dávnemu priateľovi Andrejovi
pastier Oblakov
zelená
rozsvietila sa zelená
nad dlaňou horizontu
všetci sme sa pohli dopredu
spomínaš si na ten okamih
ktorý nás tak zaujal?
Dážď padal na kolená
zrkadlo čierneho asfaltu
odrážalo mapu našej cesty
nad nami viali stuhy:
čierne vlasy, sivé vlasy, biele vlasy
komínov
cesta viedla nikam, niekam von
tak ďaleko, ďaleko od všetkého
čo nás trápilo a mučilo
prerazili sme hrádze mlčania
a naďalej sme nepreriekli ani slovka
zamierili sme na západ
v spätnom zrkadle bola naša budúcnosť
súzvuk mlčania nás hnal dopredu
hlasná hudba stále znela
priestor bol vyplnený tým, čo sme mali tak radi
pastier Oblakov
stále spieva piesne Vetra
Vietor ženie Oblaky
z ktorých padá Dážď
zasiahnutý šípom
chladu a neporozumenia
otázkou si mi zaklopal na dvere
a ja sa ťa pýtam:
čo vlastne cheš, po toľkých rokoch?
prečo sa ma tak zbytočne pýtaš
keď dobre vieš, že
odpoveď letí Vetrom
keď dávno dobre vieš, že
the answer is blowing in the Wind?
včerajšky sú soľ
nasypaná do rán zajtrajškov
dnešok je len číry bôľ
prelievaný do veršov
nad tým všetkým kedysi bol
pastier Oblakov
(9. október 2017)
