"Musíme bojovat proti tomu zlu, na které právě stačíme," riekol Jan Palach a na protest proti okupácii Československa vojskami Varšavskej zmluvy pod kuratelou a velením z Moskvy v auguste 1968 sa na Václavskom námestí v Prahe 16. januára 1969 upálil. V januári 2017 uplynie od jeho hrdinského činu 48 rokov. To nie je dlhý čas, veď ak má dnes niekto plus - mínus päťdesiat rokov, je to zrelý, skúsený človek. Mal by už niečo o živote a o tom, ako to v ňom chodí, vedieť. Od takého skúseného človeka sa očakáva, že bude aj múdry. Môže byť aj vzdelaný, ale hlavne by mal byť múdry a aj rozvážny. Myslím si, že dnešný svet, svet v končiacom sa roku 2016, potrebuje viac ako inokedy ľudí múdrych, rozvážnych, ale aj statočných a obetavých. Svet v tomto roku, v jeho závere, dramaticky nabral obrátky - hnaný zlom, nevraživosťou, nenávisťou. V podstate je celkom jedno, kde zapichneme svoj pohľad na mapu sveta. Všade to vrie. Niekde je otvorená vojna, inde sa nenávistne a čoraz otvorenejšie a hromadnejšie zdvíhajú pravice - či už s vystretou dlaňou alebo s rukou v päsť. Iní zas neváhajú páchať samovraždy v mene najhoršieho fundamentalizmu, pričom zabíjajú desiatky nevinných civilných obetí. Už sa nehovorí o mieri a o priateľstve, slobode a demokratickej slušnosti. Odvšadiaľ ako hnis z rán spoločností presakujú slová o vojne, o nenávisti, o delení a o rozdeľovaní, o získavaní novej moci a stále väčšej sily, ktorá má byť hrozbou. Oficiálnym programom a plánom politikov je aj stavanie múrov. Tých skutočných, alebo len symbolických - ale predsa len múrov s ostnatými drôtmi. Plotov pod prúdom nenávistí. Kam, do akého bodu zlomu sa dostal tento svet? Naozaj je všetko také pomýlené?
* * * * * *
Každý z nas má srdce, ale zdá sa, že mnohým srdcia chýbajú. Absencia sŕdc (nás) zabíja.
* * * * * *
Boli sme v Prahe. Boli sme tam dôstojne oslavovať 28. október - deň vzniku spoločného štátu Čechov a Slovákov v roku 1918 - ktorý je na Slovensku len akýmsi pamätným dňom bez obsahu a váhy historického významu a hlavne bez záujmu ako širokej verejnosti, tak aj našich politikov sprava, zľava aj zo stredu. (Myslím si, že niet na svete národa, ktorý by formou štátneho sviatku s náležitými poctami neoslavoval deň svojho vzniku a štátnosti. Aspoň v niečom sme unikát...) V Česku je to štátny sviatok: Den vzniku samostatného Československého státu. V ten deň, teda v piatok 28. októbra, sme sa prechádzali mestom. Zo Smíchova smerom na Resslovu ulicu a odtiaľ k Národnímu divadlu. Medzi starou historickou budovou Národního divadla a medzi "novým" Národním divadlem je preluka pre peších a neveľký priestor, ktorý nedávno dostal svoje dôstojné meno: Náměstí Václava Havla. Stalo sa tak pri príležitosti nedožitej osemdesiatky Václava Havla. V ten deň na novom námestí slávnostne odhalili krásne, veľké červené srdce - dielo emeritného profesora, akademického sochára Kurta Gebauera. Lenže - aké bolo naše sklamanie! Po červenom srdci ani stopy. Na stene len oznam, že dielo bolo odvezené do ateliéru umelca a dnes (teda 28. októbra) bude v priestore opäť nainštalované. Ale o koľkej? To tam napísané nebolo.
Z Náměstí Václava Havla je to len pár krokov, cez cestu, do povestnej Kavárny Slavia. Vošli sme dnu, odložili si v šatni a vkročili sme do do posledného miesta zaplnených priestorov. Obzerajúc si fotografie slávnych osobností umeleckého, kultúrneho, spoločenského, ale aj politického života na stenách, ktoré sa v týchto priestoroch pravidelne stretávali, počkali sme niekoľko minút a mali sme šťastie. Pri okne sa uvoľnil stolík. Usadili sme sa a objednali sme si silné kafe a vdolečky se zavařeninou. Pokrm bol skvostný, mok, servírovaný s horúcim mliekom, vynikajúci. Bolo to príjemné posedenie. "Pražská kavárna" nesklamala.
Vychádzajúc z kaviarne vo dverách sme zbadali, že na Náměstí Václava Havla sa niečo deje. Pár chlapíkov pozorne prikladalo k stene veľké červené srdce. Ach, aká náhoda! Stihneme to! Budeme pri srdci! Ak nie náhoda, tak určite šťastie.
Z pokojného a vďaka srdcu príjemného námestíčka sme sa vybrali na Staroměstské náměstí, kde sa uskutočnila veľká občianska slávnosť k štátnemu sviatku. Námestie a okolité uličky boli plné ľudí. Na tribúne sa striedali umelci, zneli piesne aj krátke prejavy. Vyznamenávalo sa. Veľa vyznamenaní, ocenení a uznaní dostal nespochybniteľný hrdina tých dní, statočný aj skromný človek - Jiří Brady, muž, ktorý počas vojny prežil nútený pobyt v Terezíne a v Osvienčime. Muž, ktorého napriek návrhu prezident Miloš Zeman v ten deň odmietol prijať a vyznamenať na Hrade. Muž, ktorému tlieskal vari dvadsaťtisícový dav na "Staromáku."
Už bola tma a začal padať drobný dážď. Pomaly sme sa vybrali do miniatúrneho hotelíka na Smíchově. Cez Náměstí Václava Havla. Srdce na ňom žiarilo tlmeným svetlom, pod ním sa mihotali plamienky niekoľkých sviečok. Srdce začalo žiť svoj vlastný život. Začalo nám pripomínať existenciu vlastných sŕdc, ktoré by nemali byť naplnené nenávisťou a lžou, ale pravdou a láskou. Ak tomu tak nebude, svet, celý tento svet sa veľmi rýchlo môže zrútiť do priepastí, z ktorých možno nebude úniku, žiadnej cesty na svetlo, k Slnku.
* * *
Fotografie: Martin Droppa
