Už niekoľko týždňov pred turnajom som bol vnútorne zmierený s faktom, že si pred domácimi divákmi nezahrám. Potvrdilo sa to minulý týždeň na poslednom „predturnajovom" tréningu. Nebudem klamať, že som bol chvíľu smutný. A veľmi smutný...
Chápem však, prečo sa tak tréner rozhodol. Počas zimy som bol niekoľkokrát chorý, čo zapríčilo aj tréningové výpadky. Neraz som musel tréning vynechať aj kvôli školským povinnostiam, a tak sa to logicky odzrkadlilo na mojej výkonnosti.
Výkonnosť je ďalšia vec, kvôli ktorej na turnaji nehrám. Nie že by som na tréningoch nešiel naplno. VŽDY sa snažím ísť naplno a robiť všetko na ľade najlepšie ako viem. No na reprezentáciu to (zatiaľ) nestačí. Reprezentácia by mala byť pre každého športovca hrdosť a česť. Každý športovec by mal dostať šancu v národnom tíme na základe svojich výkonov. Mal by patriť medzi najlepších v danom športe vo svojej krajine, a to, ja (zatiaľ), nepatrím. Toto všetko sú dôvody, prečo sú reprezentačné dvere pre mňa (zatiaľ) zatvorené.
Schválne som v posledným riadkoch trikrát použil slovíčko "zatiaľ", pretože robím všetko preto, aby som patril medzi najlepších parahokejistov na Slovensku. Verím, že raz aj ja budem patriť medzi nich!
Momentálne mi nezostáva nič iné, ako podporovať chlapcov z tribúny, a veriť v čo najlepší výsledok na Slovakia Cupe.
Na záver mi dovoľte zagratulovať mojim dvom spoluhráčom a kamarátom – Michalovi Hlinkovi a Patrikovi Hetflajšovi, ktorí na tomto turnaji debutujú v národnom tíme.
