• Áno, myslím si, že áno - že máme mať strach. My, v podstate obyčajní, slušní a jednoducho "normálni" ľudia - zdôrazňujem, že sme štátni občania Slovenskej republiky - máme mať strach. Máme dôvod mať strach - aj keď skutočného dôvodu naň niet, pretože sa správame obyčajne, slušne a jednoducho "normálne." Teraz ani tak nejde o to, či sa niekde na ulici zastaneme ženy, partnerky, priateľky či kamarátky, ktorú obťažuje a otravuje niekto iný, neželaný - a my máme "smolu," že ten neželaný "otravovač" je "svalosil" z posilňovne, z fitcentra. Ide o to, že v podstate kedykoľvek a kdekoľvek sa nám môže stať to, že sa len tak, jednoducho, niekomu "znepáčime" a na problém je či máme "zarobené" - ako sa vraví. •
• Spomínam si na prípad môjho dávneho známeho, ktorý neskoro večer vychádzal s automobilom z benzínky na hlavnú cestu. Zastavil a zbadal, že zľava prichádza auto, ktorému nesvietili svetlá. Môj známy nespravil nič zlého - len to, že "preblikol" vodiča auta bez svetiel. Auto prešlo ďalej, môj známy vyšiel na hlavnú cestu a zaradil sa za neho. Náhle vodič toho tmavého, ťažkého terénneho auta zablokoval môjmu známemu cestu, znemožnil mu pokračovať v jazde, vyskočil z auta a s pištoľou či s revolverom v ruke spustil pri okienku vodiča na môjho známeho spŕšku nadávok. Potom odišiel, nasadol do auta a zmizol. Bez zapnutých svel. Načo, veď pouličné osvetlenie svietilo. Ale to je už stará príhoda. •
• Spomeňme si na niečo čerstvejšie, udalosť z prelomu apríla a mája tohto roku. Vtedy dvaja bratia z Dubnice nad Váhom, 22-ročný a 19-ročný, takmer o desiatej večer pri svetelnej križovatke v Dubnici nad Váhom passatom zablokovali fabiu a bejzbalovou pálkou napadli jej vodiča, 34-ročného Púchovčana. Muža pálkou bili do hlavy, utrpel mnohé zranenia, musel byť operovaný. Začiatkom tohtoročného mája sme sa dočítali i o tom, ako vtedy neznámy vodič za bieleho dňa v Bratislave asi bejzbalkou napadol ženu za volantom iného auta. •
• Takýchto a podobných prípadov je viac a viac - a nielen na našich cestách. Napíšem to na rovinu: Človek aby sa bál ísť neskorým večerom alebo nocou mestom. Spomínam si, ako mi raz neskoro večer prišlo ísť z centra Liptovského Mikuláša na posledný vlak. V tom čase sa skončil hokejový zápas na miestnom zimnom štadióne. Do ulíc, smerujúcich na žalezničnú a autobusovú stanicu, sa vyvalili hordy nejakých hokejových fanúšikov. Revali, ziapali, kopali do odpadkových košov, prevracali popolnice... Rozhodol som sa, že na žiadny vlak nepôjdem a išiel som domov taxíkom. Priznám sa - bál som sa čo i len náhodnému stretu s tou skupinou mladých, z ktorých mnohí mali vypité viac než dosť. Inokedy, a tiež to bolo po hokejovom zápase v Liptovskom Mikuláši, sa takáto skupina jednoducho napchala do autobusu. Ten najtriezvejší z nich kúpil lístky a cestovalo sa. Prešli sme asi dva či tri kilometre, keď sa ktorýsi z týchto cestujúcich povracal "na plný autobus." Nastal hurónsky rev a diabolský smiech. Vodič autobusu po ďalších pár kilometroch zastavil a zavolal policajnú hliadku. Tá prišla a všetkých opilcov vyviedla z autobusu von a poodvážala - asi na policajnú stanicu. •
• Takýchto a podobných prípadov by som v pamäti nazbieral veľa, a moje čitateľky a čitatelia by mohli pridávať ďalšie a ďalšie. Teraz ale nejde o naše príbehy a skúsenosti - nech sú ktovieako alarmujúce, neveselé. Teraz, obrazne povedané "v tieni" vražedného útoku Juraja z Dunajskej Stredy na Henryho z Filipín, musím s obavou a aj so smútkom skonštatovať, že sa jednoducho začínam báť žiť svoj život na verejných miestach na Slovensku. Totiž - nikdy neviem a nie som si istý, čo a prečo a komu sa na mne "znepáči" a možný konflikt je "na svete." Nie, ja nie som (pri svojej výške cca 199 cm) žiadna "váha" ani ohybný, vytrénovaný. Dávno sú preč tie časy, keď som sa fyzicky dokázal ubrániť, aj keď - priznám sa - tých bitiek a zápasov nemám za sebou veľa. V podstate som "starý muž," ktorý by na prípadný fyzický útok mohol veľmi zle doplatiť. Ale to je predsa v poriadku! Vari od nás, slušných, obyčajných, "normálnych" nikto (štát!) nechce, aby sme boli majstrami v bojových umeniach, karatistami, "svalosilmi" z fitnescentier a posilňovní, aby sme v sebe prebúdzali zručnosti, ktoré sme nadobudli napríklad počas základnej vojenskej služby. A čo ženy? Aj ony sa majú brániť a ubrániť prípadnému útoku a násiliu niekde na ulici? A ak - tak ako? Nemysliteľné a súčasne vzbudzujúce obavy a postupne i tichý, rastúci strach. •
• A tak si zvykám. Možno som zbabelec, ale priznám sa, že si zvykám. Napríklad na to, že mi je neradno na niekoho zatrúbiť alebo bliknúť svetlami. Že mi je neradno vyslať rozhorčené gesto smerom k šmárajúcemu "esúvéčku," ktorého vodič bezohľadne vletí do mláky a ošpliecha mi špinavou vodou levisky. Priznám sa aj k tomu, že neviem, čo mám s týmto plazivým strachom robiť. Vyzerá to tak, že sa budem báť ďalej, že sa budem vyhýbať situáciám, z ktorých môže vzniknúť konflikt, mierený na mňa. A súčasne premýšľam nad tým, ako by som sa mal zastať nejakej dievčenskej či ženskej partie (ktorá nemusí byť so mnou) na verejnosti - tak, aby som nedostal po papuli alebo aby som neprišiel o zdravie, nedaj Boh o život. Nie je to ľahké preýšľanie, to verte. Nie je ľahké zvykať si na to, že agresivita, plodiaca násilie, sa rozlieza ulicami miest a obcí tohto Slovenska - pretože takéto Slovensko: násilné, bitkárske, výtržnícke, životunebezpečné a napokon aj zabijácke - tak také Slovensko nikto normálny nechce(l). •
• Na záver len suché skonštatovanie: Pozorne som si prezrel webstránky všetkých našich parlamentných a niektorých relevantných mimoparlamentných strán + oficiálnu webstránku prezidenta Slovenskej republiky, ale aj webstránku Konferencie biskupov Slovenska i webstránku Aliencie za rodinu a na dôvažok i webstránku Inštitútu Krista Veľkňaza (Marián Kuffa) a - a nič. Nikde nič, ani slovko vyhlásenia, stanoviska k tragédii, ktorá sa stala v centre Bratislavy a na ktorú životom doplatil cudzí štátny príslušník - Filipínčan Henry. Ani slova protestu, dokonca ani len ľudského rozhorčenia sa a vyjadrenia obyčajnej sústrasti. Zato napríklad mátoživých viet a slov o ochrane života v súvislosti s interrupciami - tak takých sa tam nájde neúrekom, vari nemusím tie weby menovať. Je mi z toho smutno. Idem spať. •
