• Mám priateľa z dávnych čias, ktorý je vyše pätnásť rokov takmer slepý - na jedno oko nevidí skoro vôbec, na druhé len máličko. Je ukrátený aj o periférne videnie. Do obchodov chodieva so silnou lupou, ktorú si pritlačí takmer na špičku nosa - a až tak môže študovať etikety a obaly potravín, ich skladbu, dátumy výroby, spotreby, a tak. Neraz ho rozveselilo keď zistil, že ho predavačky v samoobsluhe pozorne sledujú a obchádzajú, lebo si mysleli, že je nejakým kontrolórom, hygienikom, potravinovým dozorom. Priateľ si na svoje vážne zdravotné znevýhodnenie zvykol. Žije s ním takmer plnohodnotný život - aj vďaka svojej rodine, blízkym, priateľom. Nesťažuje sa. Len niekedy, ale vtedy jeho sťažnosti naozaj stoja za to - hlavne preto, lebo sa v nich často odráža mnohé z ľudí doby, v ktorej žijeme. •
• "Systém! Akýsi prekliaty systém, ja im dám systému! Mizerný, hnusný systém, bodaj by ho porantalo!" hromžil takmer nevidiaci, slepý priateľ, keď sme sa naostatok stretli vo veľkom meste. "Čo sa stalo?" pýtam sa, "nechceš sa o tom porozprávať?" napodobnil som známu repliku z populárneho seriálu Beverly Hills 90210. Nenamietal. V cukrárni pri káve - obklopení punčovými rezmi, špicmi, laskonkami a klebetnicami s plnými ústami sladkých rečí zmijí - sa priateľ veľmi ochotne, ako keby čakal len na to, rozhovoril:
"Bol som na našej pošte, na tej, kam chodievam už desaťročia a dobre to tam poznám. Jeden schodík pred vstupnými dverami, potom tri kroky, za nimi šesť schodov, od nich sedem krokov priamo k okienku jednej z dvoch univerzálnych prepážok, ktoré sú v predsálí. Bokom od predsália je hlavná miestnosť pošty, kde je okienok oveľa viac. Tak som v podstate popamäti napochodoval rovno k okienku v predsálí, vytiahol som z náprsnej tašky bankovku a dva šeky, ktoré bolo potrebné zaplatiť. 'Dobrý deň,' pozdravil som sa, 'potrebujem zaplatiť tieto šeky,' povedal som žene za okienkom a položil som pred ňu šeky a bankovku. 'A aké máte číslo?' spýtala sa ma poštárka. 'Aké číslo?' odvetil som. 'Musíte mať číslo. Tam, za vami, je stojan. Na ňom si zvolíte druh služby alebo operácie, zariadenie vám vydá lístok s poradovým číslom, a keď prídete na rad, môžem vás obslúžiť. Alebo to spraví kolegyňa vedľa, podľa toho, kde sa na displeji ukáže vaše poradové číslo.' Ale veď tu nikoho niet, tak prečo to nemôžem zaplatiť rovno tu - a je pokoj?' spýtal som sa poštárky. 'Pretože taký je nový, moderný systém: musíte mať číslo,' odpovedala mi. Podišiel som teda k tomu stojanu," pokračuje priateľ v rozprávaní, "a zistil som, že je na ňom dotykový displej s viacerými ikonami, znázorňujúcimi voľbu služby, a s ich popisom drobným písmom. Nevedel som sa v tom zorientovať, tak som zavolal na pani za okienkom, že nech mi príde pomôcť. 'To nejde, nemôžem odtiaľto odísť,' odvetila. Opäť som to na ňu skúsil, že mi nejde o nič, že nikoho nezdržiavam, lebo tam nikto nie je, tak nech prijme moju platbu a je to. Už dávno som mohol byť z pošty preč. 'Musíte mať poradové číslo,' zopakovala. A vtedy sa to vo mne vzbúrilo: Žiadne číslo nepotrebujem, potrebujem zaplatiť dva šeky, to je všetko! Chodím sem skoro dvadsať rokov a nikdy som žiadne čísla nepotreboval! 'Ale teraz je situácia iná, musíte mať číslo, taký je moderný systém. Ja som si to nevymyslela, ale systém musí každý...' Čo musí každý? Ja nie som každý," začínal sa priateľ opäť rozčuľovať. Klebetnice - vegetariánky, sediace vedľa, zabudli prehĺtať sústa a zapíjať ich eko-bio-raw čajmi. Uši im od zvedavosti chlpateli a narastali do rozmerov listov fikusu veľkolistého. "Len pokoj," vravím priateľovi, "ako to dopadlo?" bol som zvedavý. "Tak som teda išiel k stojanu, ťukol som na náhodnú ikonku a zobral som si papierik s číslom. Vrátil som sa k okienku, položil som pred poštárku šeky, bankovku a na vrch lístok s číslom, so slovami 'tu máte číslo.' 'Áno, dobre, ale teraz musíte ísť do hlavnej miestnosti a tam počkať, dokým sa na veľkom displeji nad okienkami neobjaví vaše číslo. Potom budete obslúžený pri okienku, nad ktorým zasvieti vaše číslo.' To už ma brali mrákoty. Pozrel som sa na lístok - bolo na ňom číslo 601, alebo 501. Vošiel som do hlavnej miestnosti. Boli tam traja či štyria ľudia. Z vyše desiatich okienok boli otvorené dve. Pristúpil som k jednej pani a spýtal som sa jej, že aké čísla svietia na displejoch nad okienkami. 'Veď vidíte, nie?' odvetila mi. Nie, nevidím, povedal som jej. 'Tak sa pozrite,' odbila ma. Ale ja nevidím. Viete, nevidím - som nevidiaci. Slepý. 'Ahááá, tak to ste mi mali povedať hneď. Na jednom displeji je 468, na druhom 579.' Vrátil som sa odkiaľ som prišiel a vysvetlil som panej za okienkom situáciu, a že nechcem na pošte zostarnúť a zomrieť, či by predsa len... 'Dajte to sem,' povedala, zobrala šeky, bankovku aj lístok. Zobral som si výdavok a ústrižky zo zaplatených šekov. Keď bolo po všetkom, povedal som jej, že celý ten ich systém je na draka a odteraz budem šeky platiť cez trvalý príkaz v banke. 'To môžete, to je vaša vec,' odvetila. Dodal som len to, že keď s ich lístkovým systémom nebude spokojná väčšina zákazníkov, tak nebudú využívať služby pošty - a ona a jej kolegyne si predajom stieracích žrebov a suvenírov asi veľmi ťažko zarobia aspoň na základnú mzdu." •
• Priateľ sa v podstate monológom postupne upokojil, aj stíchol. Klebetnice od vedľajšieho stola sa zdvihli a odišli tráviť klebety a zákusky. "Dáš si ešte jednu kávu?" pýtam sa ho. "Dám," odvetil. Išiel som po veľké kávy a pár zákuskov k nim. Ponorili sme sa do rozhovoru - a ja som sa postupne 'z prvej ruky' oboznamoval s tým, aké všakovaké problémy prináša dnešok slabozrakým, nevidiacim. "Predstav si, čo sa mi stalo," vraví priateľ: "Bol som vo veľkom nákupnom centre a chcel som vstúpiť do jednej predajne, do ktorej viedli celosklenené dvere, ktoré sa odsúvajú do bokov, na fotobunku. Nevšimol som si, že jedna polovica dvier je pokazená, neotvára sa. Tak som do nej vrazil, šťastie, že som si nerozbil nos ani tvár, len na čele mi navrela hrča," upil si priateľ z kávy a pokračoval: "Dnes je veľká móda všade budovať bezbariérové priechody pre chodcov a bezbariérové vstupy do budov. Rozumiem tomu, pretože ide o to, aby bolo čo najviac a čo najlepšie vyhovené zdravotne postihnutým, ktorí sú na vozíkoch pre invalidov. Ale to, čo je dobré pre nich, to je v podstate zlé hlavne pre celkom nevidiacich, ktorí sa orientujú len vďaka slepeckým paliciam. Slepý človek potrebuje palicou 'nahmatať' prekážku, napríklad obrubník, schodík, prah dverí - aby sa mohol zorientovať v tom, že 'tu sa končí chodník,' 'tu sa začína priechod pre chodcov,' 'tu je vstup do budovy' a podobne. Bezbariérový priechod pre chodcov je síce fajn, ale celkom nevidiaci človek má problém nájsť ho pomocou slepeckej palice, pretože takéto priechody sú zvyčajne bez akejkoľvek prekážky a len málokde sú vyznačené dlažbou s reliéfom." •
• Čiastočne alebo celkom nevidiaci ľudia sa vo verejných priestoroch stretávajú s mnohými problémami, ktoré ako keby naschvál priniesla táto 'moderná doba.' Obslužné dotykové pulty, stojany, s akým musel priateľ zápasiť na pošte, na nevidiacich číhajú takmer v každej pobočke ktorejkoľvek banky u nás, ale aj v pobočkách telefónnych operátorov. V konfrontácii s týmito dotykovými pultmi a svetelnými tabuľami je nevidiaci alebo veľmi slabozraký človek odkázaný na pomoc či už svojho sprievodcu alebo sprievodkyne, alebo niekoho ochotného a empatického v blízkosti. Na pomoc iných sú hlavne nevidiaci odkázaní pri akýchkoľvek nákupoch - hlavne oblečenia, obuvi. Nevidiacim a slabozrakým robí problémy aj to, keď sa v supermarketoch neustále mení rozloženie regálov hlavne s potravinami a tovar v nich. Človek si za pár mesiacov celkom zvykne na dislokáciu tovaru - a náhle sa všetko zmení. "Doma máme všetko celé roky uložené na miestach a nič nemeníme - preto sa v byte pohybujem tak, ako keby som videl, bez problémov," vysvetľuje priateľ, "ale čo mám robiť v obchode, kde sú namiesto políc s cestovinami odrazu police s konzervami?" Slabozrakým a nevidiacim robia veľké problémy i pohyby po verejných priestranstvách, chodníkoch, aj po peších zónach. Nejde len o to, že väčšina chodníkov u nás je v dezolátnom stave. Nebezpečenstvá číhajú aj na celkom nových peších zónach, ktoré bývajú vydláždené jednofarebnou betónovou dlažbou s množstvom rôznych nízkych obrubníkov, betónových či dlaždicových lemov, odskokov, do povrchu zapustených architektonických diel a prvkov, nechýba mobiliár - hlavne betónové kvetináče... To všetko je v jednej, najčastejšie sivej farbe. Pre nevidiaceho alebo veľmi slabozrakého človeka takýto priestor farebne splýva do akejsi sivej masy a jeho pohyb po ňom je neistý riskantný, nebezpečný - hrozí zakopnutie o niečo alebo náraz do niečoho - a pád. Môjmu priateľovi sa už stalo aj to, že nezbadal nové lavičky na pešej zóne a do jednej v plnej chôdzi vrazil a prepadol cez ňu. Akože "samozrejme" to rozveselilo všetkých naokolo, vraj: "...aha, ožran..." Problematické na peších zónach sú aj vyznačenia cyklochodníkov a priestorov pre chodcov - v tom sa nevidiaci človek nemá šancu zorientovať. •
• Skôr než sme sa rozlúčili, vypovedal mi priateľ ešte jednu príhodu. "Autobusom som sa zviezol do mesta, potreboval som len na otočku niečo zariadiť. Vybavil som to a ponáhľal som sa na autobusovú stanicu. Prešiel som cez celé nástupištia k 'môjmu' autobusu, ktorý už stál na zastávke, blížil som sa k nemu spredu. Bol to ten istý autobus, s tým istým šoférom, s ktorým som prišiel do mesta. Dvere na autobuse boli otvorené, ale keď som sa k nim priblížil, šofér ich zavrel, začal sa tváriť, že ma nevidí a odišiel. Nechal ma tam stáť a čakať na ďalší spoj, ktorý mi išiel skoro až o dve hodiny. Tak som tam čakal na druhý autobus a vôbec som nerozumel, prečo sa nieto takto zachová. Ten šofér ma totiž dobre pozná, často s ním cestujem do mesta, vie, že som ťažko zdravotne postihnutý." •
• Doma som dlho uvažoval nad tým, v akej pozícii sú naši ťažko zdravotne postihnutí v našej dnešnej spoločnosti. V minulosti, v československom socializme, sa spoločnosť tvárila, že ťažko zdravotne postihnutí v nej nie sú, nežijú. Snažila sa ich 'internovať' doma, zavrieť medzi štyri steny ich domovov (alebo iných - opatrovateľských, liečebných, psychiatrických... "domovov"), nepúšťať ich 'na vzduch.' Ako keby neexistovali. Takmer nedostupné alebo len málo dostupné boli zdravotné pomôcky pre nich - napríklad o nejakom špeciálnom elektrickom vozíku či elektrickom vozíku do terénu mohol imobilný človek len snívať. K dispozícii boli klasické barly, francúzske alebo slepecké palice. A hlavne - všade bolo množstvo prekážok, bariér, doslova priepastí a múrov. Dnes je situácia akože lepšia, ale často ide len o akési 'kozmetické úpravy.' Naopak - pribúdajú bariéry, o ktorých napríklad nevidiaci a slabozrakí pred viac než tridsiatimi rokmi ani netušili. Súvisí to s prudkým rastom aplikovaných informačných technológií, s digitalizáciou, s rozmachom technológií 'na dotyk,' 'na priloženie.' Veľa vecí, ktoré v spoločnosti, vo verejnom živote fungovali 'podľa hmatu,' už tak nefunguje. A ďalšie, mnohé, tak fungovať postupne prestávajú. Spoločnosť sa vo vzťahu k nevidiacim, k slabozrakým a všeobecne k ťažko zdravotne postihnutým dostáva do ďalšieho extrému, opäť - ako pred vyše tridsiatimi rokmi - charakterizovaného mimovoľnými snahami o ich vyčleňovanie aj z bežného života na verejnosti. Opäť, tak ako kedysi, tento svet ako keby patril len zdravým, mladým, sviežim, veselým, usmiatym, roztancovaným, bezstarostným, pohyblivým, vidiacim... ...a asi možno nič, vôbec nič necítiacim. •
