• Varovný prst na spúšti noci temna z 20. na 21. augusta 1968 je stále v strehu, ožratý mocou a chúťkami kolonialistov, tyranov, vrahov a zločineckých zlodejov. •
• Časom, aj otváraním archívov, potvrdzovaním svedectiev ľľdí už dobre vieme, čo za "bratská internacionálna pomoc" k nám v augustovej noci 1968 prišla - na tankoch, obrnencoch, na vojenských lietadlách a vrtuľníkoch. Vieme ako vydrapila náš kvet krehkej slobody a uvoľnenia - aby na vyše dvadsať rokov v Československu nastolila teror, bezprávie, zatýkanie, likvidáciu 'nepohodlných,' aj cenzúru umenia, kultúry, tvorivosti. Boľševici, riadení boľševickou Moskvou, to nazvali "normalizácia." Časy, v ktorých kto chcel - ten chytro udal susedov (za počúvanie západných rozhlasových staníc, za počúvanie západnej hudby, za čítanie zakázaných kníh...). Udávanie bolo príznačné, signifikantné pre tie časy temnoty. A aj vyhadzovanie zo škôl, z práce, zákazy a príkazy. Boľševici sa predvádzali jedna radosť - v duchoch svojich na veky a nikdy inak zdegenerovaných predstáv o svete komunizmu. •
• Mnohí ľudia sa poddali, časom väčšina. Stíchli, posťahovali rolety a ak zahromžili - tak potichúčky. Špicli, 'uši' a špehúni, udavačky boli všade, i medzi deťmi. Hanby národa žili - tak ako žijú aj dnes. Za groš Judáša, za kariérny postup, za výhodu, za domček či vilu po tom, koho režim donútil emigrovať, za miesto v popredí poradovníkov na byt, na sovietsky automobil... To bol ten "socializmus od súdruhov - boľševikov." •
• Ale boli aj ľudia statoční. Nielen z radov, skupín disidentov. Aj z radov 'ľudí obyčajných.' Pomohli, prijali do zamestnania, varovali, umožnili študovať, vzdelávať sa, vydať samizdat, rozmnožiť, rozniesť zakázané listiny, literatúru, neskôr aj prvý disidentský text z Pražskej jari - Dva tisíce slov, jeho úplný názov je Dva tisíce slov, které patří dělníkům, zemědělcům, úředníkům, umělcům a všem, vyšiel 27. júna 1968 a napísal ho Ludvík Vaculík. Manifest podpísali stovky osobností verejného života a vyše stotisíc občanov Československa. Neskôr vznikla Charta 77 a jej Prohlášení Charty 77 z 1. januára 1977. Charta 77 vydala 598 dokumentov, prevažne upozorňujúcich na porušovanie ľudských práv a náboženských slobôd v Československu. Chartu 77 reprezentovali traja hovorcovia, ktorí overovali pravosť dokumentov pred ich zverejnením. Trestom za angažovanie bolo prenasledovanie tých, ktorí prehlásenie Charty 77 podpísali alebo s ňou spolupracovali. Aj z tohto dôvodu sa signatári Charty 77 - chartisti - nazývali disidenti. Do roku 1989 podpísalo Chartu 77 asi 1883 signatárov, z ktorých bolo asi päťdesiat zo Slovenska. Najznámejší z tých zo Slovenska boli spisovateľ Dominik Tatarka a spisovateľka Hana Ponická, Po Nežnej revolúcii 1989 boli medzi najznámejšími našimi chartistami Miroslav Kusý, Miklós Duray. Osobnosťou Charty 77 bol dramatik Václav Havel a aj filozof Jan Patočka, ktorého boľševickí kati zo Štátnej bezpečnosti pri výsluchoch umučili na smrť, ale aj speváčka Marta Kubišová, herečka Vlasta Chramostová a mnohí ostatní i v temnote veľmi statoční aj slobodní ľudia. •
• Zabudnúť nesmieme na Jana Palacha a na ostatných, ktorí zapálili živé pochodne zo svojich tiel a upálili sa na protest proti režimu a okupácii, ani na študentku, devu Danku Košanovú, ktorú okupant s červenou hviezdou na čiapke zastrelil pred univerzitou v Bratislave... •
• A dnes? Ako je to dnes? So smútkom zisťujem, že i po vyše polstoročí mnohí píšu o tom, ako debre bolo, že vojská "zakrútili krkom kontrarevolúcii" a že to bola skutočná pomoc... So smútkom čítam slová mladých ľudí, narodených po roku 1990 (!), tvrdiacich, že "za socializmu bolo dobre" a že "socializmus mal veľa výhod." Vidím, že vstávajú noví oportunisti a nové oportunistky, že sa tu velebí socializmus, pretláča sa do politiky, do názorov nielen rétorikou boľševika Ľuboša Blahu. Sú tu ľudia, ktorí popierajú zločiny komunizmu. Sú tu ľudia, robiaci si posmechy z disidentov, urážajú pamiatky pána Václava Havla, aj Jana Palacha, aj Dominika Tatarku. A najhoršie na nich je to, že by radi a rady freneticky vítali ruské tanky v našich uliciach, že by radi a rady udávali, sliedili, odpočúvali, cenzorovali, zakazovali - aj písať, aj publikovať, aj spievať, tvoriť duchom, aj modliť sa... Je mi z týchto pseudoľudí zle. •
• A teraz tu máme dnešné Bielorusko a jeho obrovské vzoprenie sa Alexandrovi Grigorievičovi Lukašenkovi, ktorý dáva ostrými projektilmi strieľať do Bielorusiek a Bielorusov, mučí a vraždí ľudí z opozície, zakazuje piesne, na pomoc volá Vladimira Vladimiroviča Putina s jeho armádou... A sú u nás ľudia schvaľujúci ten bieloruský lukašenkovský teror, násilie, zabíjanie, tlieskajú tomu - pretože oportunizmus je tu zakorenený hlbšie než si pripustíme. Našťastie nie v každom. Ale ako varovanie je pre nás preveľmi dôležitý. •
• O pár dní si pripomenieme hanebný, protinárodný, antidemokratický a protislobodný 21. august 1968. Myslím si, že v rezonácii spomienok naň zaznejú i silné slová podpory bieloruským ľuďom, ktorí už majú dosť tyrana a teroru. Držme im palce, buďme s nimi. •
• V článku som použil faktografické informácie zo zdrojov Wikipedie. •
