• "Na prvého apríla" by vari všetkým, a hlavne mrzúňom, dudrošom a tým s večnou zlou náladou padlo vhod, keby sa aspoň trošku zasmiali, pobavili sa na niečom - napríklad na tom, ako celkom nevinne niekoho na niečom vymyslenom nachytajú. Možno sa aspoň v spomienkach vrátia do svojich školských rokov, do obdobia, keď boli prvoaprílové žartíky bežné - a nielen na prvého apríla - a usmejú sa. Možno si spomeniete, čo všetko sme vyvádzali. Medzi "klasiky" patrilo napríklad ukázanie ukazovákom kamsi hore, smerom k oblohe, a zvolanie: "Aha!" Ten či tá, stojaci alebo stojaca vedľa, sa ihneď pozrel či pozrela ukazovaným smerom, ale nič tam nebolo. Nasledovalo veselé skonštatovanie ukazujúceho: "Papierová Praha!" Boli aj iné žartíky. Spolužiakovi sme s vážnou tvárou oznámili, že má rozopnutý rázporok - predník na nohaviciach. On si ho, samozrejme ihneď skontroloval a nič nezistil. "Prvý apríl!" zaznela potešená reakcia oznamovateľa. Takto sme upozorňovali na akože rozviazané šnúrky na topánkach, na z nohavíc vykasanú košeľu, na neexistujúcu škvrnu od atramentu na tvári, na čiapku obrátenú naruby... "Klasikou" bolo prišpendliť niekomu na chrbát lístok s nejakým akože veselým nápisom. Napríklad: Ja som somár, iááá! Keď som bol na gymnáziu, už vo vyššom ročníku, spomínam si, ako sme so spolužiakmi jedného prváka celkom vážne a maximálne seriózne poslali do kancelárie riaditeľa s odkazom, že prichádza aby vysťahoval ťažkú skriňu z riaditeľne. Riaditeľ ho, ako inak, z kancelárie vyhodil. Jeden z našich najlepších prvoaprílových žartíkov bola "krádež" školskej tašky spolužiakovi. Ešte v ten deň sme mu ju poslali poštou domov - na dobierku, za dvadsať korún. •
• Prvoaprílové žarty sa nevyhli ani dospelým. Václav, náš už dávno nebohý rodinný priateľ, našiel kdesi na povale zaprášeného, vypchatého výra. S mojím už dávno nebohým otcom sa rýchlo dohodli a výra pevne pridrôtovali na konár borovice v mestskom parku. Potom sa odobrali na návštevu ďalšieho ich priateľa, náruživého poľovníka. (Aj ten sa už mezičasom dostal na pravdu Božiu.) Horlivo mu odkázali, že v parku je dravec - trofej ako stvorená práve pre neho. Poľovník neváhal, schytil brokovnicu a hybaj na poľovku. Priblížil sa na dostrel k stromu, ďalekohľadom pozorne preskúmal pozíciu výra, zložil z pleca zbraň, zamieril, vypálil a... ...a nič. Opakovane vystrelil ešte raz a bol z toho zásah! Z výra vyletela slama, kúdoľ prachu, perie, preparovaný vták sa pomaly prevrátil a ostal visieť na drôtoch dolu hlavou z konára. Václav a môj otec sa neudržali a rozosmiali sa. Priateľ poľovník očervenel a začal nadávať a hromžiť. Po chvíli ho to prešlo a pochopil situáciu, aj to, že bol prvý apríl. Všetko bolo v poriadku, len nikto nesmel ešte dlhé roky poľovníkovi položiť nevinnú otázku, že či náhodou nevidel v mestskom parku nejakého vtáka - dravca. •
• S vtákmi som mal aj ja jednu nezabudnuteľnú príhodu, ešte spred roku 1990. V meste sa rozmohli vrany a havrany, ľudia sa sťažovali na ich nepretržitý hlasný škrekot a na trus, ktorý po sebe nechávali po chodníkoch, na balkónoch, na autách. Na odbore životného prostredia jedného z úradov vtedy pracoval pán Čajka. Inicioval viacero možností ako sa doterného vtáctva zbaviť: poľovníckou streľbou, zhadzovaním hniezd, plašením a podobne. Mne sa to akosi nepáčilo, zastával som sa vtákov a argumentoval som tým, že dokým budú mať v okolí mesta dostatok potravy, dovtedy sa ich nikto nijako nezbaví. Vtáky vtedy v celých čiernych kŕdľoch nalietavali napríklad na otvorené skládky odpadov z kožiarskej výraby, kde hodovali čo im zobáky ráčili. Vtedy som napísal a v okresných novinách zverejnil článok s názvom Čajka proti havranom. Dobre som si "zavaril" - nielen pán Čajka, ale aj povestná "polovica úradu" sa so mnou dlho nebavili. Či ten článok vyšiel 1. apríla - na to si už nespomínam. •
• Na záver vám ponúkam štyri veselé, ale aj bláznivé pesničky od slovenských interpretov, ktoré do atmosféry dnešného prvého apríla celkom dobre zapadnú. •
