Po niekoľkých upršaných dňoch sa ohlásilo „babie leto“, čo jednoznačne znamenalo skoré vstávanie a púť za zverou. Budík nastavený na piatu ráno. Vstávanie sa nekonalo, vonku bola hmla. Viditeľnosť sotva päť metrov. Fotenie sa odkladá na hodinu neurčitú a v posteli som sa prebudil každú pol hodinu aby som skontroloval počasie. Okolo siedmej dosahovala viditeľnosť okolo dvadsať metrov čo tiež nebola žiadna výhra, ale na kopci kam som prišiel to bolo lepšie. Raz za čas sa cez hrebienok prevalil mrak hmly, čo bolo prijateľné, inak bolo krásne septembrové slnečné ráno. Schovaný pod maskovacou sieťou v tieni som mierne drkotal zubami. Za niekoľko hodinového čakania na rozmedzí lesa a lúky som sa dočkal len jedného návštevníka v podaní veveričky.
Ďalší deň mi šťastie prialo o čosi viac. Po ceste na lokalitu mi cestu skrížila srna s dvoma mladými. Pásli sa na poslednej zelenej trávičke široko ďaleko a nechcelo sa im odtiaľ. Pomaly som si kľakol na kolená, aby som „zdeformoval“ postavu. Z ľavej ruky som položil statív na zem a začal šmátrať po foťáku zavesenom na pleci. Trvalo to pár sekúnd a srna pozorne sledovala čo sa to tam deje. Slnko mi svietilo na chrbát a jej do očí, čo prispelo k jej zmätenosti. Sŕňatá sa zatiaľ bezstarostne pásli. Srna stále nechápala čo sa deje tak sa posunula kúsok aby jej slnko nesvietilo priamo do očí. Zistila čo som, otočila sa a pokojne odkráčala do neďalekého lesíku nasledovaná aj svojimi mláďatami. Za dve minúty čo sme na seba pozerali sa mi podarilo spraviť zopár snímok. A nálada mi hneď stúpla. Po príchode na lokalitu ma čakalo niekoľkohodinové čakanie, bez „úlovku“.
V ten deň sme išli s priateľkou pozrieť kameňolom do Milošovej, kde sa vyskytujú skalnaté gule. Výlet pekný, bohužiaľ európsky unikát bol zarastený a bolo vidieť iba jednu guľu. Urobili sme si teda pohodlie a užívali slnečné lúče. Pod fotobatohom položeným na rozhorúčenej skale sa mi usídlila malá jašterica. Bola veľmi opatrná a venovala mi len jeden snímok.
Pekné počasie pretrvávalo skoro celý týždeň, čo je na Kysuce rekord. Každý deň som chodieval fotiť minimálne jeden krát, ale väčšinu dní som bol ráno a poobede až do večera. Šťastie, ktoré je pri fotení divokých zvierat potrebné, mi neprialo. Menšou kompenzáciou bolo pozorovanie líšky na ktorú sa chystám ďalšiu návštevu Kysúc.
„Posledný deň, zajtra sa ide domov.“ Táto myšlienka sa mi hnala hlavou pri pozeraní cez okno von. Aby som len tak doma nesedel, vybehol som von pofotiť mačky ktoré tam stále pobehujú. Pri fotení som si všimol tri hnedé zvieratká pasúce sa oproti domu, približne 70 metrov. Pri pozornejšom pohľade som zistil že sú to tri srny. Mojim veľkým šťastím bolo že som mal na fotoaparáte nasadený 400mm objektív a celé to mal osadené na statíve. Mohol som vyraziť. Po chvíľke schovávania za všetko možné aj nemožné som sa dostal doslova na pár metrov a mohol som začať fotiť srnu aj s dvomi malými. Srna ma popri pasení pozorovala ale asi neusúdila že som nejaké nebezpečenstvo a tak som niekoľko minút pozoroval. Stretnutie to bolo výnimočné, len škoda že bolo pod mrakom a nebolo dobré svetlo.
Deň odchodu, asi pól hodina pred odchodom na vlakovú stanicu. Išiel som sa na balkón pozrieť ako je vonku. Pršalo a bolo chladno, ale na tom istom mieste ako včera boli srny. Zbalená fototechnika bola zrazu minulosťou a už som si rýchlo obúval topánky. Znovu nasledovalo schovávanie, len urýchlené, lebo mi išiel vlak. Tým som srny vyplašil, ale darovali mi ešte šancu na rýchle zvečnenie. Po to nabehnutí na pľac som si vyčítal že som mal byť miernejší, ale nevadí. Šťastie si ma aj tak našlo aj keď som už vôbec nedúfal a človek sa učí na vlastných chybách.
Vlak som nakoniec stihol, aj keď ten do Bratislavy bol taký preplnený že sa už ľudia nevmestili. (Kto vlakmi cestuje, ten vie.) Výlet to bol pekný, počasie prialo a aj šťastie mi bolo naklonené. Už teraz sa teším na ďalšiu návštevu a hádam sa mi podarí odfotiť aj líšku.
Viac fotografií na mojej stránke www.wildlife.wbl.sk
