• Docent, PhDr. Oldřich Vaněk, CSc. (1944, Brno) od roku 1977 pôsobil ako pedagóg, vyučujúci vojenskú históriu, na vtedajšej Vysokej vojenskej technickej škole v Liptovskom Mikuláši. V roku 1994 odchádza v hodnosti plukovníka do zálohy, neskôr pôsobil aj ako pedagóg na Žilinskej univerzite v Žiline. Jeho dlhoživotným voľnočasovým záujmom je bádanie po stopách II. svetovej vojny a Povstania predovšetkým v Liptove. Pri príležitosti 74. výročia začatia Slovenského národného povstania sme sa s docentom Oldřichem Vaňkem porozprávali hlavne o motívoch, pre ktoré sa naši ľudia dobrovoľne zapájali do Povstania. •
• Oldřichu, bol si profesionálny vojenský historik a súčasne si ostal aj amatérskym bádateľom v tej istej oblasti. Nie je to zvláštne?
• Nie. Ak som sa niečomu profesionálne desiatky rokov venoval a súčasne bola moja práca aj mojím koníčkom, nemôže to byť zvláštne. Je to skôr prirodzené, a je to i spojenie užitočného s príjemným, i s veľmi zaujímavým, objavným, často prekvapujúcim.
• Ako vyzerá také „amatérske bádanie profesionála po stopách vojny?"
• Je nesmierne zaujímavé hľadať skutočne to, o čom som učil, pohybovať sa pri tom v teréne, rozprávať sa s pamätníkmi vojny a Povstania - z ktorých mnohí už dávno nežijú, konfrontovať teoretické vedomosti s realitou a so spomienkami, ktoré sú neraz subjektívne, z rôznych dôvodov sa aj rozchádzajú, pretože od Povstania a od vojny už uplynuli desaťročia. Mám zaznamenaných vyše dvesto rozhovorov s účastníkmi vojny a Povstania. Z ich subjektívne pravdivých príbehov stále skladám mozaiky objektívnej pravdy o histórii vojny aj Povstania. Je to veľmi zaujímavé a poučné aj pútavé.
• V čom?
• Príbehy, ktoré som počúval, zbieral, boli len subjektívnymi spomienkami. Často sa mi stalo, že niekoľko pamätníkov, priamych účastníkov nejakej vojenskej alebo partizánskej akcie, o jej priebehu rozprávalo inak. Jeden napríklad tvrdil, že to bolo na jar, iný že začiatkom leta - a tak podobne. Inak videl tú istú bojovú situáciu veliteľ, inak vojak alebo partizán. Pritom všetci mali pravdu. Potom príde fáza hľadania po archívoch, študovanie materiálov, pátranie v teréne - priamo na miestach dávnej udalosti - a zrazu začne všetko zapadať do seba a postupne vznikne takmer presný obraz toho čo, kedy a kde sa stalo. Je zaujímavé a neraz aj dobrodružné pátrať po osudoch neznámych ľudí, zaznamenávať ich príbehy – o hrdinstve, ale aj o zrade a zbabelosti, o udatnosti, o čestnosti... Jednoducho o vojne. Pre mňa vždy boli aj sú dôležité príbehy, plné bezmenných hrdinov, z ktorých mnohí ešte žijú.
• Oslavujeme už 74. výročie Povstania. Ty desiatky rokov žiješ v Liptove. Poznáš alebo si poznal osobne všetkých liptovských partizánov z Povstania?
• Určite žijú aj takí, ktorých ešte nepoznám, ale väčšinu z tých, ktorí sa do Povstania zapojili, som osobne navštívil, a nie raz. Prirodzene - nemohol som sa stretnúť s naozaj všetkými, s niektorými sa skôr než ja stihla stretnúť Smrť.
• Prečo ľudia, chlapci, ktorí často nemali ani len osemnásť rokov, narodili sa začiatkom tridsiatych rokov minulého storočia, išli dobrovoľne do Povstania? Veď museli vedieť, že riskujú nielen svoje životy, ale i životy blízkych, rodín, neraz aj celej rodnej dediny.
• Hneď po vypuknutí Povstania sa doň zapojilo asi 18 tisíc vojakov, neskôr ich počet stúpol na asi 60 tisíc. Oodhaduje sa, že partizánov bolo asi 12 tisíc až vyše 15 tisíc. Tto je takmer 80 tisíc ľudí - 80 tisíc dôvodov, prečo ísť do Povstania.
• Skutočne to boli len individuálne dôvody?
• V podstate áno, ale tie individuálne dôvody boli rôzne. Niekto hľadal dobrodružstvo, niekto bol mobilizovaný do povstaleckej armády, niekto sa skrýval pred režimom v horách, ku koncu vojny sa k povstalcom pridalo veľa kolaborantov s režimom, pretože sa pragmaticky aj zo strachu prikláňali k víťazom. Do Povstania sa zapojilo aj veľa utečencov z rôznych táborov, zo zajatí... Za všetkými individuálnymi dôvodmi však treba vidieť historickú pravdu. Tou je skutočnosť, že Slovenské národné povstanie bolo naozaj celonárodné, protinemecké, protifašistické, respektíve protinacistické, bolo namierené aj proti domácim klaborantom a tiež, čo je veľmi dôležité, bolo za obnovu Česko-Slovenska; aj keď mnohí povstalci bojovali za Slovensko, za oslobodenie Slovenska.
• To ti povedali povstalci?
• Keď som sa spytoval na dôvody, pre ktoré do Povstania išli, tak dominoval tento: Bojovali sme za vlasť, za rodnú zem. Hlavne vojaci išli do Povstania preto, lebo boli verní Prísahe česko-slovenského vojaka. Všetci okrem toho boli vlastencami a vlastencami aj ostali, pretože k vlastenectvu ich vychovali v rodinách, v školách. Mnohí vojaci, ale i civilisti, pojem vlastenectvo navyše vnímali aj ako určitú všeslovanskú myšlienku a tiež myšlienku česko-slovenskej vzájomnosti. Napokon - v Povstaní bojovalo aj veľa Čechov, tiež príslušníkov iných národov, ale i vierovyznaní a aj spoločensko - politických názorov, postojov. Povstanie ich všetkých vzácne zjednocovalo a boj v ňom, ale aj v II. svetovej vojne, spájal.
• Bolo ťažké rozhodnúť sa ísť do Povstania?
• Hlavne to bolo často otázkou okamžitého rozhodovania sa. Napríklad veliteľ pred nastúpenou jednotkou povedal, že kto chce ísť do Povstania, nech vystúpi o krok dopredu, kto nie, môže odísť: domov, kam chce. Nebol to rozkaz, ani výzva, skôr informácia po analýze situácie. Mnohí vojaci sa stotožnili s veliteľom a odišli do Povstania, ostatní išli domov a pomáhali v tyle ako mohli, ako sa dalo. Alebo sa do Povstania nezapojili - ale tých nebolo veľa. Nezabúdajme ani na obyčajných ľudí, napríklad na starých ĺudí, legionárov z I. svetovej vojny, na dievčatá, ženy, ktoré v Povstaní pomáhali povstalcom, vojakom. Varili pre nich, ukryli ich, ošetrovali zranených.
• Si „zberateľom príbehov.“ Našiel si aj taký, ktorý ťa naozaj prekvapil, nečakal si „niečo také,“ že sa to mohlo stať?
• Takých príbehov bolo viacero. Napríklad istý Milo Úškrt, mal ani nie trinásť rokov, v ich dome boli Nemci. Chlapec chcel ísť k partizánom, nemeckému majorovi ukradol pištoľ a utiekol s ňou k partizánom do lesov. Tí ho ale vrátili aj so zbraňou domov. Chlapec sa však neskôr opäť k partizánom vrátil, sovietski komisári a parašutisti ho medzi seba prijali, vycvičili ho a z Mila sa stal výborný prieskumník, pre ktorého sa vojna skončila bojmi v radoch Červenej armády proti Japoncom v Mandžusku po kapitulácii Nemecka. Domov sa vrátil - živý a zdravý - až koncom roka 1946. Chlapec, túžiaci po dobrodružstve, hrdina.
• Pamätníci, priami účastníci Povstania, vymierajú. Zomrú s nimi aj ich príbehy?
• Nie... Dúfam, že nie! Som hlboko presvedčený, že ešte žijú desiatky, ba stovky ľudí, ktorí boli v Povstaní, v paradesantných brigádach, na rôznych frontoch - ale záznamy o nich sa stratili, po všetkom sa naoko zľahla zem. Lenže vždy je tu nádej, že sa nájde niekto, kto si na niečo, na niekoho spomenie, na druhom konci republiky sa nájde k jeho príbehu príbeh druhý - a tak sa budem môcť pustiť do ďalšieho pátrania, do dobrodružného, objavného hľadania pravdy. Aj ak sa mi už nepodarí zaznamenať príbeh priameho účastníka Povstania a vojny, pretože zomrel, vždy budú žiť jeho potomkovia s ich rodinnými kronikami, malými archívmi, živými spomienkami. Zoberme si príklad z I. svetovej vojny. Tá sa skončila pred sto rokmi - a stále historici a bádatelia objavujú nové príbehy, aj zaujímavosti a dodnes neznáme drobnosti z konfliktu, ktorý bol do vypuknutia II. svetovej vojny najväčším na svete. Z tohto pohľadu sú II. svetová vojna aj Povstanie stále 'mladé' a plné skrytých tajomstiev - poskrývaných v osobných príbehoch jednotlivcov, ktoré mám tak rád.
• Docent Oldřich Vaněk je autorom mnohých odborno-populárnych kníh o II. svetovej vojne a o Slovenskom národnom povstaní hlavne na území Liptova. Jedna z jeho najnovších kníh (2017), ktorú zostavil a napísal spolu s vojenským historikom Stanislavom V. Chytkom (1946), sa volá Tí z prvej línie - link a podrobne sa sústreďuje na históriu II. svetovej vojny a povstaleckého odboja v partizánskej obci Liptovská Porúbka. •
• • • ~ • • •
• Keď sa začalo Slovenské národné povstanie, bol náš otec mladíkom. Do Povstania sa aktívne zapojil aj jeho otec - teda môj starý otec, a aj jeho mama - moja stará mama. V odboji boli aj rodičia nešej mamy, ale aj ďalší príslušníci našej rodiny. S otcom som sa neraz o Povstaní a o vojne rozprával. Zaujímalo ma, prečo on a jeho kamaráti z mesta, všetko mladí chlapci, išli do Povstania. "Ani neviem," pokrčil plecami otec: "Boli sme mladí, lákalo nás aj dobrodružstvo, ale aj to, že sme mohli pomáhať partizánom, i to, že sme jednoducho chceli robiť zle a naprieky Nemcom a gardistom. Okrem toho sme boli vychovávaní k vlastenectvu a boli sme členmi Sokola, pod prísahou vlasti. To bolo pre nás dôležité." Povstaleckých a vojnových príbehov mal otec a jeho kamaráti pre mňa pripravených veľa. Môj otec bol príslušníkom partizánskej jednotky Za slobodu Slovanov. Oddiel bol súčasťou 2. československej partizánskej brigády, ktorá mala až 13 oddielov a už 25. augusta 1944 čítala vyše dvesto bojovníkov. Náš otec sa do priamych bojov nezapojil, zato robil partizánom spojku a podrobne ich informoval o tom, čo sa deje v meste a v okolí - hlavne o pohybe nemeckých vojsk, o nálade a situácii v meste. Ako dnes, i vtedy prechádzala naším mestom dôležitá železničná trať a nemecké vojenské transporty po nej zásobovali svoje vojská. Dobrovoľnou, pritom veľmi nebezpečnou úlohou môjho otca a jeho kamarátov, pre ktorej plnenie sa rozhodli sami od seba, bolo doslovné vykrádanie niektorých vagónov z tých transportov. Chlapci brali všetko, čo dokázali odniesť: zbrane, muníciu, granáty, míny, protitankové päste - pancerfausty, výbušniny... Provizórny, tajný sklad mali vo veľkej drevenej kôlni na kraji mesta, pri Váhu. Odtiaľ to mali najbližšie do lesov Nízkych Tatier, kam korisť partizánom nosili. Medveďov sa nebáli - veď boli vyzbrojení :-) Rôzne "drobnosti" - hlavne granáty, muníciu a výbušniny, otec skladoval aj v pivnici vily, v ktorej s rodičmi a so sestrou býval. Bolo to mimoriadne nebezpečné - stačilo podozrenie, udanie a bol by chlapčenským dobrodružstvám krutý koniec. Pravdepodobne by som sa ani ja a ani sestra nenarodili... Jeho mama - naša stará mama, mamka, ako sme ju volali, piekla partizánom chleba, šila kabáty a kožušinové rukavice (jeden pár z tých čias, pamätný, stále mám, aj kožušinovú partizánsku vestu, prepálenú na pravej strane od hlavne samopalu). Otec a jeho kamaráti na žiadnu povstaleckú slávu nemysleli. Konali tak, ako im dobrodružné a hlavne vlastenecké srdcia velili. Ich okamihy slávy prišli hneď po vojne. Otec dostal legitímne potvrdenia o tom, že bol v odboji, aj Odznak československého partyzána a neskôr zopár vyznamenaní. Cenný je jeho krásny ďakovný diplom na meno, potvrdzujúci príslušnosť k partizánskemu oddielu - atramentom ho podpísal Ludvík Svoboda, neskorší prezident Československa. Otec si nikdy neuplatňoval žiadne nároky na výhody, ktoré mu ako partizánovi prislúchali. Až kedysi po roku 1990 sa rozhodol, že požiada o "partizánsky telefón" - teda o možnosť len symbolickej platby za telefónne účty na pevnej linke. Jeho skromný podpis na nikdy neodoslanom tlačive telekomunikáciám je mojou poslednou hmotnou pamiatkou, ktorá mi po otcovi ostala. •
• Môj súvisiaci článok: Príbeh dvoch partizánov - link. •
• Článok venujem všetkým statočným hrdinom Slovenského národného povstania. •
