• Sú tajuplné, pozoruhodne krásne, väčšine nezrozumiteľné. Dokumentujú našu históriu. Sú predmetom obdivu i záujmu, ale aj terčom výtržníkov a zlodejov. Židovské náhrobky. •
• Na Slovensku je vyše sedemsto židovských cintorínov. Na väčšine z nich sa prestalo pravidelne pochovávať začiatkom tridsiatych rokov XX. storočia - teda pred II. svetovou vojnou. Po hromadných deportáciách Židov počas vojny a po roku 1948, keď sa veľa z tých, ktorí prežili holokaust, odsťahovalo hlavne do Izraela, začali slovenské židovské cintoríny pustnúť. Smutné je, ako sa k židovským cintorínom a k náhrobkom na nich zachovali 'naši' ľudia už od konca 50. rokov XX. storočia, keď na väčšine Slovenska začali prirodzeným poklesom členov zanikať židovské náboženské obce a o cintoríny sa náhle nemal kto starať. Rozmohli sa krádeže náhrobkov - používali sa napríklad ako kamene do základov individuálnej výstavby (takto takmer celkom zanikol dajme tomu židovský cintorín v Gajaroch na Záhorí). V Podolínci samospráva namiesto vyklčovania a vykosenia dala burinou, krovím, trávou, náletovými drevinami zarastený starý židovský cintorín vypáliť. Niektoré náhrobky v ohni popraskali. Keď cintorín navštívili vzdialení pozostalí pochovaných, nevedeli to pochopiť. Hanebnosťou boli (a napokon stále sú - aj keď už len ojedinele) krádeže židovských náhrobkov kamenárskymi firmami. Náhrobky z leštenej švédskej žuly, z talianskeho bieleho mramoru, zo syenitu, z vápenca či z umelého kameňa... začali nielen kamenári z cintorínov kradnúť hlavne po roku 1990. Neraz sa kradlo priamo "na objednávku." Ziskuchtiví zlodeji náhrobky prebrúsili a použili pri výrobe nových - už na kresťanské cintoríny, na hroby kresťaniek a kresťanov. Stalo sa to na takmer všetkých židovských cintorínoch na Spiši i v Liptove, na Považí, na Záhorí. Trvalo dlho, kým sa našli seriózni záujemcovia o dokumentovanie i záchranu slovenských židovských cintorínov. •
• muž medzi náhrobkami •
• Mikuláš Lipták z Kežmarku je jeden z tých, ktorí dlhodobo, cieľavedome a systematicky hlavne dokumentujú, ale aj pomáhajú zachraňovať židovské cintoríny u nás - predovšetkým na Spiši. Nenápadný muž, kresťan, vlastniaci neveľké vydavateľstvo ViViT, zamerané hlavne na vydávanie kresťanskej literatúry, publikácií s historickými témami, ale i literatúry pre deti, mládež aturistov. Zoznámili a rozprávali sme sa - o náhrobkoch na židovských cintorínoch - v prvej polovici júna 2012. Pôvodné poznámky z nášho rozhovoru som aktualizoval, doplnil o nové informácie priamo od pána Liptáka a spracoval do tohto článku. •
• Mikuláš Lipták sa začiatkom milénia náhodne stretol so Šaulom Gassnerom, ktorého takmer ako 21-ročného Kežmarčana s celou rodinou deportovali do nacistického koncentračného tábora Auschwitz pri mestečku Osvienčim. Šaul ako jediný z rodiny holokaust prežil - a vyše päťdesiat rokov po vojne pricestoval do rodného mesta. "Bolo to Božie riadenie, že som sa s ním stretol, nič vtedy nevediac o histórii kežmarských ani spišských Židov," spomínal Mikuláš Lipták na epizódu, ktorá ovplyvnila jeho život. Gassnerovci sa zaujímali o hroby svojich predvojnových predkov, a tak sa vydavateľ hlavne kresťanskej literatúry vybral na kežmarský židovský cintorín. Fotografoval náhrobky, odpisoval nápisy na nich a takúto laickú dokumentáciu posielal do Izraela. "Pán Gassner ma e-mailmi zoznámil s Madeleine Isenbergovou, sesternicou svojej manželky, žijúcej v Spojených štátoch amerických. Bol rok 2001, naša spolupráca sa začala zasielaním fotografií náhrobkov z kežmarského židovského cintorína a neskôr i zo židovských cintorínov v okolí. Bolo to vyše tritisíc zdokumentovaných náhrobkov - začalo ma to veľmi zaujímať. O to viac, že vtedy vyšla výpravná kniha o histórii Kežmarku, ale o židovskej komunite v nej nič nebolo," spomína bádateľ, ktorý neskôr s pani Isenbergovou vydal knižku Židia na Spiši I. – Kežmarok a okolie. •
• Teraz sa na chvíľku pristavme pri tom, že v roku 2009 vyšiel prvý diel rozsiahlej, objemnej knihyDejiny Spiša - a v roku 2016 vyšiel jej druhý diel. Samostatnej histórii spišských Židov pritom ani v prvom, ani v druhom dieli knihy nie je venované veľa priestoru. "Všetko by sa malo zmeniť v treťom dieli Dejín Spiša, kde bude spišskej židovskej komunite, jej histórii, venovaná samostatná časť, podrobne mapujúca túto tému," odpovedá Mikuláš Lipták na otázku, či vydal alebo či vydá pokračovanie knižky Židia na Spiši. •
• pomoc spoza oceánu •
• Z Kežmarku viedli kroky bádateľa, dokumentaristu do Huncoviec, odkiaľ v roku 1841 prišli prvé židovské rodiny do Kežmarku. Nasledovali návštevy cintorínov v Levoči, v Spišskej Novej Vsi, v Spišskej Belej, neskôr v dedinkách a mestečkách od Červeného Kláštora až po Smolník: "Hľadal som hroby príbuzných, už dávno žijúcich v Izraeli, v Kanade, v Severnej Amerike i v Južnej Amerike. Postupne som sa dostal k spolupráci s centrom The Heritage Foundation for Preservation of Jewish Cemeteries - Nadáciou kultúrneho dedičstva na ochranu židovských cintorínov, ktorá sídli v americkom Brooklyne a má celosvetovú pôsobnosť. Nadácia má podchytených, zaevidovaných asi osemdesiatpäť židovských cintorínov na Slovensku a prispieva na financovanie ich údržby," ozrejmuje pán Lipták, dodávajúc, že od vzniku nadácie v roku 2002 sa jej pomocou zbierok úspešne podarilo z celkového počtu asi osemtisíc židovských cintorínov vo východnej Európe úplne zrekonštruovať asi tristotridsať - a z toho vyše šesťdesiat na Slovensku. •
• kamenné šlabikáre •
• V rodičovskom dome Liptákovcov sa rozprávalo po nemecky, starí rodičia po maďarsky. Pán Mikuláš pochopil, že pri pátraní po židovských cintorínoch si s angličtinou nepomôže: "Hebrejčina je podľa Židov reč od Boha. Keď sa ju vedia naučiť deti, prečo by som to nevedel ja?" usmial sa. Na náhrobkoch ortodoxných Židov sú nápisy výhradne v hebrejčine. Až od roku 1900 sa v prípade liberálnejších, neologických Židov začala na náhrobkoch používať latinka - základné údaje o pochovanom či pochovanej sa uvádzali po nemecky, po maďarsky. Zvyčajne na zadných stranách náhrobkov, na predných je hebrejčina. •
• Nebolo to ľahké učenie. V hebrejčine totiž nie sú samohlásky, namiesto nich sa používajú len štyri písmená: 'álef' - 'vav' - 'jod' a 'ain' - a preto identifikovať meno zosnulého alebo zosnulej v hrobe je často veľmi ťažké: "Keď som na náhrobku našiel hebrejské priezvisko, prepísané latinkou do tvaru Grvs, o koho mohlo ísť? O Grausa, Groisa, Grosa, Grusa? Ostávalo len pátrať v matrikách po pochovaných židovského vierovyznania," vysvetľuje bádateľ po cintorínoch. Tajomnosť identifikovania hebrejských nápisov na náhrobkoch umocňuje i to, že hebrejčina nepozná veľké písmená a číslice sa v nej vyjadrujú písmenami, pričom 'číselná abeceda' sa odlišuje násobkom čisla desiatimi. Písmená, označujúce číslovky, sú navrchu vyznačené bodkou. Údaje o narodení či úmrtí sú napokon komponované do slov, opisujúcich vlastnosti či spoločenské postavenie zosnulých. Navyše niekedy minimálne rozdiely medzi tvarmi písmen, napríklad 'he' a 'chet' - pričom 'he' má i číselnú hodnotu 5 a 'chet' - do ktorých desaťročia hrýzli zuby času, sťažuje čítanie nápisov na náhrobkoch i Židovi, ovládajúcemu materinskú hebrejčinu. A aby toho nebolo málo, vedzme, že až do čias panovania Márie Terézie sa na náhrobky vytesávali len krstné mená zosnulých. Pri pátraní si Mikuláš Lipták musí pomáhať aj informáciami od potomkov: "Na starých náhrobkoch sú zvyčajne vypísané aj širšie rodinné vzťahy zosnulých. Tak sa dozvieme, že v Kežmarku je pochovaná vnučka bratislavského rabína Chatama Sofera a v Huncovciach jeho vnuk." •
• smutné vŕby, levy, džbán aj ruky a jeleň •
• Dôležité je rozumieť symbolom, umiestneným v najvrchnejšej časti židovských náhrobkov. Okrem šesťcípej Davidovej hviezdy a sedemramenného svietnika (menora - memory) či svietnikov trojramennýych, päťramenných, nájdeme na nich napríklad smutnú vŕbu, krčah položený v miske, srdce, jeleňov, levy, píšúcu ruku s perom, dve ruky spojené palcami a ukazovákmi do trojuholníka, kráľovskú korunu… Ide o ilustrovanie spoločenského a náboženského postavenia zosnulého. Alebo ide o ilustrovanie priezviska zosnulého - napríklad Zvi, Cvi či Hirsch, čo značí z hebrejského a nemeckého 'jeleň.' Mikuláš Lipták ďalej vysvetľuje: "Spomedzi dvanástich Jakubových kmeňov, na ktoré sa židovský národ delí, bol kmeň Léviho najvýznamnejší. Jeho príslušníci boli vyčlenení na službu v chráme v Jeruzaleme. Po zničení chrámu Rimanmi roku 70 nášho letopočtu ich služba pokračovala v synagógach. Príslušníci kmeňa Léviho - leviti, umývali kňazom ruky pred modlitebnými obradmi. Preto majú na náhrobkoch krčah v miske. Kňazi - koheni, sú spomedzi levitov najvyššou triedou. Sú to výlučne mužskí potomkovia Mojžišovho brata Árona. Oni sú prví volaní k čítaniu z Tóry - z piatich kníh Mojžišových z Biblie, oni smú požehnávať. Preto sú na ich náhrobkoch žehnajúce ruky, späté prstami do trojuholníka." Zaujímavé je, že potomkom Árona náboženské predpisy nedovoľovali vstúpiť na cintorín, pretože kráčanie po telách pochovaných je nečisté. Ale aby si mohli uctiť svojich zosnulých, pochovávali ich blízko plotov cintorínov alebo vchodov na cintorín, aby hroby boli viditeľné z priestoru mimo cintorína. Tak sa k nim mohli priblížiť i žijúci potomkovia Árona a vzdať zosnulým náležitú poctu. •
• vyšší princíp a prach •
• Podľa judaizmu je pre Židov najvyššou hodnotou samotný život. Keď sa život skončí, keď človek zomrie, jeho telo sa stáva ničím a do dvadsiatich šyroch hodín ho treba pochovať: zabalené v posmrtnom rubáši, často bez truhly alebo len v nahrubo ohobľovaných doskách. "Najlepší skutok - najvyššia micva - je podľa židovského zákona - halachy, taký, ktorý je nesebecký a nemožno zaň dostať odmenu. To človek naplní vtedy, keď ten, koho obdaruje, už mu to nemôže odplatiť. Mŕtvi nič vrátiť nemôžu, preto navštíviť ich hroby je prejavom vysokej ušľachtilosti," vysvetľuje Mikuláš Lipták. Židom sa do hrobov nikdy nedávali ani nedávajú peniaze či cennosti. Majetok sa totiž - celkom logicky - neumŕtvuje, ale rozmnožuje sa pozostalými. Halacha hovorí aj o tom, že židovský cintorín je to, čo je pod zemou, a že človek je pozemským prachom a pod zemou sa v prach obracia, premieňa. Súčasťou tejto premeny sú i náhrobky. Ak náhrobok prirodzene spadne, začne sa rozpadať, podlieha poveternostným zmenám. Keď chcel Mikuláš Lipták oslobodiť do zeme zapadnuté, zarastené, nápismi nadol padnuté náhrobky - aby identifikoval údaje na nich - nechtiac sa dostal do rozporu s halachou. Lebo spolu so zemou by pri dvíhaní náhrobku mohol nechtiac hýbať aj hrobom a časťou pozostatkov pochovaných - a tak porušiť ich svätý pokoj. Otázkou, čo je vyššia micva - či nepohnúť s rozpadajúcimi sa, zarastenými náhrobkami, alebo pomôcť pozostalým pri pátraní po hroboch ich predkov. Aby mohol bádateľ potomkom oznámiť, kde sú pochovaní ich prapríbuzní, ich predkovia, rodinní príslušníci - môže s náhrobkami manipulovať, čistiť ich, opraviť, obnoviť písmo na nich. Je v záujme vyššej micvy, aby sa pomohlo pozostalým a aby boli cintoríny udržiavané. •
• moje prastaré, rozvrátené hroby •
• Bolo to na prelome osemdesiatych a deväťdesiatych rokov minulého storočia, keď som si so znepokojením i s hrôzou z pohoršenia všimol, čo sa začína diať na mne tak srdcu blízkom židovskom cintoríne. Najskôr z neho zmizlo niekoľko krásnych náhrobkov - niekto ich ukradol. Z viacerých hodnoverných zdrojov som sa dozvedel, že takéto krádeže sú "bežné" a že kamenárske firmy bez zaváhania židovský náhrobok prebrúsia a spravia z neho kresťanský. Potom už len stačí na náhrobok vysekať nové, potrebné údaje - a šup s ním na hrob; 'Odpočívaj v Kristu a v pokoji.' To nebolo všetko. Hrôza prišla vtedy, keď som na tom cintoríne našiel vykopaný hrob a v ňom zopár kostí pochovaného človeka - jeho lebka sa povaľovala neďaleko, v húštine, v napadanom lístí. Lebku som uložil do hrobu, ten som svedomito zasypal, zarovnal s povrchom, hlinu udupal... Vtedy už na cmiteri nebolo takmer jediného celého, nepoškodeného náhrobku. Čo bolo - to bolo rozbité, polámané, zničené, porozhadzované. Z rozlámaných náhrobkov bolo pod cintorínom spravené ohnisko a v ňom sa leskli kusy alobalu po živánskej, črepy z fliaš... Bolo treba konať. •
• Opäť sa pristavím v minulosti. Na cintorín, o ktorom píšem, si spomínam ako na miesto, ktoré nebolo zničené, znehodnotené, zneuctené. Spomínam si aj na väčšíe časti zachovaného oplotenia okolo cintorína. Bolo liatinové, s ornamentmi. Ale spomínam si aj na niečo iné, pozoruhodné - z rozprávania otca. Cez II. svetovú vojnu bolo neďaleko, pár stoviek metrov od cintorína, ubytovaných niekoľko "turnusov" chlapcov z Hitlerjugend a v nejakom čase aj príslušníci Schutzstaffel - teda SS. Predstavte si - nikomu z týchto nacistickou ideológiou nasiaknutých chlapcov i mužov ani na um neprišlo židovský cintorín zničiť, bezbožne zneuctiť alebo poškodiť, zdevastovať, zrovnať so zemou... •
• ...znepokojilo aj pobúrilo ma to do takej miery, že som sa rozhodol aspoň torzo prastarého cintorína zachrániť, aspoň tie ako-tak zachované náhrobné kamene či väčšie časti z tých dolámaných, roztrieštených. Lenže - nevedel som "ako na to." Manipulácia s ťažkými, žulovými blokmi bola namáhavá, nebolo v mojich silách poradiť si s nimi. V tých časoch "letel" vo svetových i našich kinách film Schindlerov zoznam (Schindler's List, 1993). Celkom vážne som uvažovalnad tým, že napíšem list jeho režisérovi, Stevenovi Allanovi Spielbergovi, a poprosím ho o finančnú pomoc. Mal som zrátané, že prevoz všetkých náhrobných kameňov a torz náhrobkov domov, na záhradu, by ma stál maximálne 1 000 dolárov, amerických dolárov. Cintorín, presnejšie to, čo z neho zostalo, som detailne odfotografoval na farebný film - pozitív, ako "na diáky." Súbežne sa v tom čase kažsdým letom konalo podujatie Mosty Gesharim - veľký, pôvodný, dodnes pretrvávajúci významný kultúrny a spoločenský autorský projekt za ktorým od jeho vzniku dodnes stojí Ladislav Agnes Snopko. V tých rokoch boli súčasťou podujatia Mosty Gesharim aj letné brigády študentov: mladých ľudí z Kresťanskodemokratickej mládeže Slovenska a z Česko-slovenskej únie židovskej mládeže. Dnes už dávno doštudovaní vtedy mládežníci pracovali aj v liptovskomikulášskej synagóge. Práce v nej sa skončili a užsi nespomínam kedy, kde a pri akej príležitosti som Agnesovi navrhol, že by sme sa "na budúce leto" mohli pustiť do záchrany "môjho" židovského cintorína. Agnes súhlasil, * v myšlienke nás ihneď podporil Julo Medvedi - vtedajší primátor Liptovského Hrádku, aj miestni podnikatelia, sponzori budovania budúceho lapidária z lomového kameňa zo Svidovskej doliny. Všetky náhrobné kamene z cintorína boli dočasne uložené v bezpečí - v areáli Národopisného múzea v Liptovskom Hrádku. Práce na obnove a zachovaní nášho starého židovského cintorína trvali tri brigádnicke letá: od roku 1995 do roku 1998. Dnes - už niekoľko rokov - je lapidárium a starý židovský cintorín jednou z pozoruhodných kultúrnych pamiatok Liptovského Hrádku - spolu napríklad s rovinným hradom a kaštieľom pri jazierku pod Skalkou, s Hrádockým arborétom, s lipovou alejou v Sadoch generála Milana Rastislava Štefánika, s dovalovskou Kaplnkou svätého kríža či s rodným domom staviteľa i politika Jána Nepomuka Bobuľu v Dovalove a s inými, mnohými s našou dávnou i novšou históriou spojenými miestami. •
• Lapidárium a starý židovský cintorín v Liptovskom Hrádku (2:00 minúty). •
• Dnes je 14. marec - deň, keď si rôzne extrémistické skupiny na Slovensku tradične pripomínajú vznik vojnovej Slovenskej republiky (14. marca 1939). Ako, kde, kto a kedy si dnešné 82. výročie vzniku vojnového Slovenského štátu pripomenie, to neviem a v podstate ma to nezaujíma. Text, založený na rozhovore s Mikulášom Liptákom je "len" pripomienkou toho, že zloba a nenávisť, motivované aj rasovými a náboženskými predsudkami, do súčasnej modernej, vyspelej spoločnosti nepatria. Ani do tej našej - slovenskej. •
* Mikulášska synagóga už nie je skladiskom (rozhovor s Ladislavom Agnesom Snopkom, SME blog) --- link.
• Liptovský Hrádok - historické zaujímavosti (množstvo tipov kam za poznaním, na výlety...) --- link. •
• Vydavateľstvo ViViT, s. r. o., Kežmarok --- link. •
