanie v liptovskomikuláškom drôtovom rozhlase. Aby ľudia vedeli z prvej ruky čo sa deje „vo veľkej politike.“ Boli to časy intenzívneho života, zapáleného pre dobro spoločnej veci, obdobie otvárania okien aj dverí, vyvolávania prievanu, ktorý mal očistiť a osviežiť spoločenské povetrie, stuchnuté desaťročiami komunistickej totality. Rozumeli sme si veľmi dobre. Iwan nikdy nedal ostentatívne najavo, že veľa vie, že je sčítaný, že má prehľad a triezvy názor na spoločenský i politický vývoj. Diskutoval (nielen) so mnou ako so seberovným, počúval názory - či už súhlasil alebo mal výhrady.
Spájala nás myšlienka skultúrnenia života v meste. Začalo sa to stretnutiami mladých literárnych autorov v Knižnici Gašpara Fejérpataky - Belopotockého v Liptovskom Mikuláši, tematicky rámcovanými každý raz iným nosným motívom, kde Iwan vždy vedel presne a zaujímavo rozprávať, vzbudiť túžbu, záujem o literatúru, obzvlášť o poéziu. Domnievam sa, a určite sa nemýlim, že pre mnohých mladých ľudí bol v tom čase idolom, niekým, ku komu sa snažili aspoň sa priblížiť, s kým si rozumeli ako s pokrvným bratom. Bol pre nich beatnik z paneláku na sídlisku Nábrežie, učiteľ, s ktorým sa dalo posedieť, pred ktorým sa dalo vypiť si pivo, zapáliť si cigaretu a rozprávať sa s ním ako so spolužiakom z lavice. Iwan svojich študentov a študentky pritiahol nielen k literatúre. Keď som organizoval predstavenia filmového klubu v Liptovskom Mikuláši, bez výhrad privítal nápad usporiadať pre „svojich“ gymnazistov filmové projekcie „divácky náročných“ filmov z archívov Asociácie slovenských filmových klubov a Slovenského filmového ústavu. Kde sú tie časy dnes, v období súčasného neustále vraj reformovaného školstva, ktoré sa čoraz viac tvári ako zo spoločnosti vyoraná myš, a v ktorom sa donekonečna hovorí na prvom mieste len o platoch učiteľov, učiteliek?
A potom sme spolu sedávali nad stovkami príspevkov v porote liptovskomikulášskej celoslovenskej literárnej súťaže - ako porotcovia. Príspevky sme si rozdelili na polovicu, prečítal sme ich, napísali sme si poznámky, hodnotenia, potom sme si svoje „prídely“ vymenili. Napokon sme si sadli a dohodli sme sa do pol hodiny: to je dobré, to je zaujímavé, ten autor, tá autorka dostane cenu, uznanie... Vždy sme sa akýmsi zázrakom zhodli.
Keď som po roku 1989 pracoval ako redaktor regionálneho týždenníka Liptov, Iwan mi občas priniesol článok, príspevok. Zaujímavé texty, presahujúce obsahom bežné banálne správy. Napríklad o básnikovi Samovi Bohdanovi Hroboňovi a jeho malej kolibe vysoko v horách, kam sa uchýlil pred svetom v osamelosti tvorenia a úvah.
Nebolo témy, ktorú by sme podrobne neprebrali. Nerozprávali sme sa len o literatúre a o politike, o spoločenskom vývoji, ale aj o odtabuizovaní urputných bojov o Liptovský Svätý Mikuláš začiatkom roku 1945, o deportáciách židovského obyvateľstva mesta počas vojny, o rokoch komunistickej diktatúry a o Husákovej nenormálnej normalizácii, o sklamaniach z niektorých spoločenských a politických javov po Novembri 1989. Prežil som s Iwanom hodiny diskusií o spoločenskom a kultúrnom živote v Liptovskom Mikuláši, pozoroval som jeho sklamania aj nadšenia. Poctivo a otvorene mi vždy vysvetlil, „prečo je to tak, a nie inak.“
Medzičasom sa Iwan stal krstným otcom nášho prvorodeného syna.
Priateľstvo s Iwanom bolo v tých časoch pre mňa nenahraditeľné. Stretnutia s ním, v spoločnosti so „zabudnutým a nepochopeným“ umelcom Ivanom Kormanom, s exilovým redaktorom BBC Ivanom Štípalom či s výtvarníkom Michalom Kernom - Mikulášanmi, ktorí Iwana dobre poznali, boli pre mňa, o dvadsať rokov mladšieho, jedinečné. Jedinečné hlavne v tom, že ma utvrdili v myšlienke vždy sa aktívne zapájať do diania v meste, bojovať o uznanie, ísť s kožou na trh - hoci aj za cenu nepochopenia, výsmechu, dokonca i znepriatelenia si niektorých ľudí. Ale to už tak býva - v každom čase, v každej dobe.
Začiatkom augusta 2003 som pripravil v liptovskomikulášskej synagóge výstavu fotografií Andreja Bána. Hosťom vernisáže boli priatelia: básnik Ivan Laučík a spisovateľ Dušan Mitana. O necelých deväť mesiacov sa mi Iwan, Peter Repka a Ivan Štrpka podpísali na jednoduchý plagátik, pozývajúci na spoločné čítanie veršov Osamelých bežcov v Dome kultúry v Liptovskom Mikuláši. V ten neskorý podvečer, po podujatí, sa mi Iwan podpísal do svojej zbierky Básne. Viem, že to bol jeho posledný autogram v živote v jeho knihe. Čítačka s besedou sa skončili, z Domu kultúry sme s Iwanom odchádzali poslední.
Ešte sme sa potom stretli, na ulici, prispôsobiac rýchlosť chôdze jeden druhému. Prehodili sme zopár viet, len tak, obvyklé „...čo máš nové?“ bez vyčerpávajúcich odpovedí. O zopár dní nato mi zvoní mobil, Iwan nadránom zomrel. Už si nespomínam, čo som na to povedal...
Iwan číta úryvok zo zbierky Havránok (8:12 minút)
• poznámky •
* Spomienkové podujatie je určené pre širokú verejnosť.
** Text vznikol vo februári 2008.
• Zdroj --- link. •
