* * *
Mal si pravdu, Roger
keď si povedal, že skutoční priatelia
žijú za Stenou.
Často to tak vyzerá, ale je to len na chvíľu,
potom sa všetko zmení, aby sa to zas vrátilo späť.
...a tak stále dookola, dokým Smrť z toho nezošalie
a nevyskočí z okna.
Vieš, Roger, mňa často opúšťajú myšlienky a slová,
strácam všetky farebné obrazy výpovedí,
asi tak, ako teraz.
Len pozorujem vnútorným okom
vlastné črevá a pijem si krv - taký prázdny.
Spomeniem si na chlapca s malou pištoľou,
ktorá vystreľovala karemelové cukríky:
Aké úžasné vo vriacom popoludní dvadsiateho ôsmeho júna!
keď človek chce byť a je sám
potopený
medzi tými, ktorých tak ťažko sklamal
a s nimi, ktorí tak neradi odpúšťajú.
Stena padá, Roger,
Stena padá, kamene zúfalstva sa rútia priamo
na napuchnutú hlavu plnú bolesti
hlavu plnú bolestí, keď si privalený zmyslom
žiť nešťastne unavený, skrútený do klbka tmy.
(Berlín, 22. júl 1990)
* * *
môj hrob je rozvrátený
zarastený ako starec
s tvrdými striebornými drôtmi
na sluchách
na jedno oko nevidí
v druhom
posledná chladnúca slza
odráža hrubú sivú deku
zloženú na piesku
pri studenom ohnisku
plnom popola a vône
pečených rýb
chytaných do rúk
opasok
zakvačený za prsty
chodník
zhrnutý z cesty
na kraj snehu
dych
nenachádzajúci žiadne pľúca
krv bez srdca
kostra Márnosti
bez svalstva
nervy
pomaly schnúcich lopúchov
mramor Beznádejnosti
kamenný pád náhrobku
hrob, hrob môj
kedy sa otvoríš
prepadneš
zarastieš zľahnutými trávami
zasypaný hlušinou času
priehľadným ihličím
z horiacej borovice detstva?
hrob rozvrátený
pomôž mi
pohlť ma
rozpusti moje telo šťavami tráv
odovzdaj vetru vyschnutý sneh
moju kožu
rozmrvenú prstami Času
pošli miazgami Stromov
tam hore
hore, vyššie
k Slnku
medzi Oblaky
zarámované čerňou vrán
blankytom smútku
belobou bolesti
tam ma pošli
(február 2010)
