• Najskôr klasická novinárska správa, ako keby 'vystrihnutá' z dennej tlače. •
V Sobranciach odhalili pamätník mŕtvym utečencom
Sobrance (16. november 2019) - V sobotu 16. novembra 2019 sa v centre Sobraniec uskutočnila Spomienková slávnosť s odhalením pamätníka utečencom, ktorí po roku 1989 zahynuli pri prechode ukrajinsko - slovenských hraníc. Podujatie zorganizovalo Občianske združenie - Sobranský Čvirkoš zo Sobraniec a slovenský výtvarník Fero Guldan.
Na podujatí bola aj Mária Patakyová - verejná ochrankyňa práv na Slovensku. Migračný úrad Ministerstva vnútra Slovenskej republiky zastupovala Jana Janovičová - vedúca oddelenia azylových zariadení Ministerstva vnútra Slovenskej republiky. K hosťom podujatia patrili i Fedor Gál - zakladateľ hnutia Verejnosť proti násiliu, Miroslav Sopko - poslanec Národnej rady Slovenskej republiky (OĽaNO - NOVA), občiansky aktivista a bývalý splnomocnenec vlády Slovenskej republiky pre rómske komunity Miroslav Pollák, Azim Farhadi - koordinátor pomoci utečencom na Slovensku, ale aj Sándor Kolos - riaditeľ Karpatskej nadácie v Egri a miestni predstavitelia verejnej správy, samosprávy i štátnej správy.
Spomienkové podujatie sa začalo symbolickou minútou ticha za obete tragickej dopravnej nehody, ktorá sa stala v stredu 13. novembra 2019 neďaleko Nitry.
“Hlavnou myšlienkou udalosti, pri ktorej sme sa tu stretli, je vzdanie úcty obetiam ľudí predovšetkým z ázijských krajín, ktorí na ceste za slobodou a slobodným, dôstojným životom zahynuli pri prechádzaní hraníc medzi Ukrajinou a Slovenskom, a to po roku 1989,” pripomenul ideu spomienky Ján Ohorčák, predseda Občianskeho združenia - Sobranský Čvirkoš. Doplnil, že odhalený pamätník, dielo Fera Guldana, v Sobranciach symbolicky sústreďuje všetky hroby neraz aj neznámych obetí, nachádzajúce sa v slovenských prihraničných obciach na slovensko - ukrajinskom pomedzí.
• Dvadsaťjeden smutných vŕb. Zatiaľ... •
• Nad Sobraneckým potokom, takmer v centre Sobraniec, stoja statné, staré smutné vŕby. Konáre so žltým a žltozeleným novembrovým lístím si skoro máčajú v studenej vode. Na malom priestore, ktoré má Občianske združenie - Sobranský Čvirkoš v prenájme do roku 2043, stoja dve umelecké diela od Fera Guldana: pamätník, pripomínajúci viac než 120 sobraneckých Židov, deportovaných počas II. svetovej vojny do nacistických koncentračných táborov, a dvojica chlapíkov, opierajúcich sa o starobylé zábradlie nad riečkou. Práve po nich, po čvirkošoch, je občianske združenie pomenované. Čvirkošmi Sobrančania prezývali chlapov, ktorí sa cestou z nedeľného kostola pristavili na moste nad riekou a opretí o zábradlie pofajčievali, v rozhovoroch či mlčky hľadiac do vody. K dvom pamätníkom pribudol tretí - venovaný utečencom, ktorí po roku 1989 zahynuli hlavne v lesoch pri prechádzaní ukrajinsko - slovenských hraníc. Neraz, či takmer vždy za týmito tragédiami stáli bezcitní nelegálni prevádzači, pašeráci ľudí. Čo človek - to príbeh - to osud. •
• Nebo nad Sobrancami bolo svetlosivé, občas ho prepláchli neteplé slnečné lúče. Hľadel som na schnúce lístie zo smutných vŕb pod nohami nás všetkých. Bola sobota, 16. november 2019. Presne pred tridsiatimi rokmi, možno či dokonca aj o takomto čase, vyrazili do bratislavských ulíc hlavne vysokoškoláčky a vysokoškoláci, aby tichým pochodom protestovali proti komunistickému režimu u nás. Náhle som si uvedomil jednu strašnú, priam šialenú súvislosť. Pred tými tridsiatimi rokmi, pred tridsiatimi rokmi a jedným - dvoma - piatimi... ...dňami mohli naši, československí, príslušníci Pohraničnej stráže "bez mihnutia oka" zastreliť, zlikvidovať, zabiť kohokoľvek, kto sa z Československa pokúsil nelegálne dostať za hranice, na Západ. Za lepším životom, za slobodou... Mohli ho zavraždiť. Beztrestne. •
• Na hraniciach Československa so západnými krajinami v rokoch 1948 až 1989 zomrelo 282 utečencov - "narušiteľov hraníc." Podľa Ústavu pamäti národa bolo v tomto období len na slovensko - rakúskych hraniciach usmrtených 44 "narušiteľov." Treba dodať, že na našich hraniciach so štátmi Západu v tom istom období zahynulo až 584 pohraničníkov - zahynuli pri výkone služby, ale aj pri tom, keď sami pomáhali utečencom prekročiť hranice, alebo sa sami rozhodli emigrovať. Za každým z tých 866 úmrtí je človek. Čo človek - to príbeh - to osud. •
• Hľadiac na odumierajúce vŕbové lístie premýšľal som nad všetkými tými mŕtvymi na hraniciach - na tých spred roka 1990 aj po roku 1989. Nad tými, ktorých som nikdy ne(s)poznal. Na hraniciach medzi Ukrajinou a Slovenskom od roku 1989 zahynulo dvadsaťjeden utečencov: žien, mužov, mladých ľudí, určite i detí. Je to strašné - o to strašnejšie, že nikto presne nevie, koľko je tých obetí; ich telá, presnejšie kosti, totiž neraz v hustých lesoch už nie je možné nájsť: rozniesli ich lesné zvieratá, zapadli v hĺbke hliny lístím, trávami... A opäť to lístie, tie smutné vŕby nad potokom. Znenazdajky mi prišla na um smutná vŕba, ktorá ako pamätník obetiam holokaustu stojí v priestore Veľkej synagógy v Budapešti. Je to najväčšia synagóga v Európe. Na jej nádvorí je pamätník - 'socha' smútočnej vŕby na pamiatku vyše šesťstotisíc maďarských Židov, ktorí boli zavraždení počas II. svetovej vojny. Na jej kovových, vo vetríku či vo vánku cinkajúcich lístkoch, sú vytepané mená jednotlivcov či celých rodín, ktorí neprežili holokaust. Čo človek - to príbeh - to osud. •
• Sedem hrobov. Zatiaľ... •
• Azim Farhadi nám povedal príbeh: V hĺbke lesa na slovenskom území našli mŕtveho mladého muža. Nemal pri sebe žiadne doklady, nikto nevedel kto to je a odkiaľ pochádza. Isté bolo len to, že nebohý je, či skôr bol, utečenec. Pri obhliadke mŕtvoly mu vo vrecku našli lístoček s odkazom, napísaným v neznámom jazyku. Privolaný Azim Farhadi zistil, že správička je napísaná v paštčine - teda jazykom, ktorým sa rozpráva hlavne v Pakistane a v Afganistane. Začal pátrať v databázach utečencov, nezvestných. Po dlhom čase zistil adresu rodičov mŕtveho a vybral sa za nimi do Afganistanu. Doma sa všetci tešili na dobré správy o synovi, príbuznom - domnievali sa, že je v bezpečí, na slobode. Azim Farhadi stál pred ťežkou úlohou, jednou z najťažších v živote. Musel oznámiť smrť najbližšieho. Pred rodičov položil fotografiu hrobu ich syna, ktorý našiel smrť na Slovensku a je pochovaný v slovenskej zemi. Pripravená radostná oslava sa zmenila na to, čomu sa u nás hovorí kar. Mužov pohltil smútok, ženy zaliali slzy a nárek... Človek - príbeh - osud. •
• "Toto nie je vymyslené, toto je skutočnosť, ktorú napísal sám život a režírovali ju prevádzači, ktorí previedli a naďalej prevádzajú cez ukrajinsko - slovenskú hranicu utečencov z východných, neslobodných, ekonomicky slabých krajín, či z krajín, kde sa dlhodobo vedú občianske vojny. Tých, ktorí nevládali, nechali prevádzači napospas osudu - vediac, že utečencov nemôže čakať nič iné, len smrť," oslovil prítomných Ján Ohorčák, predseda Občianskeho združenia - Sobranský Čvirkoš. "Sú to prví utečenci, migranti, cudzinci, ktorým Slovensko navždy poskytlo azyl - a pritom oni oň nežiadali. Prichýlila ich slovenská zem - bohužiaľ, už mŕtvych. Sú dôstojne pochovaní na cintorínoch obcí, v katastri ktorých sa telá nebohých našli. Neraz sa našli len kosti, pár ľudských kostí, ktoré lesmi rozniesla divá zver. Ktovie, koľko mŕtvych utečencov sa dodnes nenašlo..." zamýšľa sa Ján Ohorčák. •
• Pamätník, ktorý bol v sobotu 16. novembra tohto roku v Sobranciach odhalený, má obyvateľom mesta i jeho návštevníkom pripomínať, že že v slovenských obciach na slovensko - ukrajinskom pomedzí sú pochovaní utečenci, ktorí snívali svoje sny o lepšom živote v slobodnom svete, v slobodnej krajine. Niektoré hroby už boli celkom upravené, iné len čiastočne, ďalšie ešte nie."Rozhodli sme sa, že všetky hroby postupne dáme do takého stavu, aký si zaslúži hrob každého zomrelého v kresťanskej krajine - aj keď ide o hrob neznámeho, 'bezmenného' človeka, človeka neznámeho vierovyznania z neznámej krajiny. Preto sme, spolu s Ferkom Guldanom a s finančnou pomocou Košického samosprávneho kraja, s pomocou a s pochopením samospráv v obciach Vyšná Rybnica, Koňuš, Ruský Hrabovec, Inovce, Koromľa a ďalších pripravili projekt Láskavosť - Úcta - Dôstojnosť - Pamäť," dodal Ján Ohorčák. Už bolo upravených sedem hrobov, na každom je náhrobok od Fera Guldana. •
• Kedykoľvek sa i my môžeme ocitnúť na úteku •
• "Stretli sme sa tu deň pred tridsiatym výročím Nežnej revolúcie, pred Dňom boja za slobodu a demokraciu. Nežná revolúcia bola i je jednou z najvýznamnejších udalostí, vďaka ktorej sme prekonali systém, založený na okliešťovaní práv a slobôd. Po 17. novembri 1989 sa, okrem iného, otvorili hranice - a my sme pocítili, čo znamená voľnosť aj v cestovaní. Získali sme tak nové možnosti, ktoré sloboda poskytuje. Dovtedy, ak sa niekto rozhodol opustiť našu krajinu, stal sa emigrantom - utečencom," prihovorila sa Mária Patakyová - verejná ochrankyňa práv na Slovensku. Pripomenula, že z domovskej krajiny ľudia utekajú vtedy, keď hľadajú lepšie možnosti pre svoj život, keď sa doma necítia dobre, keď sú ich základné práva obmedzované, keď štát zasahuje do ich slobody, keď sú prenasledovaní, alebo keď sa boja o svoj život aj o život svojich blízkych. Vtedy sú donútení svoj domov opustiť a hľadať pomoc za hranicami. Ale cesta je často veľmi nebezpečná, tŕnistá a riskantná, a napriek tomu v kritických životných okamihoch predstavuje jediné možné východisko. "Európa je pre mnohých utečencov nádejou. Je smutné, že oni veľakrát na úteku bojujú o holý život - a nie vždy sa im tento boj podarí vyhrať. Ak ale utekajú pred vojnou, niet sa čo čudovať, keď ich riziká a nebezpečie od útekov neodrádzajú. Dnes sa tu stretávame, aby sme si dôstojne uctili tých, ktorí na úteku prišli o život na ukrajinsko - slovenských hraniciach. Niektorí z nich pochádzali z Indie, iní zo Srí Lanky, z Afganistanu, z Číny či z Ruska. Nedá mi nespomenúť aj tragickú udalosť spred štyroch rokov, keď na týchto hraniciach havaroval vrtuľník s utečencami. Pri jeho páde vyhaslo sedem životov," pripomenula Mária Patakyová a napokon zdôraznila, že je nesmierne dôležité, aby sme si uvedomili, že ktokoľvek z nás sa kedykoľvek a aj za nepredvídateľných okolností môže ľahko ocitnúť na úteku: "Vtedy sa pre nás solidarita stane jednou z najcennejších hodnôt. Prajem si, aby sme si ju vážili i vtedy, keď nie sme v ohrození my, ale keď sme na strane tých, ktorí ohrozeným môžu pomôcť." •
• Živý, stále živý, autentický November •
• V Sobranciach sme zažili živý November 1989 po tridsiatich rokoch. Významnú časť jeho odkazu - naplnenú zmyslom pre ľudskosť, pre solidaritu, pre participáciu na veciach verejných, občianskych - a s výsledkom konkrétneho činu. Nepočúvali sme monotónne rozhovory, diskusie o Novembri 1989 s prekríženými rukami, s bradou zádumčivo podopretou prstami. Boli sme svedkami zatiaľ len čiastočného vyvrcholenia iniciatívy, ktorá je predovšetkým nesmierne humánna a, treba si to priznať, aj ojedinelá na dnešnom Slovensku. A pritom je tak prepotrebná. Na malej ploche ned Sobraneckým potokom, pod padajúcimi konármi smutných vŕb, stretla sa nesmierna ľudskosť, cit a hlavne autentický odkaz Novembra 1989 o slobode, ktorú, našťastie, máme, v ktorej, našťastie, môžeme žiť - už tridsať rokov, bez toho, že by sme museli byť na útekoch - aj pred smrťou, za životom. •
• Nezabúdajme: Čo človek - to príbeh - to osud. Každý utečenec je človek. A každý človek sa poľahky môže stať utečencom. •
