oheň popolom maľuje tiene
tieto myšlienky sú ako stopy
v hlbokom sypkom snehu
ktorý sa tak krásne iskrí
iskrí sa a svieti
hĺbkou januárovej pol-noci
tieto myšlienky sú ako stopy
nočnej líšky, polnočnej kuny
popoludňajšej mačky, denného Psa
sú ako stopy človeka
v hlbokom sypkom snehu:
dnes si ich uvidela, zajtra ich uvidíš
a potom zmiznú
zmiznú zaviate novým snehom
čerstvým snehom otázok
snehom výčitiek a nepochopenia
zaviate mlčaním zaniknú
vytratia sa (ti) z pamäte
a potom príde jar, teplá jar
stopy v snehu zarastú
prerastú šťavnatými trávami
kvetmi púpav, kvetmi pivónií
žihľavou, držiacou so vo vlhčinách
pŕhľavou v kútoch dvorov
za plotmi tichých, márnych spomienok
ozvučených kosami
tiene nikdy neprestanú hrať
túto hru, hru na človeka
ktorú tak radi hráme
od čias keď sme vynašli
koleso okrúhlej mince
kolotoč a mlynček
kolotoč sladkého detstva
mlynček na mak márnosti
verklík staroby, cyklus samoty
okrúhly otvor ústia
ústia pušky vojaka
ústia diel vojakov
oheň popolom maľuje tiene
tiene minulých stromov
tiene konárov
v ktorých kedysi ležali
ľahké vtáčie hniezda
plné rodičovských pierok
plné krehkých škrupiniek
plné árií nikdy nezapísaných
do nôt, do logopedických zošitov
tiene konárov a ich stromov
ktoré dnes tak teplo horia
a za oknami januárovej noci
sneh padá, padá sneh
sneh svieti na stopy
nočnej kuny, polnočnej líšky
popoludňajšieho Psa, dennej mačky
na stopy človeka
ktorý predvčerom kráčal tam a späť
kráčal:
po víno a po chlieb a s chlebom a s vínom
sneh svieti
na stopy, ktoré navždy stratíš
v zelenej jarnej tráve
ktorá tak rada prerastá
potichu prerastá
cez všetky naše spomienky
ozvučené kosami koscov
v plátených košeliach
bielych ako ten starý sneh
(9. a 10. január 2019)
