Je úžasné, keď sa sťahujú jasle do novo zrekonštruovaných priestorov. Naše deti sú predsa nositeľmi našich myšlienok do budúcnosti. Máme však právo pri vzniku niečoho prospešného pre naše deti paradoxne zničiť ďalšiu skupinu, ktorá sa nedokáže brániť - našich seniorov? V tomto prípade absentuje kompromis, ktorý nám tak v dnešnom svete chýba – chrániť obe bezbranné skupiny rovnako.
Túto tému píšem ako otec dvoch detí, ktorý si je vedomý nedostatočnou kapacitou predškolských zariadení. Avšak rekonštrukcia týchto zariadení by nemala byť postavená na morálnej dileme rozhodovať na jednej strane o jasliach v novom peknom prostredí a na druhej strane o osude zrušenia zariadenia prospešného pre ďalšiu komunitu ľudí – našich seniorov.
Poslanci Starého Mesta dostali možnosť zahlasovať za presťahovanie detských jaslí na Hollého ulici namiesto denného stacionára pre starších občanov na Záhrebskej ulici. Vzhľadom na nutné rozšírenie Onkologického ústavu sv. Alžbety a tým súvisiacich technických opatrení, ktoré limitujú po prístavbe prevádzku jaslí na základe svetlotechnických posúdení, prišla od ústavu ponuka na rekonštrukciu priestorov denného stacionára na Záhrebskej ulici a následne premiestnenie jaslí do týchto priestorov. Klienti – seniori by boli následne prerozdelení do iných zariadení. Na prvý pohľad jednoduchý príbeh plný spokojných ľudí. Avšak... Moja osobná návšteva stacionára pre seniorov, kam sa majú sťahovať jasle, ma vyviedla z rovnováhy a pochopil som, ako veľmi sú jej obyvatelia týmto krokom zraniteľní a závislí na pôvodnej forme fungovania v tejto konkrétnej lokalite. V stacionári na Záhrebskej ulici totiž vznikol na naše pomery nevídaný svet.
Komunita obyvateľov „Susedia na dvore“ v spolupráci s pracovníkmi stacionára totiž vytvorili fungujúci model, ktorý je štandardný vo vyspelých štátoch, ale bohužial u nás sa vyskytuje naozaj len ojedinele. Vytvorili s obyvateľmi zo stacionára spoločnú komunitu a začali zapájať našich seniorov do bežného komunitného života tejto lokality. Úžasné spojenie viacerých generácií prinášalo svoje ovocie. Seniori prestali trpieť pocitom nepotrebnosti, okolitý príjemný „ruch“ im dodával energiu do života. Mladí si vytvorili prirodzený vzťah k starším a so vzájomnou úctou sa vytvorili krásne priateľstvá.
Jednoduchý model sťahovania jasieľ vytvorený na úrade v Starom Meste fungoval na základe racionálnych rozhodnutí, ale postrádal „empatiu“ danej konkrétnej situácie. Úrad nepochopil, že navrhovanému náhradnému ubytovaniu pre seniorov chýbal najpodstatnejší rozmer – ten ľudský. Pre niekoho nepodstatný, pre našich najohrozenejších obyvateľov ten najpodstatnejší. Vidieť týchto ľudí so slzami v očiach prosiť, aby ich úrad nevysťahoval, je veľmi smutný príbeh. Je to jeden z prípadov, kde sa neprihliadalo na kompromis, ktorý bol v tomto prípade možný.
Sila a podpora komunity však ukázala aj v tomto prípade svoju váhu. Všetci spojili svoje sily a odhodlali sa spoločnými silami nevzdávať boj nielen o svoj stacionár, ale už aj o svojich členov úžasnej komunity – svojich seniorov. Vidieť skupinu protestujúcich dôchodcov, vrátane deväťdesiatročnej dámy, ako aj členov lokálnej komunity na úrade je dôkazom morálneho odhodlania. Je to dôkaz, aký význam má komunita, ktorá naozaj funguje. Komunita, kde sú naši seniori, tak ako aj naše deti, jej dôležitou súčasťou. Vážme si aj našich starších a pamätajme, že raz sa každý z nás môže ocitnúť v podobnej situácii v ktorej už nebude mať dostatok síl aby sa mohol brániť.
