Nie tak ako si to predstavujú tí, čo majú reminiscencie na komunizmus. Nie je to o hádzaní granátom, ani o nalievaní umelého vlastenectva do hláv mladých cez hodiny navyše. Má to byť príprava na každodennú realitu, ktorá ich čaká za múrmi školy.
Netreba snáď zdôrazňovať, že nežijeme v bezpečnom svete, v bavlnke. Väčšina bezpečnostných hrozieb je dnes zameraná proti civilnému obyvateľstvu. Nepripravovať občanov na možné krízové situácie, ktoré ich môžu čakať v každodennom živote považujem za nezodpovednosť štátu. Za zlyhávanie štátu. Preto som presvedčený o potrebe zavedenia prvkov brannej výchovy do učebných osnov.
Nehovorím len o teroristických útokoch, ale aj o tragédiách, ktoré sa bežne stávajú na cestách chodníkoch našich ciest, v prírode. Ako inak a kde by mal štát svojich občanov pripravovať na zvládnutie otázok prvej pomoci, schopnosti primeranej reakcie v kritických situáciách typu priemyselných havárií, prírodných katastrof keď už nechcem spomínať teroristické útoky, alebo vojnové ohrozenia? A práve terorizmus využíva už teraz celú škálu nástrojov ako čo najničivejšie zasiahnuť civilné obyvateľstvo. Nevylučujú sa v budúcnosti ani útoky chemickými látkami a podobne. To štát má úplne rezignovať na to, aby svojim občanom poskytoval základnú prípravu na tieto typy hrozieb?
Má to aj druhý aspekt, že práve takáto výučba by mala byť súčasťou systému, ktorý zachytí ľudí, čo sa viac chcú zaoberať brannými vecami a štát im má poskytnúť podmienky, ako sa môžu stať príslušníkom dobrovoľnej vojenskej služby, profesionálnym vojakom, alebo pracovníkom iných bezpečnostných zložiek. Systém, ktorý bude znižovať riziko, že ľudí so záujmom o branné či vojenské záležitosti necháme napospas rôznym pofidérnym skupinám, ktoré trénujú mladých ľudí po lesoch.
Aj v hode granátom, napríklad.
