V stredu okolo polnoci to bude týždeň

Ráno žiadne stopy po popáleninách, smial som sa aký som naozaj hroznýýý strachopud. Zo strachopud(l)a som sa však povýšil na magora a to keď ma včera v noci napadlo hrať FEAR.

Kto to hral v noci a nebál sa tomu buch buch na hruď a vystreté dva prsty "rispekta". Reperi sú čierni, strach je biely a Stendhal je Červený a čierny. Ja som menil farby a červenej krvi by sa vo mne Fredy Krúger nedorezal. Dokonca ani modrej.

Pustím to a už v hlavnom menu hrala psycho hudba. Hičkok je majster hororov. I,i,i,i s nožíkom v sprche napadlo ma. Striaslo ma, od chrbtice, až po stuhnutú bradu sa mi zježili chlpy ktoré som tam ani nemal. Nastavil som obtiažnosť hard, ako inak a šup ho hrať. Pustilo sa intro.

Ako nováčika spečiálnej jednotky ma posielajú vyšetriť tajomné vraždy s tímom, ktorý sa okamžite vytratil, takže sme ostali dvaja(ja a môj FEAR)... Bola tam krv, bola tam tajomnosť(najhoršie... každý si predstaví to pre neho najstrašnejšie), ale aj nechutnosti... A tá hudba.

Hororový film je niečo, čo sledujem a bojím sa o cudzích. Tu však šlo o mňa. Vyrazil som v maskáčovom obleku plnom granátov a zbraní. Jedine trenky neboli maskáčové. To sa však malo zmeniť. Atmosféra pumpovala moje srdce. Do žíl sa rozlial adrenalín. Samozrejme bola noc. Elektrina sa hrala so svetlami. Blikali ako obloha na Silvestra. Sem tam sa mi zazdala tvár v tej tme medzi blikmi. Prezerám miesto za miestom, no nikde nič. Iba mŕtvoly, črevá po zemi a v nich vidlička. Kreatúry asi večerali špagety. Nevedel som sa dočkať, až ich dosýtim olovom, ale stále nič.

S každou novou miestnosťou napätie rástlo. Ruky sa mi triasli. Dvere škrípali, lampy sa točili, vietor, či duchovia rozoznievali zvonkohry. Na nevydržanie. Vyšiel som na strechu objektu a konečne som sa cítil bezpečne. Aj hudba utíchla. Odvaha sa mi dopĺňala a ja som prechádzal okolo sudu s odpadom. V tom strašný zvuk! Ako kvílenie a k tomu trepanie krídel. Vyletela hŕba netopierov. Áááá, chcel som kričať! Ale som to prehltol. Keď som už sliny nemal.

Strašne som sa bál, ale tá túžba dotiahnúť aspoň prvú misiu do konca ma hnala ďalej. Reťaze o seba treli. Dievčensky hlas šepkal, plakal, vrieskal! Obzeral som sa, či nie je u mňa v izbe. Vybavoval som si aj scény z kruhu. Ešte 6 dní GMate, 6 dní... Nie dnes neumriem, dnes nie. Spoza rohu sa vynoril človek-príšera ktorého som mal zneškodniť. Trhlo mnou. Prásk! S oceľovou tyčou som dostal po hlave. Koniec misie. Chcel som ísť na ďalšiu, ale rozum zvíťazil. Nemohol som. Strašne som sa bál. Vypol som pc a ocitol som sa v tme. Úplnej tme. Ani som sa nepohol. Počul som ako hlasno funím. Ako mi bije srdce v krku a tlačí sa do hlavy. Takto som použil rozum. Vypol som poslednú iskierku nádeje akú som mal. Svetlo.

Nemohol som jednoducho vstať a zapnúť ho. V tme sa už diali veci. Fúkal vietor. Cez okno prechádzali tiene stromov a hrali sa na mojom koberci. Z kohútika v kúpelni kvapkala voda. Kvap. Kvap. Niééé. Teraz sa už nepohnem. Počkám kým si po mňa príde dievčatko. Z kuchyne vychádzali podivné zvuky. V obive niečo zašušťalo. Modlil som sa, že to nebol televízor. Hodinky ťukali. Klik...klak...klik...klak... Záclona sa vlnila. Mal som pootvorené okno v izbe. Rád by som ho zavrel, aby niečo nevliezlo dnu a... ale nemohol som sa pohnúť. Záclona sa zvlnila viac. Privreté dvere na mojej izbe. So škripotom sa otvárali!!! Stiahli sa mi zreničky. Niečo zapraskalo. Šepot dievčatka a výkrik preťal noc.

Ráno som sa zobudil schúlený na zemi a triasol som sa. Už mi nebolo tak do smiechu. Vôbec nie keď som si na zápästí načiel červený otlačok. Otlačil som si ho sám, keď som pokrútený strachom spal? Alebo už mám len 5 dní?
5 dní GMate, 5 dní...