• Narodil som sa v Československu - presnejšie v Československej socialistickej republike. Spoločný štát Slovákov a Čechov som vždy vnímal a aj stále vnímam ako svoju rodnú vlasť. Dá sa povedať, že som čechoslovakista: taký obyčajný, "umiernený" - asi taký, akých je na Slovensku, ale i v Česku, veľmi veľa. Vyrástli sme v "československých krátkych nohaviciach a sukničkách" a keby nám bola daná zákonná možnosť rozhodovať v riadnom referende o tom, či sa naša spoločná vlasť - Česká a Slovenská Federatívna Republika - rozdelí na Slovenskú republiku a na Českú republiku, pravdepodobne by sme všetci hlasovali proti rozdeleniu. •
• Spomínam si na mojich učiteľov a profesorov, ktorí pochádzali z Česka alebo z Moravy a do smrti rozprávali po česky. Náš učiteľ výtvarnej výchovy na základnej deväťročnej škole bol Čech a nikdy nepreriekol slovenského slova. Počas Protektorátu Čechy a Morava bol pracovne nasadený kdesi v Nemecku a občas nám o tom rozprával. Bol hrdinom - nielen pre mňa. Jedného letného dňa, pred prázdninami, sme išli, celá trieda, kresliť do plenéru - teda do voľnej prírody, na hrádzu pri rieke. Vtedy som mal, súc ovplyvnený tvorbou Pabla Picassa "vlastné kubistické obdobie." Ceruzou a suchými pastelmi som nakreslil krajinu nad riekou - takú, akú som ju videl a hlavne chcel vidieť. Náš učiteľ výtvarnej výchovy, nazvime ho Josef, sa sklonil nad mňa a pichnúc prstom do môjho diela sa spýtal: "A tohle, to je co?" "To je hora," odpovedal som. "Když je to hora, tak to tam napiš, že je to hora!" vyjadril svoju nespokojnosť učiteľ Josef. Zobral som ceruzu a na obrázok som dokreslil šípku a k nej som napísal "to je hora." Moja umelecká práca bola ocenená na mieste - päťkou. •
• Spomínam si na našich výborných rodinných priateľov - jeden bol Čech z Prahy, vynikajúci ortopéd a chirurg, druhý bol z malej dedinky pri Brne, skvelý veterinárny doktor. Ortopéd a chirurg Jan rozprával výhradne po česky, veterinár Václav len po slovensky - nikto by o ňom nepovedal, že pochádza z Moravy, kde aj vyštudoval. Nám - mne a ich deťom - zmes češtiny a slovenčiny vôbec neprekážala. Ja, chirurgov syn Ján a veterinárov syn Peter, sme rozumeli všetkému, aj tomu, čomu sme nerozumeli. Napríklad diskusiám dospelých o domácej i zahraničnej politike. Najradšej sme mali rozprávania dospelých o ich zážitkoch z druhej svetovej vojny. O náletoch amerických bombardérov na plzenské zbrojovky, o útokoch amerických stíhačov na nemecké vlakové transporty v Protektoráte, o vzdušných súbojoch amerických Mustangov a nemeckých Focke Wulfov na protektorátnom nebi, ale aj o Pražskom povstaní a o vlasovcoch, o oslobodení Plzne Američanmi, aj o šialených odsunoch nemeckého obyvateľstva na konci vojny, o nameckých a ruských vojakoch v našom meste... ...o tom všetkom som vedel oveľa skôr, než som skončil povinnú školskú dochádzku. Boli sme mládenci, ja, Janko a Peter, a to všetko, ale aj iné, nás veľmi zaujímalo. Pamätám sa na tie slová, ktoré vždy vyslovil kamarát Janko: "Poďme popočúvať reči dospelých." A tak sme sedeli ako päť peňazí a počúvali sme: o vojne, o Povstaní o kubánskej kríze, o vojenskom prevrate v Chile, o vakcinácii ošípaných a o liečbe hada v cirkuse, o výmenách bedrových kĺbov a o bolestiach krížov, o svojpomocnej oprave motora v trabante a vo wartburgu, o receptoch na domácu zmrzlinu alebo na yorkshirský puding, na domáce klobásy a šunku, o nových i starých knihách a filmoch, o seriáloch v spoločnej, čiernobielej Československej televízii. •
• Moji rodičia, primár - chirurg a ortopéd Jan a jeho syn Ján, veterinár Václav a jeho syn Peter, môj učiteľ výtvarnej výchovy Josef už dávno nežijú, podobne ako nežijú iní Česi a Moravania, ktorí sa objavili na kratšiu či dlhšiu dobu v mojom živote a výrazne do neho zasiahli. Nežijú tak, ako už dvadsaťštyri rokov nežije moja (a nielen moja) spoločná vlasť - Československo. Je mi z toho smutno, "povedané klasikom" - niekdajším prezidentom Václavom Havlom - mám z toho blbú náladu. Dnes mám chuť oslavovať, ale môžem akurát tak spomínať. Nielen na "mojich" Čechov a Moravanov z môjho života. Môžem sa pozerať spoza záclon ako vonku leje a fúka vietor - čo mi len znásobuje tú nanič náladu. Mám chuť sfúknuť deväťdesiatdeväť sviečok na veľkej sviatočnej torte s modrou, bielou a červenou polevou. Mám chuť otvoriť si fľašu šumivého vína Bohemia Sekt a potom ešte jednu - pre zmenu ružový Hubert. Nech zátky lietajú! Mám chuť oslavovať štátny sviatok - nie len potichu, v súkromí spomínať. Nemám chuť ísť niekam, na nejaké akože "spomienkové" podujatie v réžii našich poniektorých politikov, kde sa čo-to poreční a "dav" ani nie pár desiatok ľudí sa mĺkvo rozíde. Chcem poriadne, veselo aj pietne, oslavovať náš nový štátny sviatok - Deň vzniku samostatného československého štátu - spolu s Čechmi aj s Moravanmi, v jeden deň: 28. októbra. •
• Na budúci rok bude jubilejné, sté výročie vzniku Československej republiky. Výročie, 28. október, pripadá na nedeľu. Už teraz čítam o tom, čo všetko sa k storočnici vzniku spoločného štátu Čechov a Slovákov pripravuje - hlavne v Prahe. Už teraz, rok dopredu, sa objednávajú, rezervujú pražské hotely. Obávam sa, že u nás to bude zas len deň ako každý iný - obyčajná nedeľa. Do škôl, do práce väčšina z nás, Slovákov a Sloveniek, aj tak nepôjde - tak prečo by sme aspoň tento jeden deň, deň, keď bude sté výročie vzniku Československa, nemohli vyhlásiť za deň štátneho sviatku? Je to tak veľa, čo od našich zákonodarcov chceme? •
• Článok zverejňujem v symbolický dátum a čas - 28. 10. 2017 o 19:18 hodine. •
