• Aké je to zvláštne - odrazu, náhle koľkým chýbajú sociálne kontakty, dokonca až spoločenský život. Smutné. A vraj za všetko môže kovid, korona, nariadenia, opatrenia, odporúčania, najnovšie vyhlásený núdzový stav. Núdzový stav - nie stav vojnový, kdeže stanné právo. Čo sa to s tými ľudmi odrazu deje? Už im nestačia prebytky ponúk všakovakých sociálnych sietí? Po čom sa im cnie - po domových súdružských schôdzach v kočikárňach, medzi zaprášenými sánkami detstva a odhodenými haraburdami 'černobyľských objavov' a prázdnymi fľašami od horčíc a sterilizovaných uhoriek? Čo im chýba? Klebetné ohováračky à la staré tetky na priedomí? Nevedno, a vlastne načo aj vedieť. Každý má život taký, aký si ho naplánuje, zariadi, zorganizuje, pripraví - a akým žije. •
• Kedysi sme na základnej škole dostali za úlohu "vymyslieť" nejaký aforizmus alebo aspoň motto. Tak som vymyslel: Sám so sebou sa nikdy nenudím. Dostal som jednotku. A naozaj - odjakživa sa toho držím a naozaj sa sám so sebou nenudím. Ani s inými - v dobrej spoločnosti, ktorá sa vždy nájde, často pritrafí i tam, kde ju neočakávame. •
• Osoba sa sťažuje, opakovane, násobne, na absenciu spoločenského života. Nuž - asi sa nudí sama so sebou, s rodinou, vnúčencami... Úbohá stvora. Namiesto toho, aby sa venovala "centrovaniu voľného času," tak ochká a stráca "zmysel pre umeleckú činnosť." Iná osoba po nociach nespí - len blúdi internetom a vypisuje, ak nevypisuje cez pracovnú dobu, všakže. Iné osoby bádajú aké sú rozdiely medzi stravou rastlinného a stravou živočíšneho pôvodu, alebo aspoň užitočne "hrátkujú s fototvorbou. Občas sa všetci nahrnú ako chumáč ohavného prachu pod posteľou - a už "spoločensky žijú," roztoče sa zvíjajú. Ale nechajme ich tak. Nech si ne-robia čo chcú, len nech pokojne dýchajú a nechajú dýchať. •
• Ako teda "riešim" absenciu spoločenského života, v podstate už od marca tohto roku? Predovšetkým - nenudím sa. Moja pani bola dlhšie v zahraničí, takže som bol sám doma. Okrem dennej práce a plnenia si povinností; pravidelne vstávam medzi 03:00 a 04:00 hodinou, mám nemálo dobrých ľudí, priateľov vôkol seba. Stretávali a stretávame sa. Ideme sa prejsť, pekne zarúškovaní, prechádzky využívame na zmysluplné rozhovory: o situácii vo svete i doma, o tom, čo počúvame, pozeráme, čítame, čo nového v práci, o témach, na ktorých sa vopred dohodneme a pripravíme: starobylé kultúry, permafrost, otázky Slobody, ekonomika, staré automobily a mladé devy... Často ma navštívi priateľ - kolega, aj na pár dní. Vedieme dlhé rozhovory, často pracujeme, každý na svojom, občas ideme spolu "do terénu." Potom - ovečkám treba nakosiť do kŕmidla, doniesť vody, Zima sa bude pýtať, že čo som robil v Lete, takže aj drevo je narúbané, revízia plynového kotla a kúrenia je zabezpečená, v kachľovom kozube blčí oheň keď vonku leje a už i sneh lieta. Poupratujem čo treba, občas sa pustím oboma pravými rukami do nevyhnutných domácich údržbárskych prác. A náhle sa stmieva, príde Tma. Čas na hudbu, na čítanie, film. Tak to ide dookola, vlastne deň za dňom. K večeru nadviažeme živé spojenie s Francúzskom, s Bratislavou či s Prahou. Takže sa nesťažujem, žiadne absencie spoločenského života, živých sociálnych kontaktov. Isteže - mrzí ma, že nemôžem ísť na premiéru filmu - projekcia na pozvánky bola zrušená, aj vernisáže výstav. Ale - čo už. Svet sa nezrúti(l). Čo utiecť nemá - neutečie. •
• Vyletelo Slnko - idem do Prírody, odfotografovať to, čo potrebujem k novému článku. Ach - veď stále jesto čo robiť. Len sa nesmiem(e) nudiť! •
