Boj o II. svetovú vojnu

• Tento článok je zložený z troch častí - každá dokumentuje II. svetovú vojnu a podáva o nej svedectvo. Sú to svedectvá, ktoré sa nedajú spochybniť - ale dá sa o nich diskutovať, vyjadrovať názory. Priznám sa, že o to mi ide - o slušnú, vecnú diskusiu. Je otvorená. •

• Zomrel posledný väzeň, ktorý prežil Sachsenhausen  •

• Správa o smrti pána Vojmíra Dalibora Srdečného, ktorý skonal 14. augusta 2019 vo veku 99 rokov, sa objavila aj v slovenských médiách - možno ste ju zachytili. Možno nie. Pán Srdečný sa narodil 6. októbra 1919 v Albrechticích nad Orlicí v ČSR. Počas nacistických represálií v Protektoráte Čechy a Morava - presnejšie počas zatvárania vysokých škôl a vysokoškolských internátov na území Protektorátu po protinacistických študentských demonštráciách 17. novembra 1939, bol pán Srdečný spolu s inými vysokoškolákmi zatknutý Gestapom a po výsluchoch bol deportovaný a uväznený v koncentračnom tábore Sachsenhausen - Oranienburg. Pán Srdečný patril medzi dvesto študentov, ktorí boli v roku 1940 - presne po jednom roku, jednom mesiaci a jednom dni - z koncentračného tábora prepustení. Stalo sa tak na základe intervencií Emila Háchu, štátneho prezidenta Protektorátu Čechy a Morava, u Nemcov. Pán Srdečný sa vrátil do svojho rodiska, kde dva roky pôsobil ako praktikant v poisťovni - do času, keď bol nútene nasadený na prácu pre Nemeckú ríšu, do továrne Guss und Metallgesellschaft v Holicích, kde pracoval takmer do konca vojny. Po vojne sa profesionálne venoval hlavne rehabilitáciám zdravotne ťažko postihnutých. •
• Keď zomrel pán Srdečný, v diskusii pod článkom o jeho úmrtí som si prečítal aj takýto komentár, citujem: "No a teď vypukne plíživé přepisování skutečných dějin, když už nebudou živí svědci..." Autorom tohto nezmyslu je diskutér Jan Bartuška. * Dá sa nejako reagovať na takúto, s prepáčením, hlúposť? Zdá sa, že nie. Ale zareagovať treba. Diskutér Jan Bartuška (a jemu podobne zmýšľajúci) si asi neuvedomuje, že dejiny študentského hnutia po násilnom vytvorení Protektorátu Čechy a Morava, podobne aj to, ako bolo toto hnutie násilne potlačené, aj za cenu obetí na životoch, je dôkladne historicky spracované. Vrátane toho, čo sa stalo so študentmi a študentkami, ktorých nacisti a ich domáci kolaboranti pozatýkali, väzninili, deportovali aj popravili. Tá smutná, temná história, tvoriaca súčasť strašnej histórie II. svetovej vojny, sa nedá zmeniť ani "plíživě přepisovat." Ona tu ostane taká, aká v skutočnosti bola - aj s odvolaním sa na pozadie a vznik Medzinárodného dňa študentstva, ktorý bol Medzinárodnou študentskou úniou stanovený na 17. november - teda na pamiatku 17. novembra 1939, keď boli po protinacistických demonštráciách v Prahe popravení deviati študenti a stovky a stovky ich bolo zatknutých a deportovaných práve do Sachsenhausen - Oranienburgu. Medzi nimi i mladý, len dvadsaťročný pán Srdečný. Koho táto téma, i v dobových kontextoch, zaujíma, odporúčam mu dve veľmi dobré knihy; obe napísal slovenský autor literatúry faktu Jozef Leikert: Ráno prišla noc (1989) a A deň sa vrátil (1993). •
* Zdroj - článok v iDnes --- link.

• boj o vojnu •

• Viac než sedemdesiatštyri rokov po ukončení II. svetovej vojny sa začal akoby neľútostný boj práve o II. svetovú vojnu. Teda o to, kto mal najväčší či väčší vplyv na porážke fašizmu a nacizmu a na konečnom víťazstve v najkrutejšej vojne v histórii ľudstva v XX. storočí. Kto bojuje a s kým? Každý s každým a všetci proti všetkým. V tejto neľútostnej "bitke argumentov aj ne-argumentov" exceluje hlavne dnešné Rusko, zastúpené prezidentom Vladimirom Vladimirovičom Putinom, potom Spojené štáty americké v zastúpení prezidentom Donaldom Johnom Trumpom a Spojené kráľovstvo Veľkej Británie a Severného Írska, nateraz zastúpené ministerským predsedom Alexandrom Borispm de Pfeffel Johnsonom. Podľa nedávneho prieskumu verejnej mienky v jednotlivých krajinách si Rusi pripočítavajú 75-percentný podiel na porážke fašizmu a nacizmu, Američania 54 percentný a Briti 51 percentný. Zaujímavé je zistenie, ako je to v prípade obyvateľov aj iných krajín, dokonca i porazeného Nemecka, Talianska a Japonska. Prieskum sa uskutočnil na vzorke 1 338 ľudí starších než 18 rokov v 11 krajinách. * Prieskum realizovali experti z Washingtonskej univerzity v St. Louis a zverejnili ho v časopise Proceedings of the National Academy of Sciences. ** •
• Pripravil som pre vás kolekciu hlavne málo známych fotografií, ale aj niektorých známych - až ikonických snímok. Vznikli vari na všetkých frontoch II. svetovej vojny a sú z viac či menej významných udalostí, vojenských operácií a podobne. Nebola to ľahká práca, trvala mi spolu viac než dvadsať hodín počas troch dní. V popredí takmer každej fotografie je človek vo vojne, jeho vojnový osud. Fotografie zachytávajú vojnu v jej čírej podobe: ako tragédiu, hlavne ako tragédiu jednotlivca v nej, ale aj ako tragédiu celého národa alebo príslušníkov náboženskej či etnickej skupiny. Prial by som si, aby ste si fotografie (k niektorým z nich som pripojil obsažnejší popis) pstupne a pozorne prezreli - a aby ste si na základe toho vytvorili názor na to, kto akú úlohu zohral v II. svetovej vojne - pri porážke fašizmu a nacizmu a kolaborantov s týmito režimami. Diskusia pod článkom je otvorená, budem rád, ak sa k téme vyjadríte z vášho subjektívneho pohľadu - samozrejme slušne, bez invektív; sme rozumní ľudia. •
* Zdroj - článok v iDnes --- link.
** Zdroj - článok v Proceedings of the National Academy of Sciences --- link.

• Deväťdesiat fotografií, ktoré sú v kolekcii 'fotoreportáže' z II. svetovej vojny, som nevyberal na základe toho, čo si osobne myslím o tom, kto mal najväčší podiel na porážke nacizmu, fašizmu a kolaborantov s týmito režimami. Fotografie som vyberal z troch osobných, asi aj dosť subjektívnych pohľadov: 1. Snažil som sa vybrať fotografie, nasnímané počas rôznych etáp II. svetovej vojny a podľa možnosti na všetkých jej kľúčových frontoch či bojiskách. Samozrejme - niektoré kľúčové udalosti vo 'fotoreportáži' zachytené nie sú (napr. nemecké obsadenie Francúzska, hlavne Paríža, rusko - fínska vojna, ponorková a námorná vojna, zásobovanie výzbrojou a výstrojou Sovietov spojencami - hlavne Američanmi, evakuácia Britov z Dunkerque, bitka pri Kursku, partizánske boje v Bielorusku a na Ukrajine - podobne aj zverstvá nacistov, páchané na území týchto sovietskych krajín, gardistické a nacistické zverstvá, páchané na území Slovenska po potlačení Povstania, boje na Dukle, oslobodzovanie územia dnešného Poľska, exodus nemeckých utečencov na západ a pod.); 2. Väčšina z fotografií sa mi postupne vynárala v mysli - určite preto, lebo o II. svetovú vojnu sa zaujímam dlhé desaťočia, a za ten čas som videl tisícky fotografií z nej. Paradoxne - nemal som problém s tým, ktoré fotografie do článku zaradiť - skôr naopak: ktoré nezaradiť (pretože sú veľmi známe - ako fotografia Sovietov so sovietskou zástavou na dobytom Reichstagu alebo fotografia amerických vojakov s americkou zástavou na dobytom ostrove Iótó (Iwo Jima); 3. Fotografie som nevyberal v žiadnom pomere, ktorým by som naznačoval, aký je môj názor na to, kto má najväčšiu zásluhu na porážke fašizmu, nacizmu a kolaborácie s nimi. •
• Ale - dobre: Aký je môj názor na to, kto mal najväčšiu zásluhu na porážke Trojosi Berlín - Rím - Tokio? Myslím si, že najväčšiu zásluhu na tom mali: odboj v okupovaných krajinách, Sovietsky zväz, USA, Veľká Británia. Všimli ste si? Víťazi sú zoradení podľa abecedy. Teraz vážne. Podľa mňa zásluhu na porážke Trojosi majú všetci spojenci spolu s domácim, nielen partizánskym odbojom v okupovaných krajinách. Myslím si, že sa zhodneme na tom, že najväčší podiel na porážke režimu Adolfa Hitlera mal Sovietsky zväz. Ale - musíme si uvedomiť, že Sovietsky zväz bol vo vojne s Nemeckom prakticky od vypuknutia II. svetovej vojny až do jej konca. USA a západní spojenci (ale i Kanaďania, Novozélanďania, vojaci z Lýbie, z Austrálie... odboj z južnej Európy a pod.) sa do bojov pridávali postupne - podľa situácie a jej vývoja na frontoch. Na druhej strane - treba si uvedomiť, akú úlohu zohrávali hlavne USA a Veľká Británia - konkrétne US Air Force a Royal Air Force - v deštrukcii nemeckého vojnového priemyslu, cestnej, železničnej infraštruktúry, prístavov, ponorkových základní, ale aj nemeckých vojenských transportov na východný front. Nálety spojeneckých bombardérov na Nemecko sa začali už v prvej polovici januára 1940 a skončili sa v prvom týždni mája 1945. * Nesmieme zabúdať ani na leteckú Bitku o Veľkú Britániu, ktorej výsledok znamenal významný obrat vo vojne na západnom fronte. Môžeme byť oprávnene hrdí na to, že do tohto víťazného boja nad Luftwaffe sa zapojili aj československí stíhači - príslušníci Royal Air Force; československí letci slúžili aj v britských bombardovacích perutiach. O obrovskom význame vylodenia sa spojencov v Normandii určite netreba písať. Ani o tom, že dnes už môžeme opäť slobodne hovoriť a písať o tom, že západ Československa oslobodili americké jednotky generála Georga Smitha Pattona. Napriek tomu všetkému Sovieti položili na oltár víťazstva nad fašizmom a nacizmom určite najväčšie obete: ľudské, materiálne, ale aj morálne - morálne preto, lebo ich dobytie Berlína napokon znamenalo nové ideologické rozdelenie Európy na východnú a na západnú časť, pričom tá východná bola nedlho po vojne v područí komunistických režimov, riedených z Moskvy, od Západu na vyše štyridsať rokov oddelená železnou oponou. Domnievam sa, že za toto prostí sovietski vojaci nebojovali - bolo to dané vopred rozhodnutím politikov, medzi ktorými mal J. V. Stalin asi najväčšie slovo - napriek nevôli a varovaniam hlavne od britského predsedu vlády Winstona Churchila. •
• Samozrejme, asi každý z príslušníkov národov, štátov, ktoré mali podiel na porážke fašizmu a nacizmu, prirodzene cíti, že podiel toho jeho národa bol o čosi väčší, než iných. To je pochopiteľné. A čo my, Slováci a Slovenky? Myslím si, že môžeme byť veľmi radi a aj hrdí na to, že sme sa - hlavne vďaka Slovenskému národnému povstaniu - zaradili medzi víťazov nad nacizmom, fašizmom a ich domácou kolaboráciou. •
* Zdroj - Přehled náletů na Německo 1940 - 1945 --- link.

• Holokaust - 'správna vec,' myslia si mladí, narodení po roku 1990 •

• Agentúra AKO, zaoberajúca sa prieskumom verejnej mienky, na základe zadania z Múzea Slovenského národného povstania v Banskej Bystrici pri príležitosti 75. výročia začatia Povstania realizovala prieskum verejnej mienky na témy Slovenské národné povstanie, vojnový Slovenský štát, holokaust a na štvrtú tému - extrémizmus. * Prieskum bol realizovaný na štatistickej vzorke 1 000 respondentov vo veku od 15 do 20 rokov - teda na mladých ľuďoch, ktorí sa narodili v rokoch 1999 až 2004. Zarážajúcim zistením z prieskumu je, že štyri percentá oslovených považujú holokaust za správnu vec. •
• „A to nie je konečné percento, lebo mnohí na túto otázku pre istotu neodpovedia. Radšej zareagujú slovom 'neviem,' než by sa priznali, že vraždenie ľudí považujú za správne. To je vec, nad ktorou by sme sa mali všetci veľmi vážne zamyslieť,“ povedal o výsledkoch prieskumu doktor Stanislav Mičev, riaditeľ Múzea slovenského národného povstania v Banskej Bystrici a pripomenul, že v každej spoločnosti žijú i takí ľudia, ktorí si myslia, že niečo sa dá vyriešiť násilím, a že ostatným môžu diktovať to, čo majú robiť: „Slovensko nie je v tomto výnimkou. Ak niekto schvaľuje vraždu 70 000 ľudí len preto, že boli iní, tak asi niečo nie je v poriadku. A aj dnes by sa našli ľudia, ktorí by to urobili bez váhania.“  • ** 
• Ako má súdny človek na to reagovať - a nielen na tie štyri "otvorené" percentá, ale aj na tých "akože latentných, skrytých" pritakávačov holokaustu z radov dnešných mladých ľudí? Priznám sa, že ja osobne, "z mojej strany," neviem... Ale je mi z toho smutno. Čo by malo mladých ľudí, nielen "tých štvorpercentných," presvedčiť o zvrátenosti, o beštiálnosti vojny a holokaustu ako o "konečnom riešení židovskej otázky" (a následne podobného "riešenia slovanskej otázky")? Nestačia im tisícky, tisícky a tisícky kníh, dokumentov, výpovedí preživších, múzeá, pamätníky, záznamy z Norimberského procesu, dokonca ani téma holokaustu, spracovaná vo filmoch, v hudbe a pod.? A nestačia im ani výpovede tých, ktorí vraždili - napríklad detailná správa generála Waffen SS Jürgena Stroopa z mája 1943 o konečnej likvidácii varšavského geta, ktorá má 75 (!) strán a končí sa slovami: „Židovská štvrť Varšavy už neexistuje! Veľkolepá operácia sa skončila 16. 5. 1943 o 20:15 hodine, keď bola varšavská synagóga vyhodená do povetria.“ Za tou správou je 56 000 až vyše 70 000 židovských obetí z varšavského geta... Pred pôsobením vo Varšave J. Stroop pôsobil vo vyhladzovacom komande SS v jednotke Totenkopf hlavne na Ukrajine. "Práca" jednotiek SS na sovietskom území bola jednoduchá: vraždiť, zabíjať, mučiť, popravovať, rabovať, ničiť, vypaľovať... Po zlikvidovaní varšavského geta a jeho obyvateľov bol J. Stroop prevelený do Grécka, odkiaľ jeho jednotka esesákov poslala na smrť do koncentračného tábora Auschwitz - Osvienčim viac než 10 000 Židov... Koľko Židov, civilistov mal na svedomí len esesák Jürgen Stroop? 100 000? 150 000? 190 000? Alebo ešte viac? A nedomnievajte sa, že je to vymyslená fabulácia! Nie, nie je. Správa generála Waffen SS, vojnového zločinca Jürgena Stroopa o likvidácii Varšavského povstania sa zachovala, aj s fotodokumentáciou, a slúžila pri spravodlivom povojnovom procese s ním. Takže toto - to bezhlavé, plánované, doslova priemyselné vraždenie ľudí - to je to, čo časť našej dnešnej mládeže ponovembrovej považuje za správnu vec a súhlasí s tým? A to nie je, pochopiteľne, všetko. Tak teda - čo robiť? Mám sem dať dajme tomu sedem fotografií - symbolických sedem ako je menora - sedemramenný židovský svietnik, ktorý je v znaku štátu Izrael? Sedem otrasných fotografických svedectiev o holokauste? A načo? Nemyslím si, že tento môj článok na blogu budú čítať stovky a stovky tých mladých ľudí, ktorí holokaust považujú za 'správnu vec' - a že ho budú zdieľať ďalej. Ale - verte, mládež ponovembrová, a na to jed berte, že holokaust tu bude naveky, aj po tom, keď zomrie posledný človek, ktorý ho prežil a zomrie aj posledný jeho vnuk, vnučka. Na holokaust vedomie a pamäť sveta nezabudnú - dokým svet svetom bude. •
• Článok ukončím inak. Jednou fotografiou, zachytávajúcou deportáciu ľudí do koncentračného tábora - na smrť. Žien, malých detí, ich mám... Stačí sa zahľadieť na túto jedinú fotografiu a človek, ktorý je súdny, ktorý je pri zmysloch, ktorý má aspoň základy nejakej ľudskej empatie, spolucítenia, ktorý aspoň niečo vie o II. svetovej vojne... ...taký človek pochopí. Musí pochopiť, že II. svetová vojna bol jeden beštiálny mlyn, ktorý zomlel desiatky miliónov ľudských životov - v podstate nevinných ľudí, ktorí za nič nemohli - a už vôbec nie za to, čo sa zrodilo v šialených hlavách beštiálnych strojcov vojny a vykonávateľov ich rozkazov. A mladí ľudia, ktorí dnes považujú holokaust za 'správnu vec,' - tak tí nech sa len hanbia. •

• Súvisiaci text - Mládež podlieha demagógii o SNP - rozhovor so S. Mičevom --- link. •
* Zdroj - Múzeum SNP v B. Bystrici - prieskum verejnej mienky --- link. 
** Zdroj - Pre štyri percentá mladých je holokaust 'správna vec.' --- link.