• Každoročne, vždy 29. augusta, si pripomíname vypuknutie Slovenského národného povstania - Povstania, v ktorom sa bojovalo o našu slobodu, ale aj o národnú česť. Ako syn a vnuk partizánov - odbojárov - je pre mňa tento deň viac než púhy štátny sviatok. Je to deň živých spomienok na to, čo mi o Povstaní rozprával náš otec, jeho priamy, aktívny účastník. Do Povstania sa svojím dielom zapojil aj otcov otec a tiež jeho mama, teda naši starí rodičia. V odboji bol i náš dedko - presnejšie mamin otec z Považia. •
• Aby sme lepšie pochopili, čo viedlo môjho otca k tomu, aby sa činne zapojil do Povstania - podobne ako tisícky slovenských mládencov, ale i diev - treba si uvedomiť jednu dôležitú skutočnosť. Otec bol predvojnovým členom Junáka, teda skautskej organizácie, ktorej krédom bolo'Povinnosť - Zodpovednosť - Kázeň' a heslom 'Buď pripravený' Junákom bol ten, kto si ctil demokraciu, slobodu a čestnosť. Vojna, presnejšie vojnový Slovenský štát, spravil s organizáciou Junák "jednoduchý proces:" zakázal ju. (Podobne to spravili i komunisti po februári roku 1948.) V lete roku 1947 bol otec Ústredím skautskej výchovy Junáka poverený vykonávať funkciu vodcu oddielu vo funkcii radca oddielu. Tomu všetkému predchádzalo aj otcovo pôsobenie v Slovenskom národnom povstaní. •
• Keď som sa otca spytoval na jeho motívy ísť do Povstania, čo bolo v roku 1944 určite odvážne aj riskantné, odvolával sa na skautský - teda junácky sľub a s iskrou žartu v oku dodal, že "...veď išlo aj o dobrodružstvo!" Isteže - išlo aj o dobrodružstvo, ktoré bolo otcovi - vtedy mládencovi - a jeho rovesníkom či rovesníčkam tak vlastné. Pre našu rodinu a pre mňa obzvlášť bolo dôležité, že počas vojny nikto z rodiny nebol v Hlinkovej garde ani v Hlinkovej mládeži. To, že sa viacerí príslušníci našej širokej rodiny zapojili do Povstania, do odboja - to je pre mňa dodnes česť, ctím si to a veľmi si to vážim. Som na to hrdý. •
• Čo vlastne náš otec v Povstaní robil? Aby som sa oprostil od svojej subjektivity, budem citovať z písomného dokumentu, podloženého písomnými svedectvami a doznaniami tých, ktorí s naším otcom v Povstaní pôsobili. V stručnom 'povstaleckom životopise,' ktorý otec spísal a ktorý mu potvrdili jeho spomínaní spolubojovníci, sa, okrem iného, píše:
"Pod vplyvom rodinnej výchovy, prostredia, v ktorom som vyrastal, ale aj pod vplyvom niektorých profesorov na gymnáziu v Liptovskom Svätom Mikuláši, kde som v období pred Povstaním študoval, osvojoval som si demokratické, vlastenecké a protifašistické názory. Môj otec, Miloš Droppa, bol v období pred Povstaním zapojený do občianskeho protifašistického odboja a do príprav Povstania v hornom Liptove. Spolupracoval s Vojtechom Zvarom, Leopoldom Pavlasom, Adamom Benkom, Františkom Šoltésom a s ďalšími odbojármi. V tomto období som aj ja bol poverovaný drobnými úlohami - menovite činnosťou spojky. V období pred Povstaním v roku 1944 som spolu s Jaroslavom Kulhavým, Miroslavom Hanákom, Jozefom Boháčom, Jánom Jurišom a s ďalšími vyhotovoval a rozširoval letáky a plagáty s protifašistickým obsahom. Asi dva mesiace pred začiatkom Povstania som plnil aj úlohu partizánskej spojky v napojení na Miroslava Hanáka. Na jeho pokyn som demontoval z poškodeného nemeckého vojenského lietadla na železničnom vagóne v Liptovskom Hrádku funkčnú rádiostanicu, ktorú som odovzdal Miroslavovi Hanákovi." Tu otcov 'partizánsky životopis' preruším. Rádiostanicu otec Nemcom doslova ukradol - v noci, zo stráženého vlaku. Ak sa nemýlim, išlo o rádiostanicu z prieskumného, pozorovacieho lietadla Fieseler Fi 156 'Storch' - aspoň tak mi to otec rozprával. Okrem toho otec často z nemeckých transportov, ktoré boli z rôznych príčin na nejaký čas odstavené na našej železničnej stanici, bral Nemcom ľahké zbrane, muníciu, míny a pod. Ukrýval to doma v pivnici a neskôr v drevenej kôlni pri Váhu, odkiaľ to bolo skutočne len cez rieku do lesov, kde ako spojka a 'zásobovač' muníciu, zbrane odovzdával partizánom. Bolo to všetko hrdinské a riskantné? Bolo. Stačilo udanie, razia, prehliadky, výsluchy... ...a je veľmi pravdepodobné, jasné, že by som dnes tieto riadky nepísal. Nikdy by som nič nenapísal... Ale - pokračujme v otcovom 'životopise partizána.' "Hneď po vypuknutí Povstania v oblasti Liptovského Hrádku som sa hlásil na partizánskom štábe (ktorý bol v bývalom hoteli Gregar - pozn. autora) v Liptovskom Hrádku. Od 28. 8. 1944 som plnil úlohy, ktorými som bol poverený: činnosť partizánskej spojky, pomoc pri tlači a vydávaní povstaleckej tlače - v tom čase som zložil, z dnešného hľadiska možno naivný, ale vtedy vítaný text partizánskej piesne Po dolinách a po horách na známu ruskú melódiu, pieseň sa rýchlo rozšírila. Pracoval som na príprave munície do pechotných zbraní - plnenie guľometných pásov, rôznych zásobníkov a pod. Pri vstupe nemeckých jednotiek do priestoru Liptovského Hrádku som sa, spolu s Jaroslavom Kulhavým, zúčastnil na obranných akciách. Po prechode povstaleckých jednotiek do hôr, až do 15. 2. 1945, som sústavne vykonával činnosť partizánskej spojky a plnil som zadané úlohy (získavanie informácií o dislokácii a pohybe nepriateľských jednotiek, zhromažďovanie munície z vojenských transportov nepriateľa, zásobovanie partizánov a pod. Spolupracoval som pri tom s Jaroslavom Kulhavým a napojený som bol na Miroslava Hanáka, Bohuslava Tobolu a ďalších." (Dopĺňam, že Liptovský Hrádok bol oslobodený 31. 1. 1945 - pozn. autora.) •
• Dodám štyri podstatné informácie:
1. Všetko, čo náš otec vo svojej krátkej 'povstaleckej histórii' na jednu stranu strojopisom napísal, to všetko je v samostatných dokumentoch - mnohých rukopisoch - potvrdené jeho vtedajšími spolubojovníkmi, účastníkmi Povstania. Mohol by som citovať - ale netreba;
2. Mnohí zo spolubojovníkov otca, účastníkov Povstania v našej oblasti Liptova, neboli Liptáci: boli to mládenci, ktorí na Liptov chodili napr. za športom, veľa ich bolo z Bratislavy a z okolia. Bohužiaľ, dnes už nikto z nich, pravdepodobne, nežije;
3. V Liptovskom Hrádku boli aj horliví gardisti a prisluhovači vtedajšieho režimu - ale oni ma teraz nezaujímajú. Ale - nezabúdame nezabúdať!
4. Náš otec si nikdy, do roku 1990, nenárkoval za svoju odbojovú činnosť žiadne výhody, nič, čo by mu oprávnene patrilo v rámci zákona, takzvanej 'dvestopäťdesiatpäťky,' teda zákona č. 255 / 1946 Zb. Nechcel žiadne výhody pre seba ani pre nás - pretože sa mu bridilo to, ako sa po vojne k povstalcom, k odbojárom, hlásili aj také persóny, ktoré počas vojny stáli na opačnej strane povstaleckých zákopov. Až po roku 1990 sa rozhodol, že z titulu odbojára požiada o akúsi úľavu či dokonca o oslobodenie od poplatkov za pevnú telefónnu linku. Paradoxne - v čase pomalého nástupu mobilných telefónov. Vyplnil teda žiadosť, podpísal ju, ale neposlal. Bol to jeho posledný podpis. Nedlho potom zomrel. Po našom otcovi - partizánovi - nám ostalo zopár vyznamenaní, medailí a dokumenty o jeho odboji proti nacizmu - aj keď vtedy sa tomu vravelo proti fašizmu. Dnes treba byť presným, aby sa niekto neurazil... •
• S odstupom času, rokov, myslím si, že najhoršie na tom všetkom bolo to, že sa náš otec vyše štyridsať štyri rokov o žiadnu 'dvestopäťdesiatpäťku' nezaujímal. A keď sa o ňu začal zaujímať, myslel si, že bude stačiť poslať notársky overené, potvrdené dokumenty z rokov 1946 - 1947. Nestačilo to. Všetko musel vybavovať odznova - všetky svedectvá, potvrdenia a tak ďalej. A to ho nielen odradilo, ale aj sklamalo. Znechutilo. A o to viac, keď sme, idúc spolu mestom, zbadali chlapíka, o ktorom otec (a nielen on) preukazne vedel, že bol počas vojny v Hlinkovej garde - a on 'dvestopäťdesiatpäťku' mal. Vedelo sa o tom verejne. To bolo zničujúce sklamanie, ústiace do otcovej apatie. Ale čo mu ostalo - a čo mi stačil odovzdať - tak to boli vari všetky jeho príbehy ako z II. svetovej vojny, tak aj z Povstania. Ale s jedným sa mi nepochválil. Dozvedel som sa ho od jeho sestry, roky po otcovej smrti. Rozprávala mi o tom, ako jedného dňa k nim prišiel nemecký vojak. Otec nebol doma. Ten vojak, pochádzal odkiaľsi zo Sudet, zabúchal na dvere, naša stará mama - teda otcova mama - otvorila, a on sa jej lámanou češtinou s nemeckým prízvukom prihovoril asi takto (ako mi rozprávala otcova sestra): "Paní, davala velká pozor na váš syn. My víme, a aby to nedopadlo mnoho zle!" Dlhé roky nad tým premýšľam - či to naozaj nebol 'dobrý nemecký vojak.' Možno áno. Aj takí boli. A možno aj on mal syna vo vtedy mladíckom veku nášho otca. Neviem - a už sa to nikdy nedozviem. Možno raz - tam... '...na druhém břehu Řeky, kterému z nouze říkám Čas...' •
• Isteže - náš otec v Povstaní priamo so zbraňou v ruke nebojoval. Iní z našej rodiny bojovali - aj pri oslobodzovaní Liptovského Svätého Mikuláša. Som na nich, na všetkých, hrdý. Aj na našu starú mamu, ktorá "len" piekla partizánom chleby, šila kožušinové rukavice, kožúšky, oblečenie... Som na nich všetkých hrdý, pretože sa postavili čelom, rovným pohľadom do očí zlovôli, bezpráviu, režimu diktátu, tyranie. Otec mi neraz vravel, že do Povstania išiel aj preto, lebo všetkých jeho židovských kamarátov v meste jedného dňa deportovali kamsi preč. Na smrť. Nikto z nich sa po vojne nevrátil. Nikto. Nemohol proti tomu nič spraviť - ale nesúhlasil s tým. Preto išiel do Povstania. A za dobrodružstvom. "Vieš," raz sa rozrozprával, "mal som v dutom stĺpe plota ukrytú novú odstreľovaciu pušku s optikou, nemeckú, z transportu. Keby mi ju tam Nemci náhodou našli, tak je po nás..." Keď u nás stál front, otec pušku dal nejakému československému vojakovi. Alebo sovietskemu... Už si presne nespomínam. 'Stará puška,' prišlo mi na um teraz - ten výborný francúzsko-nemecký film. •
• Taká je 'stručná povstalecká história' nášho otca. Teraz, sedemdesiatpäť rokov od dňa, keď sa Slovenské národné povstanie začalo, je na Slovensku mnohé naopak, poprevracané naruby. V Národnej rade Slovenskej republiky - v našom zákonodarnom orgáne - sedia poslanci a poslankyne, neskrývajúci a neskrývajúce sympatie, obdiv k politickému, štátnemu režimu vojnového Slovenského štátu. Vraj sa v súkromí, mimo verejnosti, zdravia starým gardistickým pozdravom "Na stráž!" a svojho predsedu vraj v súkromí, mimo verejnosti, oslovujú "vodca." Ale - nemýľme si to, nejde o vodcu junáckeho či skautského oddielu. Ich sympatizanti a sympatizantky vraj hajlujú, sú potetovaní, potetované aj svastikou a symbolmi nacistických jednotiek - waffen. Vraj. Musím napísať 'vraj,' aby som sa náhodou niekoho "nedotkol," "neurazil ho" (alebo ju). Tá parlamentná strana silnie, mocnie v podpore verejnosti, útočí na prvé miesta ďalšej zvoliteľnosti do parlamentu. Všetko je naopak, naruby: V dávnych povstaleckých dedinkách na konci slovenských dolín, z ktorých mnohé nemeckí fašisti nacisti a ich slovenskí prisluhovači vypálili alebo zničili, mnohých z ich obyvateľov povraždili... - tak v tých obciach dnes volia tých, ktorí velebia štát, ktorý, na čele s prezidentom - rímskokatolíckym kňazom - všetko to vraždenie, deportácie, plienenie a robenie skazy odobroval, podporoval. A ten prezident napokon strojcov a vykonávateľov toho beštiálneho vraždenia a ničenia vyznamenal - aký paradox: v Banskej Bystrici, v srdci nášho Povstania. Je to všetko naruby - a obávam sa, že bude ešte viac. Ktovie, čo by na to všetko dnes povedal náš otec - partizán. Vlastne - viem, ale to sa do takéhoto článku nehodí. •
