• „Depresia sa dá ťažko opísať. Asi tak, ako sa nedá opísať pocit bezhraničného šťastia či radosti,“ uvažuje oproti sediaci muž, zrelý päťdesiatnik, ktorý pred niekoľkými rokmi prežil duševné peklo. Volajme ho pán P.
• Prišlo to nečakane a náhle, keď sa pán P. jedného skorého jesenného večera totálne, úplne psychicky zrútil. Z ničoho nič. Stratil pojem o čase a o priestore a ako mŕtvola - bez pohnutia, zaliaty studeným potom a ľadovými myšlienkami, preležal na posteli celú noc. Na druhý deň dopoludnia ho našiel spolubývajúci kamarát: v obývačke sediaceho na koberci, celkom nahého - za spustenými roletami. Odviezol ho do nemocnice, kde sa pán P. opäť psychicky zosypal. Nevedel zo seba vydať ani slova, nevládal plakať, ani svoje meno poriadne nevyslovil. Dali mu injekciu a lieky, preobliekli a uložili ho do postele. „Až v nemocnici, po niekoľkých týždňoch a po rozhovoroch s lekármi, som si uvedomil čo a prečo sa mi stalo,“ rozpráva pán P.: „Ani nie rok predtým mi zomrel otec, na ktorého som bol veľmi citovo naviazaný. Vzápätí som prišiel o zamestnanie a v tom istom čase vyvrcholila moja rodinná kríza - manželka sa so mnou rozviedla. Odsťahovala sa aj s deťmi. Ostal som sám, v prázdnom byte, bez práce, onedlho bez peňazí - teda aj bez jedla, elektriky, plynu. Sám, len s mučivými úvahami a smutnými spomienkami. Deň za dňom bol len ďalším neúspechom.“
• Vymenovať či opisovať príčiny depresie a jej sprievodné znaky vari nie je ťažké, ale opísať samotnú depresiu je takmer nezvládnuteľné. Ktosi mi raz povedal, že depresia je niečo strašidelné, nekonkrétne, studené a slizké, obludne tmavé, zjavujúce sa v mysli náhle a kdekoľvek, vynárajúce sa z každého kúta, aj spod pevne zavretých viečok. Americký spisovateľ William Styron v útlej knižke Viditená temnota: Memoáry šílenství * píše: „Ani dokonalé umelecké majstrovstvo nestačí na pravdivosť stvárnenia desivých fantazmagórií depresiou prehlušenej mysle“ a zdôrazňuje, že „veda aj umenie sa budú nepochybne aj naďalej usilovať o zreteľné vystihnutie tejto choroby, ktorá je pre svoje obete často spodobením všetkého pozemského zla: našich každodenných svárov a chaosu, nášho nerozumného počínania, vojen a zločinov, mučenia a násilia, pohrávania si so smrťou, ktoré napĺňajú dejiny. Ak by v našom živote nebolo nič iného, asi by sme si priali, a možno aj zaslúžili, zahynúť. Keby depresia nemala konca, potom by samovražda bola skutočne jediným liekom na ňu.“ Pán P. mi na otázku, či sa v stave vrcholiacej depresie pokúšal o samovraždu, alebo o nej uvažoval, nevedel hneď odpovedať. Preto, lebo si na to nevedel spomenúť.
• Pán P. napriek tomu, že si to všetko, tú hrôzu (z) bytia, skôr podvedome než vedome uvedomoval, asi netúžil v tých temných dňoch zomrieť. „Všetko sa vo mne besne krútilo, všade boli len tiene, tmavé a ešte tmavšie. Každá spomienka vyvolávala bolesť, a myslenie na bezútešnú prítomnosť a prázdnu budúcnosť len násobili pocity márnosti a osobnej bezvýznamnosti. Tak ako človeku dlho stojacemu na mraze začne byť zima, ja som mal pocit, že stojím v nepreniknuteľnej tme bytia. Bolo mi veľmi tma. Nebolo východiska, dalo sa len čakať a v kratučkých zábleskoch svetlých okamihov dúfať, že bude lepšie. Tie záblesky tam boli. Keby neboli, tak by som sa bol vrhol z balkóna na dlažbu alebo by som sa bol obesil. To si ale uvedomujem, konštruujem v mysli, až teraz. Vtedy som nevnímal takmer nič - ani seba.“
• Aj Styron zdôrazňuje, že „depresia ľudského ducha nerozdrví, to je pravda bez prímesi falošnosti alebo klamlivej nádeje. Všetci muži i ženy, ktorí sa z tejto choroby dostali, a je ich nespočetne veľa, môžu dosvedčiť asi jedinú spásonosnú prednosť depresie: je premožiteľná.“
• Prešla rýchla jeseň i zdĺhavá zima, prišla jar. Rýchlo sa oteplievalo a slnko stúpalo čoraz vyššie k letu, keď pána P. prepustili z nemocnice. Ešte pár dní sa v rodnom meste pohyboval ako v cudzom prostredí, postupne začal spoznávať starých známych, verní priatelia sa ihneď ozvali povzbudzujúcimi telefonátmi a návštevami. „Spomínam si, aký som bol šťastný a hrdý na seba, keď som si v samoobsluhe dokázal niečo nakúpiť, keď som si uvaril teplé jedlo, najedol som sa,“ usmeje sa po rokoch pán P.
• Ešte viac ako rok po dlhej hospitalizácii dochádzal pán P. do psychiatrickej ambulancie, antidepresíva užíva dodnes, už roky. Ako sa dá, tak sa snaží dodržiavať dobrú životosprávu. Našiel si prácu v peknom prírodnom prostredí, aj keď za málo peňazí, ale je na čerstvom vzduchu. Domov prichádza unavený, ale o to lepšie spí. Začal sa venovať koníčkom: dodnes maľuje a pracuje s drevom, veľa číta. „Netvrdím, že sa kúpem vo svetle, ale je mi svetlejšie, aj keď pocity smútku a nostalgie sa neraz vracajú. Ale to je asi normálne, to už nie je tá strašná depresia. Tie staré časy depresie sú akési matné, vzdialené, prítomné len v krehkých, efemérnych spomienkach na reálne zážitky z nemocnice, na rozhovory s personálom, s lekármi a so spolupacientmi. Nič iné mi z tých čias v duši neostalo,“ dodáva pán P.
___
* William Styron - Darkness Visible: A Memoir Of Madness, 1990.
• • • na podstránke moja poézia a próza pribudli dve moje básne --- link • • •
