• Pred jednostodeväťdesiatimi * rokmi - v roku 1830 - istý Gašpar Fejérpataky - Belopotocký (pôvodne si priezvisko písal v tvare Belopotoczky de Kelecsén), potomok otca, šľachtica Mikuláša Belopotoczky de Kelecsén a matky Márie, rodenej Benskej, založil v Liptovskom Svätom Mikuláši prvý divadelný súbor na území dnešného Slovenska. Bol to priekopnícky, novátorský čin, položenie základného kameňa neprofesionálneho a napokon i profesionálneho divadla u nás. V tom istom roku, v roku 1830, Fejérpataky - Belopotocký nacvičil so svojimi liptovskosvätomikulášskymi ochtníkmi i ochotníčkami divadelnú hru Kocúrkovo - ktorú toho roku 1830 napísal Ján Chalupka - vtedy evanjelický farár, pôsobiaci v Brezne. Chalupka v hre s pôvodným názvom Kocourkovo, aneb: Jen abychom v hanbě nezůstali pranieroval malomeštiacke pomery v Brezne. A ako dobre vieme - tento pranier, toto prirovnanie ku Kocúrkovu sa u nás úspešne i trefne drží doteraz. Fejérpataky - Belopotocký siahol po niečom, čo by sme dnes vari mohli nazvať 'trhákom,' 'ťahákom,' v kinematografii 'blockbusterom,' v pophudbe 'hitom' či 'šlágrom.' Vedel, čo robí - po veľmi úspešnej premiére nasledovalo veľa vydarených, aj vypredaných repríz... •
• Tradícia ochotníckeho divadla u nás vznikla, bola zasiata a dlhé desaťročia rástla. V roku 1954 vznikla v Liptovskom Mikuláši tradícia celoštátnych prehliadok ochotníckych divadelných súborov Belopotockého Mikuláš s medzinárodnou účasťou. Pretrváva dodnes - víťazný súbor si z nej odnáša Pamätnú medailu Gašpara Fejérpataky - Belopotockého. •
~ ~ ~
• Preskočme teraz tých stodeväťdesiať rokov, pozrime sa na súčasnosť a v podstate nedávnu minulosť nášho divadla - a to prostredníctvom premiéry filmového dokumentu. •
• Už onedlho - presne
vo štvrtok 30. januára 2020 o 18:00 hodine
bude v bratislavskom Kine Lumière
slávnostná premiéra dokumentárneho filmu
Život za divadlo
film uvedie Kino Lumière v repríze 4. 2. o 17:45 a 5. 2. o 18:45
24. 3. a 16. 5. bude jeho projekcia na Bratislavskom hrade
v Historickom múzeu Slovenského národného múzea
v rámci výstavy Storočie divadla - stopy a postoje
Dokumentárny film Život za divadlo približuje vo fiktívnom súdnom procese päť mimoriadnych osobností zo slovenských divadelných dejín, ktoré osudovo poznačila vášeň k ich profesii a doba, v ktorej žili. V magickom prostredí divadelného archívu otvárajú mladí odborníci a odborníčky prípady Oskara Nedbala, Viktora Šulca, Jána Jamnického, Magdy Husákovej - Lokvencovej aj Blaha Uhlára. Film je príspevkom režisérky a dokumentaristky Anny Gruskovej k stému výročiu vzniku Slovenského národného divadla - prvého profesionálneho divadla u nás. Na premiére 52-minútového dokumentu v Kine Lumière budú prítomní tvorcovia filmu a v ňom účinkujúci divadelníci. Pripravuje sa aj uvedenie filmu na televíznych obrazovkách i projekcie na výstave Storočie divadla - stopy a postoje v Historickom múzeu Slovenského národného múzea na Bratislavskom hrade. •
• „Cieľom projektu bolo vytvoriť filmové svedectvo o zmysle divadelného umenia, o hlbokej celoživotnej vášni pre divadlo. Pohnuté osudy štyroch vynikajúcich divadelníkov a jednej divadelníčky sú predpokladom diváckej atraktivity filmu, ktorý priblíži slovenské profesionálne divadelné umenie, ale aj slovenskú spoločnosť bez ružových okuliarov, cez ktoré tak radi vidíme obľúbené filmy pre pamätníkov,“ vysvetľuje Anna Grusková, ktorá sa podpísala pod réžiu, scenár, námet aj produkciu skutočne originálneho, pôvodného filmu. •
• Témou dokumentu Život za divadlo je konfrontácia profesionálneho divadla na Slovensku a doby, v ktorej vznikalo. Jeho autorka chcela priniesť nový uhol pohľadu na divadelné umenie, ktoré býva zväčša prezentované bez širších spoločenských súvislostí. Tento filmový dokument v širokom poňatí svojho sujetu a výsledného príbehu skladá poctu obetiam politického násilia na divadelnom umení na Slovensku. Koriguje idealizovaný obraz umelcov a umelkýň ako ho poznáme z filmov, predovšetkým tých starších - pre pamätníkov - a jasne ukazuje prepojenie divadla a politickej moci u nás, a to nielen "v starých časoch." Realizačná skupina filmu: Anna Grusková, Andrej Kolenčík, András Cséfalvay, Tomáš Juríček a ďalší je považovaný za mimoriadne skúsený. Jednotlivci z neho už dávnejšie a postupne ukázali, že dokážu pracovať aj s veľmi náročnými témami a dodať im originálne, neraz až prekvapujúce významy, a to po obsahovej aj formálnej stránke. Z tohto pohľadu je možné dokumentárny film Život za divadlo považovať za odvážne, progresívne a veľmi hodnotné dielo. Samotná Anna Grusková pracovala desať rokov v slovenskom Divadelnom ústave - a preto je pochopiteľné, že film obsahuje bohatosť z toho, čo jeho autorka nazbierala, získala nielen v samotnom ústave, ale aj v iných kultúrnych inštitúciách a v neposlednom rade i v teréne. •
• „Vznik profesionálneho divadla na území dnešného Slovenska je opradený mnohými mýtmi a dezinterpretáciami. Odohral sa dávno pred vznikom Československa, stáročia tu predsa pôsobili maďarské a nemecké súbory a nezabúdajme ani na naše ochotnícke divadelné súbory, ktoré vznikli dávnejšie pred vznikom Československa. Zabúda sa aj na to, že divadlo sledovalo od vzniku nového štátu v roku 1918 až do roku 1989 v prvom rade politické ciele. A tie si vyžadovali svoje obete. Ale ľudí, pre ktorých je divadlo zmyslom života a bojujú s nepriazňou doby, nájdeme aj dnes,“ hovorí režisérka Anna Grusková, ktorá pôsobí aj ako divadelníčka. Svoj najnovší autorský dokument verejnosti prináša symbolicky práve v tomto roku, ktorý bol slovenskou vládou vyhlásený za Rok slovenského divadla 2020. •
• Vizuálna línia filmu vytvára samostatný celok. Okrem Blaha Uhlára, jediného žijúceho divadelného umelca z výberu, sú všetci ostatní zastúpení iba čiastkovo - svojimi hlasmi, filmovými záznamami, fotografiami, dokumentmi, spomienkami pamätníkov. Diváci ich sledujú aj prostredníctvom videoprojekcie najmä v autentických priestoroch Divadelného ústavu, jeho starých kartoték, krabíc z pozostalostí... Vyvstávajú mnohé otázky. Napríklad: Čo po týchto obdivuhodných ľuďoch ostalo v našom, aj dnešnom hmotnom svete? A kto dnes napríklad pozná čo i len meno režiséra Viktora Šulca, ktorý v tridsiatych rokoch XX. storočia pozdvihol Slovenské národné divadlo na európsku úroveň - a to nielen v činohre, ale aj v opere? Mimochodom - kto dnes vie, že tento pôvodom český divadelný režisér, v rokoch 1927 až 1933 režijne pôsobiaci v pražskom Národním divadle a v rokoch 1932 až 1938 ako režisér českej činohry v Slovenskom národnom divadle, bol 5. júna 1942 deportovaný do koncentračného tábora Terezín, odtiaľ do koncentračného tábora Auschwitz a napokon do koncentračného tábora Trawniki, kde už v polovici júna 1942 zahynul...? •
• Vo filme účinkujú a vybranú päticu divadelníkov predstavujú: riaditeľka Divadelného ústavu Vladislava Fekete, teatrologička Michaela Mojžišová, teatrologička Eva Kyselová, teatrológ Karol Mišovic, režisérka a performerka Sláva Daubnerová, teatrológ Marek Godovič, režisér a spoluzakladateľ divadla Stoka Blaho Uhlár a herci, herečky Stoky a mnohí ďalší zo záznamu. Anna Grusková odpremiérovala v roku 2018 dokument Smutné jazyky, pred tým to boli celovečerné tituly: Rabínka (2012), Návrat do horiaceho domu (2014), Profesionálna cudzinka (2016). Na filme Život za divadlo s ňou spolupracovali: kameraman Ivo Miko, strihač Rado Dúbravský, hudobník András Cséfalvay, výtvarníci Matúš Lányi a Andrej Kolenčík. Koproducentmi filmu sú: Rozhlas a televízia Slovenska, Reminiscencie, o. z., Slovenský filmový ústav; vznik filmového diela finančne podporil Audiovizuálny fond a odbornou spoluprácou Divadelný ústav. •
• Kto je kto vo filme Život za divadlo •
• Magda Husáková - Lokvencová (1916 – 1966) bola prvou slovenskou profesionálnou režisérkou. Pôsobila aj ako herečka. Narodila sa v Pacove, v českej rodine, ktorá prišla pomáhať rozvíjať Slovensko. V roku 1940 absolvovala právnické štúdium a popri práci sa ďalej vzdelávala na dramatickom odbore Štátneho konzervatória v Bratislave u Jána Jamnického a Jozefa Budského. Bola prvou manželkou (budúceho prezidenta) Gustáva Husáka a matkou ich dvoch synov. S Husákom prežila obdobie jeho politického vzostupu na pozíciu predsedu Zboru povereníkov po II. svetovej vojne. Podporovala ho a nerozviedla sa s ním ani počas vykonštruovaného politického procesu s ním v roku 1954 a jeho deväťročného väzenia - i keď to pre ňu na dlhší čas znamenalo stratu milovanej práce v divadle, existenčnú neistotu a nakoniec aj podlomené zdravie. Bola zakladateľkou divadelných zbierok Slovenského národného múzea a slovenského Divadelného ústavu. •
• Ján Jamnický (1908 – 1972) bol jedným z prvých slovenských profesionálnych hercov a režisérov. Študoval herectvo a úspešne absolvoval aj štúdium práva. Začal režírovať najmä po rozpade českej činohry Slovenského národného divadla a po nútenom odchode jej šéfa Viktora Šulca v roku 1938. Nadväzoval na Šulcov inscenačný štýl, ovplyvnený nemeckou a ruskou avantgardou. Počas Slovenskej republiky (1939 – 1945) sa Ján Jamnický, na rozdiel od prorežimných, naturalistických opusov vtedajšieho šéfa slovenskej činohry Janka Borodáča, vo svojich inscenáciách búril proti totalitnému systému a preto ho aj predvolávali na výsluchy. Po roku 1945 sa najskôr začal aktívne zúčastňovať na budovaní nového divadelníctva, ale čoskoro sa stiahol do ústrania. V päťdesiatych rokoch bol nežiaduci, koncom šesťdesiatych rokov došlo k jeho rehabilitácii a dokonca mu bol udelený titul národný umelec. Bolo to však neskoro, k divadelnej réžii sa už nevrátil a krátko nato zomrel. •
• Oskar Nedbal (1874 – 1930) sa stal významnou zakladateľskou osobnosťou Slovenského národného divadla a slovenskej opery - napriek tomu, že to bol český skladateľ, hudobník a dirigent. Do Bratislavy prišiel v roku 1923 s prvotriednym medzinárodným renomé a v ťažkých podmienkach sa energicky ujal budovania slovenskej profesionálnej opery, operety aj baletu. Bol to práve on, kto k spolupráci prizval zakladateľa profesionálnej slovenskej činohry v Slovenskom národnom divadle - Janka Borodáča (1892 – 1964). •
• Viktor Šulc (1897 – 1942) je takmer zabudnutou, ale veľmi dôležitou osobnosťou slovenského profesionálneho divadla. Réžiu študoval priamo u špičkových nemeckých divadelníkov Erwina Piscatora a Leopolda Jessnera v Berlíne. V rokoch 1932 až 1938 bol režisérom českej činohry Slovenského národného divadla, ktorá fungovala paralelne so slovenským súborom v divadle a úzko s ním spolupracovala. Počas pôsobenia v tomto divadle dosiahol mimoriadne medzinárodné úspechy aj ako operný režisér v inscenáciáchRuská Lady Macbeth, Fidelio a Dibuk. Napriek tomu, že bol pôvodom Čech, podporoval rozvoj slovenského profesionálneho divadla v jeho jedinečnosti a osobitosti, najmä v prirodzenom spojení s bohatou históriou ľudového a ochotníckeho divadla. •
• Blaho Uhlár (1951) je jedným z najvýznamnejších a najoriginálnejších súčasných slovenských režisérov. Je autorom dvoch manifestov (spolu s výtvarníkom Milošom Karáskom), ktoré podľa teatrologickej obce na začiatku deväťdesiatych rokov priniesli takzvanú 'štvrtú slovenskú divadelnú reformu.' Išlo v nej o oslobodenie divadla od 'predžutých, natrávených, preparovaných jednoznačností' prostredníctvom 'dekompozície, motivickej difúznosti, polytematizácie a nedeterminovanosti divadelného diela.' Reforma sa týkala aj hereckej práce:„Javisková postava je škrupinou, ktorú musí herec rozlomiť, aby mohol zaujať osobné stanovisko,“ i publika: „Človek, ktorý si kúpil lístok do divadla, nemôže očakávať, že sa za pár korún bude ulievať.“ Túto metódu, založenú na slobode a kreativite, Blaho Uhlár dodnes úspešne overuje a potvrdzuje i s ďalšími hereckými generáciami. •
• Viac informácií o filme Život za divadlo - link. •
• Mediálna podpora filmu Život za divadlo: Zuzana Golianová - bARSdobrýchýr - link. •
~ ~ ~
• K záveru článku sa vraciam do Liptovského Mikuláša - do jeho dneška. V meste, v ktorom sa pred stodeväťdesiatimi rokmi zrodilo naše divadlo, aj keď "len" ochotnícke - a z neho po desaťročiach i to profesionálne - na divadelnú tradíciu nezabúdajú. Mestský úrad v Liptovskom Mikuláši v úzkej a tvorivej spolupráci s miestnym Múzeom Janka Kráľa pripravili sériu podujatí, venovaných ako Roku slovenského divadla 2020, tak aj stodeväťročnici divadelného ochotníckeho súboru Gašpara Fejérpataky - Belopotockého. Séria tematicky zameraných podujatí má spoločný názov
Večery s divadlom
podujatia v rámci neho sa uskutočňujú až do 25. III. 2020 - každú stredu o 17:30 hodine
pred Múzeom Janka Kráľa v centre mesta
• Program podujatia Večery s divadlom •
o 17:30 hodine: krátka komentovaná prehliadka po miestach, spojených s osobnosťou Gašpara Fejérpataky-Belopotockého v historickom centre mesta. Z nej je možné dozvedieť sa veľa zaujímavostí o jeho všestranných aktivitách: založil prvú slovenskú verejnú knižnicu, nedeľnú školu, vydával v tom čase najrozšírenejšiu knihu na Slovensku, stál pri zrode prvého kultúrneho spolku Slovákov - Tatrín...
o 17:45 hodine: Inscenovaný príbeh Gašpara Fejérpataky - Belopotockého s názvom
Život v divadle - divadlo v živote
v ktorom možno uvidieľ živé divadlo o poprave posledného zbojníka v Liptovskom Svätom Mikuláši, inscenovanú ukážku činnosti prvej slovenskej verejnej knižnice, skúšku prvého slovenského ochotníckeho divadla, ale aj divadelne inscenovaný výstup na Kriváň, ktorý bol začiatkom národných výstupov na slovenský vysokohorský symbol...
Interaktívnu výstavu takmer storočných divadelných kulís, kostýmov a rekvizít. Táto výstava v Múzeu Janka Kráľa na Námestí osloboditeľov v centre Liptovského Mikuláša potrvá
do 31. decembra 2020. •
• Múzeum Janka Kráľa v Liptovskom Mikuláši - link. •
• Na záver sa vrátim k perexu článku - k političkám, politikom a k divadlu. Poznajúc slovenskú klasiku - nielen dramatickú, divadelnú, ale napríklad aj literárnu, dokonca i filmovú, je možné prosto skonštatovať, že političky, politici a napokon i politika ako taká vari vždy "hrali divadlo" - ktoré verejnosť možno až radostne, ale určite útrpne a poddane prijímala. Prečo tomu tak predlho bolo a stále je? Odpoveď na túto otázku a na koncept, ktorý z nej plynie, by sme mali hľadať, hľadať naliehavo - aj dnes, v čase krátko pred parlamentnými voľbami. Súčasne musíme vedieť a mať na pamäti, že politika neraz a veľmi dlhodobo zasahovala - nepriaznivo - do umenia aj do životov tých, ktorí a ktoré umenie tvorili či stále tvoria. Napokon - hlavne o tom je celkom nový dokumentárny, 'divadelný' film Život za divadlo. •
___
* Slovo 'jednostodeväťdesiatimi' nie je spisovne správne - malo by byť napísané v tvare 'stodeväťdesiatimi.' V duchu istej dobovosti úvodu článku som použil jeho nespisovný, archaický tvar. Nech mi je prepáčené, odpustené...
• zdroje článku: •
• Tlačový servis Slovenského filmového ústavu a archív autora --- link. •
