• Píšem o Slovensku ako o krajine - ale nemám na mysli len ten "zemepisný rozmer." Mám na mysli Slovensko ako celok - slovenskú spoločnosť, slovenskú politiku, slovenskú prírodu, slovenský priemysel, kultúru, sociálnu sféru, aj to tak kritizované naše školstvo či naše zdravotníctvo... Mám na mysli všetky slovenské danosti i slovenské špecifiká. Mám na mysli Slovensko ako nerozdeliteľný celok - samozrejme aj s jeho obyvateľmi. •
• Denne, hoc aj kedykoľvek v marci, v júni, v septembri alebo v decembri - vidím, ako sa naša krajina zmenila. K lepšiemu. Verím pri tom, že to vidia všetci: Slovenky, Slováci aj hostia, ktorí k nám prichádzajú. Za ani nie tridsať rokov sa Slovensko stalo modernou, vybudovanou a stále napredujúcou krajinou. Sadnite do auta a dajte si okružnú jazdu po Slovensku - od západu na východ, zo severu na juh, obíďte krajinu. Uvidíte tisícky a tisícky nových alebo vynovených domov v našich dedinách, dokonca v mnhých pribudli celé nové ulice, štvrte. Desaťtisíce nových áut - pomaly a isto "do každej rodiny dve autá." Nové obytné štvrte v mestách, tisícky nájomných bytov, ešte viac komerčných bytov na predaj, na prenájom. Nákupné centrá - doslova komplexy, v ktorých nie je ťažké zablúdiť. Státisíce súkromných firiem, podnikateľských aktivít, obrovské priemyselné parky zaplnené automobilkami, logistickými centrami, výrobnými halami. Moderná technika na poliach, stáda hospodárskych zvierat, poľnohospodárske družstvá, ktoré vstali z popola boľševickej kolektivizácie... •
• Máme sa tak dobre, ako sme sa nikdy nemali. Neviem, či si to uvedomujeme. Už je to pre nás "prirodzené," že môžeme cestovať (a cestujeme) kam len chceme, že mladí ľudia už vyštudovali na mnohých prestížnych západných univerzitách - alebo tam študujú, že si slobodne mohli a môžu zvoliť kde a v akom odbore pracujú, budú pracovať. Mnohí mladí ľudia sa usadili v zahraničí - slobodne, bez toho, že by niekto - represívne zložky režimu - ich rodiny u nás, doma, za to odsudzovali, súdili, šikanovali, že by boli predvolávaní na výsluchy na akúsi štátnu bezpečnosť alebo pred vojenskú kontrarozviedku. Sme slobodní - slobodní vo voľbe pohybu, v možnostiach aj vo formách prejavu. Sme slobodní v myslení aj v prejavoch. To všetko a ešte mnohé navyše tvorí súbor demokracie, demokratického systému, v ktorom žijeme už takmer tridsať rokov. To vari najdôležitejšie, čo máme od Novembra 1989, to je slobodná, demokratická možnosť voliť. Slobodne, bez nátlakov, bez vyhrážania sa, bez rizika fatálnych následkov (napríklad strata slobody - väznenie) môžeme voliť prezidenta štátu, poslancov národnej rady - a tým aj vládu, primátorov, starostov miest a obcí, mestské i obecné zastupiteľstvá... Môžeme sa slobodne rozhodovať už aj o takých "samozrejmostiach," akými je napríklad i to, v akej "politickej réžii" bude oprava nejakej cesty druhej alebo tretej triedy. V podstate takmer "na všetko a pre všetko" si niekoho volíme. Alebo môžeme voliť. To, že sa mnohí na mnohé z tých demokratických a slobodných volieb alibisticky mávnutím ruky vykašlú, tak aj to je demokratická voľba. Ich voľba. Ale to je téma na inú diskusiu. •
• Ak píšem, vravím o slobode, tak musím súčasne písať a vravieť aj o zodpovednosti. Vytúžená sloboda, ktorú sme prakticky bez veľkej námahy a v podstate bez obetí 17. novembra 1989 dostali, priniesla so sebou aj zodpovednosť. Osobnú i kolektívnu. Štát ani jediná politická strana nás už "nevodia za ručičky" a my sme plne zodpovední za svoje činy. Aj za slová, ktoré vyriekneme. Aj za názory, ktoré máme. Pri tom všetkom by sme nemali zabúdať na obete - aj na životoch - ktoré Novembru 1989 od roku 1948, ale aj pred ním - napríklad počas druhej svetovej vojny, počas Povstania - predchádzali. Je veľa tých, ktorí za našu slobodu, ale aj za slobodnú a záväznú zodpovednosť, bojovali a Novembra 1989 sa nedožili. Myslime na nich, uctime si ich a majme ich odkazy na pamäti. Aj preto, lebo November 1989 bol u nás pokojný, nevyústil do násilia, krviprelievania, ani do občianskej vojny. Aj to sa mohlo stať. •
• Máme sa tak dobre, ako sme sa nikdy nemali. Veď - naozaj - čo nám chýba? Obrazne povedané, tlačíme pred sebou tovarom - hmotou konzumu preplnené nákupné koše. Mnohí z nás nie jeden, ale dva či tri. Plus ďalší, v ktorom sú vrchovato napchaté pôžičky, úvery, hypotéky... "Darčeky" pre našich potomkov. Tak čo nám chýba? ...aha - chýbajú nám vajíčka, a vraj aj s maslom je to akési biedne. No toto??? A teraz - v čase predvianočných reklám??? Nevídali!!! Ale dobre aj tak - treba si užiť trošku tej socialistickej atmosféry, reminiscencie spred roka 1990, keď v obchodoch okrem základných potravín nebolo takmer nič a na Vianoce k tomu veľkému nič - ako k výdobytku hospodárskeho plánovania v socialistických päťročniciach - súdruhovia pridali každému na hlavu dva kyslé kubánske pomaranče, kilo banánov a možno aj jeden drevnatý ananás v prepočte na jednu päťčlennú rodinu. (Teraz čakám na to, ako kdekto napíše do diskusie koľko "za toho úžasného socializmu" stál bochník chleba, jeden rožtek a liter mlieka v osliznutom igelitovom vrecku. Nezabudnite ale napísať aj to, koľko stála fľaša alebo poldeci borovičky. A nezabudnite na to najhlavnejšie - na to, koľko ste mesačne dostávali "v čistom" - dajme tomu v druhom polroku roku 1989, a aký je váš priemerný mesačný príjem "v čistom" dnes.) Takže - keby nebolo tých vajíčok (presnejšie keby ich bolo), tak sa máme veľmi - preveľmi dobre, doslova fajn. •
• Horšie je to s ľuďmi, s obyvateľmi tejto krajiny. Preletelo takmer tridsať rokov, a ja mám dojem, že na Slovensku žije akosi viac a viac ľudí zlých, neprajných, závistlivých, kadejakých zlodejíčkov aj megamaxizlodejov, že medzi mnohými ľuďmi vládne nevraživosť a až patologická nenávisť, kadekto svoje pyramidálne nezdravé i chorobné ambície bezohľadne realizuje doslova "cez mŕtvoly." Slovenská spoločnosť je dnes, dvadsaťosem rokov po Novembri 1989, ako špongia nasiaknutá úplatkárstvom, korupciou, klientelizmom, neprávosťou páchanou hlavne na tých, ktorí majú minimálne šance brániť sa. Je prešpikovaná všetkými možnými aj nemožnými nešvármi a zlými ľudskými vlastnosťami. Nad tým všetkým sú peniaze a moc, ktorým sa podriaďujú hlavne tí, ktorí vedú našu krajinu, mnohé naše obce, mestá. To nie je dobre. Trvá to pridlho - veľmi dlho. Slovenky a Slovákov tento "status quo" dlhodobo unavuje. Veľmi svetlým momentom je potom to, že aspoň "raz za uhorský mesiac" občania Slovenska "povstanú" a jasne a zreteľne vo voľbách dajú najavo svoju nespokojnosť. Mám tým na mysli aktuálne výsledky volieb do vyšších územných celkov. Dúfam a verím v to, že sa naši občania takto otvorene a čestne zachovajú aj pri najbližších parlamentných a ďalších voľbách, pretože obyvatelia Slovenska si zaslúžia lepšiu a pokojnejšiu spoločensko - politickú atmosféru, bez toho, aby ich neustále prenasledovali samé škandály, krivdy, patologické spoločensko - politické javy, ústiace napokon do tej povestnej "blbej nálady," ako ju istého času presne definoval prezident Václav Havel. •
• Samozrejme - na Slovensku nežijú len zlí obyvatelia, takí, o akých píšem v predchádzajúcej časti tohto článku. Priam naopak. Naša krajina je plná obyčajných, slušných ľudí, ľudí, ktorí nepotrebujú kradnúť a ani nekradnú, nepotrebujú podvádzať, šmelináriť s daňamia či s daňami z pridanej hodnoty, nepotrebujú zneužívať svoju moc, spoločenské alebo politické postavenie. Nepotrebujú nikoho urážať, dehonestovať, obťažovať, vykrikovať spod horiacich fakieľ nadávky a šíriť puch anarchie, strachu a súčasne si pri tom pohodlne hovkať v poslaneckých laviciach "za ťažké prachy" od všetkých daňových poplatníkov. Slovensko je plné serióznych, rozumných a aj rozhľadených, zdravo kriticky uvažujúcich ľudí. Len je tu taký malý háčik: Je nám všetkým tak dobre, že asi ani netúžime po zmene. Keby sme po nej skutočne túžili, ľudia by vždy išli masívne, hromadne, aspoň k tým voľbám. V demokratickej spoločnosti sa pomery v štáte riešia, menia voľbami, nie nastolením diktatúry, prevratmi, pučmi. •
• Som rád, že som zažil November 1989. Rokmi som pochopil, že onoho 17. novembra 1989 som symbolicky získal ďalšiu slobodu. Zatiaľ čo dovtedy som bol skutočne slobodný len v sebe, vo svojom vnútri, v názoroch aj prejavoch, ktoré som musel často skrývať - tak po Novembri 1989 som nadobudol slobodu ako celok, so všetkým čo ju tvorí a čím sloboda je. Teraz nejde o to, že si môžem odskočiť na popoludňajšiu kávu do Viedne (a cestou naspäť kúpiť v nejakej rakúskej dedinke tie hlúpe vajcia) a večer sa vrátiť domov. Nejde ani o to, že si cez internetové obchody môžem z celého sveta kúpiť čo len chcem a na čo mám zálusk (a peniaze). Nejde ani o to, že môžem ísť v lete či v zime na dovolenku kam sa mi zachce... To všetko, a ešte viac a viac, to sú len fragmenty slobody, ktorú som ako ja, tak aj my všetci ostatní toho 17. novembra 1989 získali, dostali do daru. Máme demokraciu, máme slobodu, nie sme nijako a ničím (okrem zákonov) obmedzovaní, nikto nám nebráni v našich ľudských právach - nie sme prenasledovaní pre politické názory ani pre vierovyznanie, ale ani pre spôsob života, aký si z rôznych dôvodov slobodne, nenútene zvolíme. Máme sa dobre. Nikdy sme sa tak dobre nemali. Tak sa nad tým aspoň zamyslime. Dnes je na to správny deň. •
