Za myšlienkou usporiadania pretekov okolo Francúzska stála túžba Henriho Dsgranga, editora francúzskych novín L'Auto-Velo, zvýšiť predaj týchto novín. K tomu mu mali napomôcť vtedy ešte bližšie nešpecifikované cyklistické preteky.
Desgrange sa dlho pred prvým ročníkom Tour de France snažil vytvoriť čo najvhodnejšie podmienky pre dlhšie etapové preteky. Už v roku 1895 prehovoril francúzskeho cyklistu Joyeuxa, aby podnikol samostatnú jazdu okolo Francúzska. Sprevádzal ho a písal z tejto cesty oslavné články. Joyeux vtedy v devätnástich etapách prešiel 4500 kilometrov a podporil Desgrangovo presvedčenie, že myšlienka usporiadať preteky okolo Francúzska nie je nezmyselná.
Usporiadať etapové preteky okolo Francúzska však nebola len vec nadšenia a organizácie, ale tiež financií. Zadovážiť peniaze bol väčší problém než zaobstarať pretekárov. Desgrangovi a jeho spolupracovníkom sa podarilo napokon dať dohromady 20 000 zlatých frankov ako zálohu na odmeny pre jazdcov.
Bolo by zatajovaním histórie, ak by sme Desgranga považovali za jediného zakladateľa Tour de France. Trojicu duchovných otcov dopĺňali Victor Goddet, ktorý preteky financoval a Géo Lefévre, ktorý sa postaral o ich propagáciu. Lefévre bol zároveň prvý, kto prišiel s myšlienkou Tour de France.
K prvému ročníku sa prihlásilo 75 jazdcov, ktorí za vklad 10 frankov očakávali prémiu 20 000 frankov. Desgrange však urobil rozpočet len pre 60 jazdcov a tak sa musel starostlivým výberom ich počet zredukovať.
Štart pretekov sa uskutočnil 1. júla 1903 v Paríži vo štvrti Saint Denis pred reštauráciou Café Le Reveil Matin. Dnes si je už len ťažké si predstaviť, aký namáhavý bol prvý ročník pretekov. Meral síce len 2428 kilometrov, ale bol rozdelený len do šiestich etáp dlhých 467, 374, 423, 268, 425 a 471 kilometrov, čo sú dych vyrážajúce čísla. Jazdci dochádzali do cieľa neskoro večer, keď už rozhodcovia spali a na štart sa vydávali ešte za tmy. Rekordná vzdialenosť cieľa od štartu činila 471 kilometrov z Nantes do Paríža. Pretekári vyrazili o 15:16 popoludní a tí najrýchlejší dosiahli cieľ o deviatej ráno nasledujúceho dňa po neuveriteľných osemnástich hodinách nepretržitého šliapania do pedálov.
Pretože jazdci nesmeli pri mechanických poruchách prijímať žiadnu pomoc, vozili so sebou veľké brašny s náhradnými dielmi, s náradím a pneumatikami. Najväčšie problémy boli s galuskami, takže keď už sa nedalo inak, bolo sa treba pustiť do párania, lepenia, zašívania. Účastníci jazdili na obyčajných, bežných bicykloch zostrojených zo železa a vážiacich nezriedka aj 30 kg. Tieto bicykle mali len jeden prevod a nemali brzdy. Brzdilo sa len nohami. Brzdy sa začali používať až v roku 1910, keď sa zaviedli horské etapy. Priemerná rýchlosť vtedajších bicyklov bola okolo 20 km/hod. Jediným dopingom boli alkohol a éter. Alkoholom sa dezinfikovali odreniny po pádoch a jeho vnútorné použitie slúžilo na utlmenie bolesti. Éter sa používal pri závažnejších poraneniach, keď bola bolesť neznesiteľná. Neznesiteľne ťažký prvý ročník Tour de France, nakoniec dokončilo iba dvadsaťjeden pretekárov, ktorí si museli siahnuť na absolútne dno svojich síl.
Favoritom prvého ročníku bol Hippolyte Aucouturier, avšak do Paríža nedošiel, pretože ho rozhodca diskvalifikoval za to, že sa pri žalúdočných ťažkostiach časť etapy nechal ťahať autom. Do čela sa nečakane dostal parížsky kominár Maurice Garin. Keď sa pelotón blížil k Aucouterierovmu rodisku Nantes, hrozilo Garinovi vážne nebezpečenstvo od Aucouturierových priaznivcov. Prezieravý Desgrange obliekol Garina do iného dresu a zachránil mu tak nielen zdravie, ale tiež víťazstvo v prvom ročníku Tour de France. Maurice Garin bol v Paríži o dve hodiny a štyridsať deväť minút skôr než druhý jazdec Lucien Pothier. Bronzovú priečku obsadil Fernand Augereau. Všetci traja boli Francúzi.
Zámer Henriho Desgranga zvýšiť predaj svojich novín vyšiel na výbornú. Bežne sa periodikum predávalo v náklade 25 000 výtlačkov, ale prvé číslo venované Tour de France si kúpilo až 130 000 Francúzov. Desgrange povzbudený týmto úspechom sa odhodlal uskutočniť tieto preteky aj v ďalšom roku. Tak sa začala história nesmrteľných pretekov Tour de France...
Biely buldog Maurice Garin
Víťaz prvého ročníku Tour de France Maurice Garin sa narodil 12. 3. 1871 v Arvieri v Taliansku. Bol pomerne malého vzrastu, meral iba 163 centimetrov a vážil 61 kg, avšak v živote dokázal skutočne veľké veci.
Detstvo prežil v Savojsku a tam sa tiež vyučil za kominára. V dobe, keď sa presťahoval do Paríža, bolo vo Francúzsku obrovskou módou jazdiť na bicykli, a tak tejto vášni podľahol aj Garin. Skoro začal skúšať šťastie na pretekoch, a pretože ho nebavilo krúžiť po dráhe, venoval sa hneď od začiatku pretekom na dlhé vzdialenosti.
Zdalo sa, že jeho drobnej postave sa všetky utrpenia vytrvalostných jázd vyhýbajú. V roku 1893 vo 22 rokoch vyhral ťažké preteky v Bruseli, ktorých trať merala 800 km. V tom istom roku zvíťazil vo Francúzsku v pretekoch na 24 hodín. Dvakrát vybojoval prvenstvo v klasických pretekoch Paríž - Brest - Paríž, s traťou dlhou 1200 km, v roku 1902 bol prvý v pretekoch Bordeaux - Paríž a vyhral aj mnoho ďalších pretekov.
Najvýraznejšie sa do análov svetovej cyklistiky zapísal víťazstvom v prvom ročníku Tour de France. Garin bol zároveň prvým jazdcom, ktorý riaditeľovi podal prihlášku k pretekom.
Keď 1. júla 1903 o tretej popoludní vyrazil pelotón na trať, jedni mysleli na 20 000 frankov, ktoré čakali v cieli, druhí zase na to, že aj keď im sily budú stačiť len na pár desiatok kilometrov, vzdajú to, ale napriek tomu budú môcť štartovať na ďalších etapách. Vtedajšie pravidlá to dovoľovali, avšak jazdec, ktorý sa v niektorej etape vzdal, strácal právo na zaradenie do celkovej klasifikácie. Jeden zo známych vytrvalcov tej doby, Hippolyte Aucouturier nedokončil úvodnú etapu z Paríža do Lyonu, ale sadol do vlaku, aby mohol byť včas na štarte nasledujúcich etáp v Marseille a v Toulouse. Obe tieto etapy vyhral.
Víťazom sa teda stal Maurice Garin, ktorý na bicykli vážiacom 16 kg prešiel celú trasu priemernou rýchlosťou 25,283 km/hod. Druhého jazdca v celkovej klasifikácii predstihol o 2 hodiny 49 minút. Dodnes je to najvyšší rozdiel, aký v histórii Tour de France delil víťaza od druhého pretekára v poradí. V cieli ho 19. júla 1903 búrlivo oslavovalo 20 000 Parížanov. Za výhru zinkasoval prémiu 12 000 frankov a za tri etapové víťazstvá ďalších 9000 frankov. Kvôli jeho telesným proporciám mu v tlači prischli prezývky ako „malý kominár", „malý námorník", či „biely buldog".
Garin štartoval na týchto pretekoch aj nasledujúci rok. Istý divák, ktorý prial víťazstvo inému jazdcovi než Garinovi, trafil Garina do hlavy kameňom. Garin to komentoval takto: „Ak cestou do Paríža nezahyniem, vyhrám..."
A skutočne prišiel do cieľa prvý. Jeho najväčší súper Pothier dorazil o tri minúty neskôr, pričom pred poslednou etapou mal pred Garinom stratu len 38 sekúnd. Potom sa však stalo niečo nečakané. Po dlho trvajúcich hádkach a ťahaniciach boli niekoľko mesiacov po skončení pretekov prví štyria pretekári diskvalifikovaní. Garin bol potrestaný diskvalifikáciou na tri roky za to, že spolu s ďalšími ôsmymi pretekármi použil sprievodné vozidlo. A pretože mal už 33 rokov, znamenalo to prakticky koniec jeho pretekárskej činnosti. Finančná odmena z premiérových pretekov ho však zabezpečila na celý život. Otvoril si čerpaciu stanicu a autoopravovňu v Lens, kde pracoval až do svojej smrti.
Päťdesiat rokov po svojom víťazstve, teda v roku 1953, prehlásil na slávnostnom štarte Tour de France osemdesiatdvaročný Garin: „Dnešní pretekári nemajú predstavu o problémoch s vtedajšími bicyklami a nemožnými cestami. Cesty boli väčším protivníkom než sami súperi. Napriek tomu mám na pretekanie krásne spomienky..."
Najväčšej pocty sa prvý víťaz Tour de France dočkal v roku 1950, keď bol vytvorený cyklistický tím pomenovaný na jeho počesť „Garin". Maurice Garin zomrel vo veku 86 rokov 19. februára 1957 v Lens.
