trikrát krátko o smrti
(I.)
bolo to v lete deväťdesiatšesť
keď sa matka so sestrou rozhodli
že dajú vymaľovať celý dom
nábytok z veľkej izby bol vyložený
na zelenom dvore
veď nepršalo, tak prečo nie?
otec v tom čase už podliehal
veľmi ťažkej a krátkej chorobe
(ako sa s rešpektom tajomným šepotom vravieva)
sedel v purpurovom kresle na dvore
hľadel do neznáma
okolo seba vypľúval zvyšky pľúc
občas sa nahol dopredu a znehybnel
tráva vyrastala nepredstaviteľne rýchlo
obopínala drevené nohy kresla
prekryla kárované flanelové papuče
aj sivé ponožky na bielych nohách
slnko posúvalo milosrdný tieň na východ
vietor prevrátil posledné oblaky
tiene sa miešali so súmrakom
miestnosťami domu sa pohybovali
zafŕkaní, pestrofarební muži
čistučká biela, svetlý oker, trocha žltej
stromy hľadeli dovnútra oblokmi bez záclon
keď sa starci, sediaci v nemocničnej chodbe
náhle postavili a sklonili hlavy
za dverami, za stenou, za ich chrbtami
otec zomrel
a bolo vymaľované
ešte nosili smútok
keď ženy začali robiť poriadky v skriniach
v čerstvo vymaľovanej domácnosti
ako prvé povyhadzovali otcove oblečenia
veď načo by komu boli nejaké topánky
košele, nohavice, bielizeň, oblek a baloňák
pre mňa osobne to bolo oveľa smutnejšie
ako celý ten pohreb, ako to dunenie
ílovitých hrúd zeme, padajúcich na truhlu
ale taký už je život: o smrti nevieme nič
pretože treba vymaľovať a potom oprať záclony
(II.)
bolo to koncom zimy dvetisícdvanásť
keď som sa z práce za tmy vrátil domov
matka ležala v kuchyni na dlážke
nehybným pohľadom hľadala telefón
ktorý som našiel v izbe pod stolom
strhnutý obrus, večera vysypaná z taniera
šofér záchranky obratne zacúval do dvora
konštrukcia nosidiel na kolieskach
ťažšia ako matka, ktorú som predtým prenášal
z kuchyne do postele
pichli jej akési injekcie
striekačky a obaly z nich a tenké rukavice
ostali pohodené v blate nad budúcou trávou
to množstvo nehlučných prístrojov
každý so samostatným, presným výstupom
určite v podobe nejakého grafu
tie hadičky, káble a kábliky, infúzie, displeje
svetielka a ktovie čo všetko ešte
spoľahlivo to fungovalo do poslednej chvíle
ktorá prišla cez telefón tesne pred brieždením
notárka bola profesionálna a vecná
nezabudla ani na to, že matka po sebe
zanechala nejaké oblečenie
„domnievam sa, že rukávy na kožuchu
mi budú krátke
a kombiné nenosím, ani blúzky s volánom“
zahral som sa na vtipného
sestra získala aj kuchynský robot
pár kuchárskych kníh, hrnce i panvice
napokon si zobrala aj žltý porcelánový servis
z ktorého sme naposledy celá rodina
pili čaj z modrých hôr od václava
to bolo ešte v minulom storočí
ale taký je už život: o smrti nevieme nič
a u notárov sa také veci nepreberajú
(III.)
bolo to v dňoch, keď v ďalekej nemocnici
zomierala matka
náš pes prestal reagovať na oslovenie
nepil ani nejedol
len stále chodil dookola, okolo stola
alebo na záhrade, v kúte kde je tieň
zakrátko vychodil v blate kruh
ešte koncom jari tam tráva nerástla
doktorka veterinárnej medicíny
mladá baba s dlhými rovnými vlasmi
mu dala injekciu priamo do žily
bolo mi ľúto, že pes musí zomrieť
na belasom, uchodenom linoleu v čakárni
ešte z posledných síl po nej cvakol zubami
tak ako sa dobrému psovi patrí cvaknúť zubami
po cudzom, neznámom človeku
a potom sa už len zahľadel
kalnejúcimi očami do neznáma, na dvere
ktorými sme ho v deke vyniesli von
do neveľkého hrobu povyše záhrady
na čiernu hlinu a na jeho stuhnuté telo
padal hustý, mokrý, ťažký sneh
už dvakrát tam vyrástla tráva
do nej napadalo lístie, naň smrekové šišky
pod nohami praskajú vybielené
prázdne ulity slimákov, plné mravcov
pretože taký je život: o smrti nevieme nič
s istotou môžeme povedať len toľko
že všetko sa končí aj začína
v tráve, v snehu, vo vode a v blate
v prachu a v povetrí, v ohňoch a v pahrebách
že všetko sa ženie nekonečnými poliami času
nad ktorými stále neviditeľný vietor
tlačí biele vozíky naložené čírymi spomienkami
(19. február 2014)
