Niečo o Bavorskom lese.
Nationalpark Bayerischer Wald sa tiahne s hranicou medzi Českou republikou a Nemeckou. Dalo by sa povedať že je to nemecké pokračovanie českej Šumavy. V parku je množstvo náučných chodníkov a atrakcií. Všetko je pooznačované, dokonca aj po česky, čo pomôže menej zdatným v nemeckom jazyku.
Ako fotografa ma zaujímala jediná časť Bavorského lesa, a to takzvané ZOO pre fotografov. Je to niekoľko kilometrový úsek lesa v ktorom sa nachádzajú rôzne druhy zvierat vo výbehoch. Nenájdete tam toľko druhov koľko v bežnej ZOO. Vyskytuje sa tu maximálne 20 – 25 druhov zvierat, zato v úplne odlišných výbehoch, ktoré majú aj niekoľko kilometrov štvorcových. Teda, ak tam prídete, neznamená to že uvidíte všetky zvieratká ktoré tam žijú.
V utorok podvečer okolo piatej sme ja a kolega Robo nasadli v Bratislave do auta. Po 500km a piatich hodinách sedenia v aute sme dorazili k ubytovaniu pri Česko- nemeckých hraniciach v obci Strážný, kde nás už nedočkavo čakali domáci. Priebeh ubytovania bol vcelku rýchly a už sme sa tešili na štyri dni fotenia.
1. deň (streda 25. 8. 2010)
Na parkovisko pred lesom sme sa dostali okolo deviatej doobeda. Cieľom prvého dňa nebolo ani tak fotiť, skôr sa zoznámiť s prostredím aby sme ďalšie dni vedeli čo a ako. Nemali sme ani potuchy čo nás čaká. Pri vstupe nás privítala veľká skala s nápisom Tier freigelände, čo v preklade znamená výbehy zvierat.
Kúsok za skalou bola mapa celého lesa s vyznačenými výbehmi. Tieto mapy boli na každom rázcestí, takže nebola najmenšia šanca sa stratiť.
Tak sme vyrazili a po pár desiatkach metrov zašli do prvého výbehu, kde žili rôzne druhy kačíc, sliepočka vodná, tetrov obyčajný a holub plúžik. Prvé fotky sa teda obetovali na holuba a kačice. Čo veľmi oceňujem na týchto voliérach je to, že do nich môžete vstúpiť a nemusíte fotiť cez pletivo alebo mreže. Môžete sa taktiež za zábradlím volne pohybovať a tak meniť uhol pohľadu a kompozíciu.
Výbeh sme opustili s dobrým pocitom a išli ďalej. V nasledujúcom výbehu boli zubry. Ako sme pozerali, tak sme pozerali, ale nikde neboli. Neskôr sme zistili že zubry majú najväčší výbeh a len ich niekde v diaľke zahliadnuť bude veľký úspech. Preto sme sa nezdržovali a pokračovali ďalej.
Nasledujúci živočích bol rys, ktorý už nemal tak veľký výbeh, zato sa rád hrá na schovávačku a uvidieť ho v tom húští je zázrak. Takýmto spôsobom sme prešli ešte voliéru sov, ktoré sa zdržovali pri pletive a nedali sa fotiť.
Po dlhšej ceste bez výbehu sme dorazili ku vlkom. Bola tam skupinka fotografov s návštevníkmi a pozerali jedným smerom. Tak sme pozreli aj my a na kopci bola skupinka vlkov. Na nešťastie tak ďaleko že sa fotiť moc nedalo. Nezostávalo nám nič iné, iba príjemné posedenie v prírode s výhľadom na výbeh. Asi po pól hodine čakania sa prvý odvážlivci začali hýbať a schádzať nižšie ku nám. Uzávierky začali cvakať a človek zabúdal na svet okolo a sústredil sa len na vlky. Tamojší ostrieľaný fotografi na moje prekvapenie ani brvou nepohli. Čudoval som sa prečo, však vlci pekne zapózovali na machom porastených skalách. Dôvod? Jednoduchý! Taký snímok už majú.
Fotenie v Bavorskom lese má dve možnosti. Prvá je jednoduchá. Chcete nafotiť zviera, však niečo s toho vylezie. Druhá možnosť je už o čosi náročnejšia. Fotografiu zvieraťa si vytvoríte v hlave a potom sa už len snažíte o čo najvernejšie prevedenie. Tu je kameň úrazu. Zvieratká nie vždy spolupracujú. Teda, oni väčšinou nespolupracujú, preto pri výbehu strávite aj niekoľko dní a aj tak sa vám nemusí podariť daný záber. Našťastie prvý deň sme mali radosť s hocakého snímku a nebol čas na premýšľanie nad fotkou dňa. Ešte nás čakalo niekoľko výbehov.
Nasledujúca zastávka bola Mačka divá. Po príchode do voliéry mačky divej sme nemohli prehliadnuť hlúčik asi piatich ľudí pozerajúcich jedným smerom. Bolo jasné že si opäť zafotíme. Tešili sme sa trošku predčasne, mačka sa po našom príchode zaľahla na zvalený strom a nerušene zaspala.
Po pár sto metroch sa pred nami objavili dvojité dvere s obrázkom diviaka. Neisto sme na to pozerali, ale nakoniec sme vstúpili a ocitli sme sa priamo vo výbehu diviakov. Neboli sme tam sami, takže strach trošku pominul. Znovu nás na prítomnosť zvierat upozornili hlúčiky postávajúcich ľudí. Keď sme sa pozreli tým smerom čo oni, uvideli sme vyše 130 kilové prasiatka ako prerývajú zem a hľadajú potravu. Nebolo nám všetko jedno, no strach po chvíľke pominul, a snažili sme sa dostať bližšie ku diviakom. Nedalo sa to kvôli hustému porastu a preto sme len pozerali a obdivovali niečo čo sme predtým videli len na „obrázkoch“. :) Keď sme sa nabažili pohľadmi na skryté stádo diviakov, pokračovali sme ďalej.
Trochu sklamania vystriedala obrovská radosť keď sme narazili na stádo bachýň s mladými. (Bachyne s mladými žijú samostatne. Samce prichádzajú do stáda len v čase párenia.) Mladé diviaky medzi sebou zápasili, hrali sa a naháňali. Bachyne prerývali zem a hľadali niečo pod zub. Diviaky nás úplne ignorovali a mali sme priestor na fotenie. Bol to naozaj nezvyčajný zážitok.
Po niekoľkominútovej šou, sa rozbehla šou úplne nová. Objavili sa malé diviačiky, ešte v takzvanom pyžamku. Všetky objektívy sa otočili na malé prasiatka ktoré sa predviedli ako to len šlo. Zo začiatku len chaoticky pobiehali hore dole, chvíľku tam boli, chvíľku nie. Pobehovaním sa presunuli na fotogenickejšie miesto, na machom porastené skaly, kde začali prerývať vrstvu zeleného machu. Po tomto vystúpení úspešne všetky odišli do kúsku tmavého lesa a bolo po fotení diviakov, tak sme šli.
Naša cesta sa už blížila pomalinky do finále, čakali nás už len dva výbehy. Prvý bol výbeh jelenej zvery, do ktorého sa taktiež vstupovalo. Išli sme opatrne a potichu, aby sme zver nevyplašili, míňali sme fotogenickú lúku s tmavým lesom v pozadí a márne vyzerali, kde sa jelene budú pásť. O kúsok ďalej sme už uvideli skupinku ľudí a vedeli, že tam budú. Čo sme nevedeli bolo, že tam mali domček s kŕmidlami. Samozrejme že sa odtiaľ ani nepohli. Dlho sme sa pri nich nezdržali, len po ceste v ich výbehu sme si odfotili kúsky lesa porasteného machom. Neviem čím to je ale všade tam rastie mach, na stromoch aj kameňoch.
Púť naprieč lesom sa skončila pri výbehu medveďa. Znovu nám šťastie začalo priať a chvíľku po tom ako sme prišli, medvede ožili. Nebolo času ani batohy zložiť, tak nás prvé snímky ťažili na pleciach. Popri fotení sme zistili že sú tam aj dve mláďatá. Jedno bolo pri rodičovi a druhé sa zrazu ukázalo z koruny stromu na ktorý sa vyškriabalo nevedno ako. Všetky objektívy sa otočili a uzávierky začali cvakať. Divadlo malého medveďa hnedého trvalo len pár sekúnd a každý sa snažil získať čo najviac záberov aby bolo s čoho vyberať. Méďo opäť zliezol a pripojil sa k rodinke ktorá sa ešte trošku popromenádovala cez výbeh a skončila tam, kde ani ten najlepší objektív nedovidel.
Na ďalšie štyri hodiny nastal útlm. Otvoril sa priestor na čítanie foto časopisov a časopisov o prírode. Samozrejme čo by sme to boli za fotografov, keby sme len čítali a nezačali sa fotiť navzájom pri čakaní. Keď sme si už nevystačili sami zo sebou, tak sme fotili spolučakatelov. No, skrátka, keď sa nič nedeje tak fantázia pracuje na zabití nudy.
Niečo málo po siedmej hodine večer sa objavil prvý maco a sním aj nejaká tá nádej. Následne sa rodinka (mláďatá a mama) presunula na lúku kde sa mláďatá spolu hrali a medvedica sa pri nich rozvaľovala.
Po pár minútach sa na opačnej strane výbehu objavil aj medveď a smeroval ku tamojšej fotogenickej skale. Nastal rýchlejší presun o pár desiatok metrov. Medzitým to medveď zvrtol a zašiel uhasiť smäd do jazierka. Uzávierky opäť cvakali.
Macko nesklamal a vydal sa na toľko očakávané miesto na skale. Kúsok sa po nej poprechádzal a sadol si na posledné miesto kam dopadali lúče zapadajúceho slnka. Posedel len pár sekúnd a opäť sa vydal na cestu, sledovaný niekoľkými objektívmi. Ešte sa stihol schovať za strom, že mu trčala iba hlava a to bol koniec jeho vystúpenie. Ďalšie kroky ho zaviedli ďaleko od cvakajúcich fotákov a zvedavých ľudí.
Nasledovalo balenie rozbalenej fototechniky a cesta tmavým lesom ku autu.
Približne o štvrť na desať sme prišli späť do penziónu, skopírovali gigabajty fotografií, rýchlo niečo zjedli a išli spať. Na druhý deň sme mali na pláne fotiť kŕmenie vlkov. Ako to dopadlo? Dočítate sa v druhej časti.
Viac fotografií na www. wildlife.wbl.sk
