• V deň lyžovačky sme sa s priateľom a kolegom vybrali na Donovaly. Bez lyží - iba s cieľom dopoludňajšej návštevy lyžiarskeho strediska Park Snow Donovaly, ktoré je nateraz - spolu so strediskami v Jahodnej pri Košiciach a v Jasnej pri Liptovskom Mikuláši - ako jedno z troch na Slovensku otvorené. Zatiaľ. Ak situácia, odborníci - epidemiológovia a vláda dovolia, lyžovať sa bude dať aj inde. Len aby tuho namrzlo i dobre nasnežilo. •
• V Ružomberku aj nad Korytnicou bolo 8 až 10 °C nad nulou a v automobile hrala hudba z filmu Before The Rain (réžia Milcho Manchevski, 1994, Macedónsko, Francúzsko, Veľká Británia, 113 minút). Snehu nikde, len nad údoliami trsy hmly. Ešte sedem - desať kilometrov vyššie, a už sa v škarpách pri ceste a v tienistých zákutiach lesa objavujú prvé biele stopy tohtoročného snehu. Na Donovaloch je ho aj dosť: na parkovisku sa brodím v čľapkanici nad členky, voda crčí dolu žľabom po okraji. Z áut vystupujú lyžiarske rodinky a z kufrov, z prepravníkov vyberajú sánky, lyže, palice, obuv, boby, "pekéče." Nie je zimno. "Idem sa pozrieť na zjazdovky," vraví priateľ. "Choď, ostanem tu, porozhliadnem sa," odpovedám a mierim na koniec parkoviska, zapáliť si na čerstvom vzduchu. •
• Situácia v sobotu 5. decembra 2020 na Donovaloch bola asi takáto: Na parkoviskách pomenej aj poveľa áut, hlavne z banskobystrického okresu. Zo zahraničia žiadne. Dolu - hore cestou prúdy áut, prekladané kamiónmi s drevom, s návesmi, bez dreva... Vstupujem do obchodu s pečivom, s chlebmi, s medovníčkami i s koláčmi, so spomienkovými drobnosťami. "Ste dnes prvý, kto si u nás vydezinfikoval ruky," víta ma orúškovaná slečna Čiernovláska s hygienickými rukavičkami na rukách. "Vždy si s radosťou vydezinfikujem labky," vravím a dodám: "Dostanem zľavu, milá slečna?" Nakúpil som lekvárové koláče a slané praclíčky, balík medovníkov - ten pôjde do Osmanska, malý darček. Zaplatil som kartou. "Máte dosť ľudí?" pýtam sa. "Ale áno, hlavne večer prídu, miestni, aj z áut, aj z lyží. Vyhladnú," povie slečna a pribalí mi do tašky úsmev - tajomný, spoza rúška. Na parkovisko prichádzajú ďalšie vozidlá - všetko lyžiarske rodiny, sólisti aj duá, triá, kvartetá... Požičovňa lyžiarskej výstroje a potrieb je plná, pani si skúša krásnu bielu vetrovku s kožušinkou, cez ľavé oko jej visí štátok s cenovkou. Vo vedľajšej reštaurácii sedí rodina, miešajú kávy, dieťa sŕka malinovku, slečna Kávová pripravuje bylinný Thé. Je tam ticho, iba z kuchyne znie ľudová nôta. "Večer bude plno, keď sa rozsvietia svetlá okolo zjazdoviek," vysvetľuje slečna. Na parkovisku si opäť zapálim milú marsku a fajčiac pozorujem dianie. Spoza chrbta tuším príchod zvukov vlekov. Na svahoch nie je veľa ľudí - ale dosť. Lyžujú sa v predpísaných rozostupoch. Keď som prišiel bližšie, všimol som si, že málokto má nasadené ochranné rúško. Neďaleko stojí zopár hygienikov - kontrolórov: sú zamaskovaní za snehuliakov, kontrolujú správne nasadené rúška. "Priateľu, kde si?" zvoní mi iTelefón. "Tu, neďaleko automobilu," hlásim. "Pôjdeme," ozve sa pokyn. •
• Cestou dolu, liptovskou stranou, uvidíme prícestný billboard s veľkovýpravným, malebným pozvaním na jedinečnú lyžovačku - v Rakúsku. Interiérom znie hudba: koncertuje Peter Gabriel. Donovaly - alebo Dono The Wall, ako vravievam, sa otvorili lyžovačkám a šmýkačkám, spúšťačkám zo svahov. Neviem, či je to tak dobre, či zle, to nech posúdia iní - ale som rád, že ľudia majú prácu, že pracujú, iní že sa lyžujú lebo sa lyžovať dá. Len aby snehu bolo. •
• * Z fotoreportáže Lyžiarsky čajíček u Kollára... (Andrej Bán ~ Denník N) --- link. •
