• "Čas chvátá jako jelen, byvší do prdele střelen," zvykol hovorievať môj otec, keď som niečo odkladal, váhal s niečím a nad niečím, keď sa mi nechcelo. Občas k tomu dodal aj ďalšiu zo svojich nepreberných veselých múdrostí, napríklad "Čo máš v bruchu, to ti neukradnú," alebo "Čo sa človek natrápi, kým o všetko príde." Zvyčajne som netrpel nejakými formami prokrastinácie - len som býval lenivý. V podstate mi to ostalo dodnes. Nie som celkom lenivý, ale často mám "na všetko čas." Otec, ako to už býva, mal pravdu. Pravdu, ktorú človek pochopí až keď je starší, možno dospelejší, ak nie dospelý. Čím skôr človek pochopí a prijme rôzne "múdrosti starších" - otcov, starých otcov, starých materí... - tým pre neho lepšie.
• Keď som bol chlapec v krátkych nohaviciach, s vlastnoručne vyrobenou gumipuškou z lieskového dreva, z leteckej modelárskej gumy a z jazyka z kúska dobrej kože zo starej topánky, chcel som byť smetiarom. Páčilo by sa mi voziť sa na zadnej stúpačke obrovského nákladného auta, v ktorom rachotil premiešavajúci sa odpad. Vozil by som sa po meste, zoskakoval pri bránach rodinných domov, šikovnými pohybmi by som prikotúľal popolnicu k autu, nasadil by som ju na mechanizmus, potiahol páčku - popolnica by sa mi zdvihla nad hlavu, obsah by skončil v aute. Opäť to zahrmoce, zarachotí, ja by som vyskočil na stúpačku, držiac sa jednou rukou rukoväte, vezúc sa ďalej, k ďalšej bráne, popolnici. Chcel som byť aj námorníkom - preto som svedomito niekoľko rokov chodil do jachtárskeho klubu, dodnes mám odložený kormidelnícky preukaz na tri typy plachetníc. Chcel som byť pilotom - preto som pár rokov chodil do aeroklubu, nechal som to tak keď sa na "zet tridsaťsedmičke" - Čmeliaku zabil môj výborný priateľ z detstva. Vždy som rád písal, slohoval, mal som rád slovenčinu a literatúru - ale ani vo sne mi neprišlo na um, že sa raz budem tridsať rokov živiť ako novinár, reportér - napriek tomu, že nemám vyštudovanú žurnalistiku. (Stále sa domnievam, že kto chce písať reportáže, byť novinárom, nemusí mať vyštudovanú žurnalistiku - dnes nejakú "masmediálku." Treba mať talent, chuť a - hlavne - treba písať, písať a len písať. Dobrým novinárom môže byť aj človek, ktorý vyštudoval napríklad veterinu, kunsthistóriu, medicínu, strojárinu, lesníctvo, architektúru... Len treba mať záujem.)
• Dlhé desaťročia som mal sny a túžby, ktoré (vtedy mi to bolo jasné ako biely oblak na belasom nebi) boli nesplniteľné. Bránila mi v tom "banalita" - režim oplotený ostnatými drôtmi, strážený vojakmi so psami. A tak som namiesto parížsky Musée du Louvre pravidelne navštevoval budapeštiansky Műcsarnok. A tak som namiesto koncertov západných hudobných skupín v ich najlepších rokoch po večeroch počúval Hlas Ameriky a na malý kazeťák som si z rádia nahrával albumy Pink Floyd, The Beatles, Deep Purple, Led Zeppelin... "z Poliakov" a v hudobninách som si kupoval Prúdy, Collegium Musicum, Katapult, ale i Felixa Slováčka, Banjo Band Ivana Mládka... Z niekdajšieho Poľského informačného a kultúrneho strediska (dnes sa to volá Poľský inštitút) v Bratislave som si nosil platne poľských skupín SBB, Budka Suflera, Republika, Perfect, Czesława Niemena, Haliny Frackowiak... Ako člen pražskej Jazzovej sekcie som "odoberal" ich samizdatový občasník o hudbe, kde sa veľa písalo napríklad o blues. S kamarátom sme sa delili o fantastický, takmer nedostupný časopis Melodie... Mali sme nad čím snívať a rozprávať sa o tom, čo všetko by sme radi počuli a videli, kam všade, na aký koncert by sme išli, keby - keby - keby...
• Mal som nemálo snov a plánov, skôr túžob. Jeden z tých najsilnejších bol, že spolu s otcom navštívime Francúzsko - Normandiu, pláže, kde sa 6. júna 1944 vylodili spojenci, múzeá, vojenské cintoríny. Namiesto toho som vyrazil na "dvojročný poznávací zájazd" v uniforme príslušníka Československej ľudovej armády. Prežil som to tam, aj keď mi tá zbytočnosť išla poriadne na nervy. Túžil som na vlastné oči vidieť krásny Spitfire. Túžil som vidieť nemecký vojenský cintorín na Kréte, pretože som opakovane čítal knihu Hodina mrtých očí od Harryho Thürka - nemeckého výsadkára v druhej svetovej vojne. Túžil som stretnúť sa s československými veteránmi z leteckej Bitky o Veľkú Britániu, pretože som opakovane čítal knihu Zlomená křídla od Eduarda Čejku o našich statočných príslušníkoch RAF.
• A potom to všetko náhle prišlo: režim sa zmenil, ľudia strihali ostnaté drôty, pohraničníci so psami sa stratili, každý mohol náhle - len tak, s rukami vo vreckách, na bicykli... ísť do najbližšieho mestečka v Rakúsku na kávu, na nákup. Zmenil sa režim, stali sme sa navonok slobodní, ničím, nikým neobmedzovaní. Už nám nikto nič nezakazoval, neprikazoval. Len ľudia - ľudia u nás sa (ešte stále) nezmenili, starý režim v mnohých, v premnohých pretrváva, ako akýsi nevyliečiteľný nádor. S tým sa ale asi nedá pohnúť, to musí vyhniť, vymrieť s nasledovnými, nastupujúcimi generáciami mladých, svižných ľudí.
• Konečne som smel, mohol vycestovať na Západ. Bolo leto roku 1990. Odcestoval som do Prahy a odtiaľ autobusom k rodine vo Frankfurte nad Mohanom. Tam som pobudol pár dní - možno týždeň, a odtiaľ hajde do Berlína, kde sa 21. júla 1990 uskutočnil koncert Roger Waters: The Wall - Live In Berlin. Niekoľkostotisíc ľudí, ja vpredu, pod pódiom so stenou, ktorej, zdalo sa mi, nebolo dovidieť konca - kraja. Ani neviem ako som sa vlakom z Berlína cez Drážďany dostal späť do Prahy a domov. Otec odišiel na dôchodok. Už sme sa rozprávali o tom, že pôjdeme do Normandie. Nikam sme nešli - otec si užil doslova len pár dôchodkových rokov a zomrel. Spomínam si, ako som ho vari týždeň pred jeho poslednou cestou do nemocnice zaviezol na Čierny Váh, na miesta, kde prežil časť detstva.
• Sny, túžby sa mi začali plniť - ale nebolo to len tak, z ničoho nič. Pozorne som sledoval čo sa deje, čo sa bude diať. Vyhľadával som príležitosti a šetril som si z platu korektora v tlačiarňach a regionálneho novinára. V roku 1995 som vycestoval do Prahy - 12. mája v Prahe - Bubenči, na Náměstí svobody, prezident Václav Havel odhaľoval Památník padlých československých letců v letech 1939 - 1945. Tam som sa s nimi - s odvážnymi, statočnými veteránmi druhej svetovej vojny na krídlach - s mojimi chlapčenskými udatnými hrdinami, stretol. S mnohými, aj s Františkom Fajtlom --- link, aj s Aloisom Šiškom --- link... Čas letel ďalej, jedného dňa som sa vybral na letecký deň do Pardubíc. Bolo tam niekoľkoSpitfirov, aj P-51 Mustang, aj B-25 Mitchell... S britským pilotom jednej zo stíhačiek Spitfire som sa dohodol, on súhlasil, a ja som sa mohol na niekoľko minút posadiť do kabíny, siahnuť na "knipel," "nasucho" si vyskúšať riadenie. Neskôr som sa dozvedel, z prospektov, že som sedel v Spitfire, na ktorom sa zo stíhačiek Hawker Hurricane preškoľoval Otto Smik --- link - najúspešnejší slovenský stíhací pilot v službách RAF počas druhej svetovej vojny. Prišiel rok 2004, prvýkrát v živote som bol v Normandii, na veľkolepých oslavách 60. výročia Dňa D. A opäť: pieta, rozhovory s veteránmi, "spanilá jazda" so synom amerického vojnového veterána na Jeepe Willys po Omaha Beach, v do bledomodra vypratej diftínovej košeli po otcovi.
• Roky, čas sa valili. Moje dávne sny, priania, želania sa spĺňali, dosiahol som nejeden cieľ, ktorý som si pradávno dal. Bývalý režim spred Novembra 1989 mi dovolil snívať - režim po Novembri 1989 mi umožnil spĺňať si tie sny. Myslím si, že človek, ktorý nemá sny, ciele, túžby - tak ten ako keby ani nežil. Akoby ani nedýchal. Deň keď nesnívam, v duchu neplánujem - tak ten deň akoby ani nebol. Všetci majú dnes dvere otvorené - doslova aj obrazne. Treba len mať sny a treba robiť všetko pre to, aby sa nám splnili. Máme tie možnosti, predpoklady k dosiahnutiu cieľov - len treba chcieť. Neraz stačí iba našetriť si pár peňazí a nabrať o čosi viac odvahy. Svet volá - zážitky volajú. Je to jednoduché, ale treba chcieť.
• Pozorujem mladých ľudí, (stredo)školákov. Stoja na stanici, čakajú na autobusy, na vlak. Nerozprávajú sa, mlčiac šuchocú palcami po displejoch smartfónov, ukazovákmi britko čosi vyťukávajú. Každému druhému vedú z hlavy - z uší drôty od slúchadiel. Nikto z nich nemá gumipušku, nikto nehľadí do neba ani do korún stromov, do mlák. Neviem, naozaj neviem, kto z nich má túžby, plány, sny. A ak aj má - tak aké a do akej miery je ochotný ísť za ich splnením, čo je pre ne schopný obetovať. Na okamih sa mi zdalo, že som tu jediný snívajúci.
