• Pred sedemdesiatimi štyrmi rokmi sa nad celou Európou rozbúšili srdcia zvonov. Zvonilo sa na slobodu, na mier. Nacistické Nemecko Adolfa Hitlera kapitulovalo. Skončila sa šesť rokov dlhá II. svetová vojna s desiatkami miliónov obetí, najstrašnejšia, najkrutejšia, najhroznejšia vojna v dejinách ľudstva a v histórii XX. storočia. •
• Najskôr vecne o histórii kapitulácie Nemecka. Tá história nemusí byť známa každému, veď moje články čítajú aj mladí ľudia, tak nech to majú "v kocke," ako sa vraví. Po samovražde nacistického diktátora Adolfa Hitlera 30. apríla 1945, po definitívnom dobytí Berlína sovietskou Červenou armádou a po kapitulácii nemeckých vojsk v Taliansku 2. mája 1945 a na severnom úseku západného frontu 4. mája 1945 vyslala nová ríšska - nemecká vláda svojich delegátov na veliteľstvo spojeneckých expedičných síl vo francúzskom Reims. Kabinet ríšskeho prezidenta Karla Dönitza (najvyššieho veliteľa vojnového námorníctva nacistického Nemecka - Kriegsmarine, ktorého Hitler vo svojej záveti určil za hlavu - prezidenta Nemecka a za vrchného veliteľa nemeckých vojsk) mal v úmysle zložiť zbrane len pred západnými mocnosťami (pred USA, Veľkou Britániou a Francúzskom) a pokračovať v bojoch na východnom fronte proti Sovietom. Vrchný veliteľ spojeneckých expedičných síl, generál Dwight David Eisenhower, si ale bol vedomý amerických a britských záväzkov voči Sovietskemu zväzu. Preto čiastočnú kapituláciu odmietol a trval na bezpodmienečnej kapitulácii nemeckých ozbrojených síl na všetkých frontoch. Podpisový akt kapitulácie v Reims sa skončil 7. mája 1945. Za nemeckú stranu ho podpísal Alfred Jodl - vrchný veliteľ nemeckej brannej moci - Wehrmacht. Jodl sa v ňom zaviazal, že odpor nemeckej armády sa skončí do 23:01 hodiny nasledujúceho dňa - teda 8. mája 1945. Dokument o kapitulácii podpísal aj náčelník sovietskej vojenskej misie v Reims, generál Ivan Susloparov. Pretože Susloparov v dôsledku výpadku spojenia nemal súhlas svojej, sovietskej, vlády, bol do textu pridaný článok, ktorý umožňoval uskutočniť dodatočný - finálny ceremoniál nemeckej kapitulácie. Keď sa o podpise kapitulácie v Reims dozvedel sovietsky vodca Josif Vissarionovič Stalin, vyhlásil ju za neplatnú - pre vykonštruovaný dôvod, že išlo o "jednostrannú dohodu" medzi západnými spojencami a Dönitzovou vládou. V skutočnosti ho najviac hnevalo i urážalo, že Nemci kapitulovali na Eisenhowerovom štábe za prítomnosti málo významného sovietskeho generála. Vzhľadom na to bol kapitulačný akt zopakovaný, a to v noci z 8. mája na 9. mája 1945 v Berlíne - za účasti najvýznamnejších sovietskych generálov. Na texte kapitulačného dokumentu sa ale nič nezmenilo. Druhá svetová vojna v Európe sa tak oficiálne skončila 8. mája 1945 o 23:01 hodine. V Sovietskom zväze - vzhľadom na časový posun - bol za Deň víťazstva vyhlásený 9. máj. V Európe preto Deň víťazstva nad fašizmom oslavujeme 8. mája, v Moskve sa oslavy Dňa víťazstva uskutočňujú 9. mája. II. svetová vojna sa ale skončila až 2. septembra 1945, keď japonskí predstavitelia podpísali definitívnu kapituláciu - stalo sa to na palube americkej bojovej lode USS Missouri, zakotvenej v Tokijskom zálive. •
• O (akýchkoľvek) udalostiach vždy najlepšie vypovedajú fotografie. Treba si ich pozorne prezrieť - každú z nich - a zamyslieť sa nad jej obsahom, významom i posolstvom. •
• Z podpisu nemeckej kapitulácie v Berlíne - Karlhorste (40 sekúnd) •
• Najväčšiu časť územia Československa oslobodila Sovietska armáda, spolu s 1. československým armádnym zborom a s armádou Rumunska. Západnú a juhozápadnú časť Československa oslobodila americká armáda. Prvou, Sovietskou armádou oslobodenou slovenskou obcou, bolo už 21. septembra 1944 Kalinovo. 1. československý armádny zbor ako prvú slovenskú obec oslobodil 6. októbra 1944 Vyšný Komárnik. Bratislavu sovietski vojaci oslobodili 4. apríla 1945. Americká armáda vstúpila na územie Čiech 18. apríla 1945, o dva dni neskôr oslobodila Aš a 25. apríla Cheb. Do centra regiónu - mesta Plzeň - americkí vojaci vošli 6. mája 1945 a oslobodili ho 7. mája. Američania ďalej postupovali do vnútrozemia, smerom na Prahu, do okamihu, keď sa dostali na demarkačnú líniu, stanovenú hranicou na spojnici miest Kraslice - Karlove Vary - Plzeň - Rokycany - České Budějovice. Táto línia bola stanovená na základe konferencie spojencov v Jalte, ktorá sa uskutočnila v prvej polovici februára 1945. V Přerově už 1. mája 1945 vypuklo Májové povstanie, vzápätí - 5. mája - vypuklo Pražské povstanie. V noci z 8. na 9. mája 1945 prenikli do Prahy prvé jednotky generála Andreja Andrejeviča Vlasova, ktoré začali hlavné mesto Československa oslobodzovať. Vojaci Sovietskej armády vošli do Prahy 9. mája 1945, prvé tanky 1. československej tankovej brigády vošli do Prahy 10. mája. Praha bola definitívne oslobodená. Posledné boje s nemeckými nacistami na našom území sa odohrávali juhovýchodne od mesta Příbram - v oblasti obcí Slivice - Milín - Čimelice. Tam sovietske vojsko porazilo nepriateľa až 11. mája 1945. Do konca prvej polovice mája 1945 československí, sovietski, americkí, rumunskí, ukrajinskí i poľskí vojaci vyčisťovali západné a juhozápadné Čechy od zvyškov nemeckej armády - rôznych pozostatkov jednotiek, ktoré nechceli uznať kapituláciu Hitlerovho Nemecka. Sovietske a americké vojská ostávali v Československu až do novembra 1945 - pomáhali odmínovávať územia a obnovovať cestrnú, železničnú infraštruktúru, mosty a podobne. V novembri 1945 sa napokon definitívne stiahli z celého územia Československa. II. svetová vojna sa aj v Československu navždy skončila - a to hlavne za cenu nesmiernych obetí na životoch predovšetkým prostých, jednoduchých vojakov i civilného obyvateľstva. •
• O (akýchkoľvek) udalostiach vždy najlepšie vypovedajú fotografie. •
• O udalostiach vždy najlepšie a najvernejšie vypovedajú fotografie. Treba si ich pozorne prezrieť - každú z nich - a zamyslieť sa nad jej obsahom, významom i posolstvom pre mierový dnešok. V tomto článku je ich tridsať päť. Vyberal som pozorne, so zámerom čo najlepšie ilustrovať posledné dni II. svetovej vojny hlavne v Európe a oslavu mieru. Mnohé z fotografií sú veľmi málo alebo vôbec známe. Na článku som pracoval dlho a svedomito. Pri tej práci som videl nie desiatky, ale stovky fotografií nielen z vojnovej Európy, ale aj z vojnového Sovietskeho zväzu, i z Tichomoria. Za každou fotografiou, ktorú som videl - a za každou fotografiou, ktorú som zaradil do tohto článku, sú tisícky, nekonečné tisícky obetí II. svetovej vojny - v súčte sa rátajú na niekoľko desiatok miliónov. ...niekoľko desiatok miliónov padlých, zabitých, povraždených, brutálne umučených, popravených, navždy nezvestných... •
• Počas šiestich rokov predlhej najkrutejšej vojny v dejinách ľudstva boli nasnímané milióny fotografií, bolo nakrútených stovky kilometrov dokumentov - to všetko na všetkých bojujúcich stranách. Všetky tie fotografie a všetky tie filmy zobrazujú utrpenie, smútok, žiaľ, zánik, beznádej... ...a hlavne smrť. Smrť je dcérou Vojny. Len fotografie a filmy z úplného konca vojny, z čias príchodu osloboditeľov a slobody, len tie zobrazujú radosť, smiech, úsmevy, nadšenie aj veľkú vďaku. Chlieb a soľ, kvety v rukách vojakov, objatia dievčat, žien. Pevné stisky rúk mužov. Úsmevy - a opäť nekonečná radosť a vďaka. Mier. •
• Mier! •
• V dnešných časoch sa stáva akýmsi zvykom falošne "prehodnocovať" koniec II. svetovej vojny - podobne ako význam Slovenského národného povstania. Z osloboditeľov sa nasilu robia agresori, ktorí k nám nepriniesli mier, ale vraj teror, diktatúru a ďalšie obete a ďalšie utrpenie. Stáva sa módou osekávať z pamätníkov kosáky s kladivami a päťcípe hviezdy. Nesúhlasím s takými názormi a s takými činmi. Osloboditelia nielen do Československa priniesli slobodu a mier - oslobodili národy, celé krajiny od fašizmu a nacizmu, od militantnej, agresívnej politiky poroby, dobývania za cenu zabíjania, vraždenia, riešenia "konečných otázok. " Proti fašizmu a nacizmu sa postavil celý svet - armády mnohých krajín na Východe aj na Západe, nielen Sovietska armáda, a tiež domáci odboj - povstalci. Všetci vojaci - osloboditelia - zo slobodného Československa odišli ešte v roku 1945. Nikto z nich sem nepriniesol žiadnu novú diktatúru. Ani jeden z tých premnohých tisícok osloboditeľov, ktorí pri oslobodzovaní Československa padli, nebojovali za novú diktatúru a teror. Komunistická diktatúra a teror, znásilňovanie krehkej povojnovej demokracie u nás, sa začali až v druhej polovici štyridsiatych rokov, hlavne a naplno po komunistickom puči - prevrate vo februári 1948 a potom v päťdesiatych rokoch. Za to ale predsa žiadny z červenoarmejcov z mája 1945 nemôže a ani nenesie nijakú vinu. O tých, ktorí na našom území padli, nevraviac. •
• V ráme slobodného mája 1945 by sme dnes mali mať hlavne zrkadlo, v ktorom máme jasne, zreteľne vidieť náš dnešok, prítomnosť. Našu slovenskú súčasnosť, v ktorej legitímne (!) pôsobia domáce fašizujúce sily, v predvečer výročia konca II. svetovej vojny dokonca odobrené verdiktom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (!). Tie sily sa netaja aj obdivom k fašizmu, k nemeckému nacizmu a k slovenskému klérofašizmu. Nenávidia a neznášajú. Vidieť to a bojovať proti tomu - to je naša aktuálna, veľmi naliehavá povinnosť a napokon aj záväzok k minulosti spred sedemdesiatich štyroch rokov. •
• Súvisiaci článok: O najkrutejšom boji druhej svetovej - link. •
