T aKtO nepriamo to malo byť ľahšie ako zoči-voči. Ťukal som do tlačidiel nervózne a rýchlo. Chcel som to mať čo najskôr zasebou. Akonáhle som dopísal, hodil som mobil na posteľ a ľahol si hneď vedľa. Ešte som počul zapípanie o doručení a všetko sa stratilo v čiernej tme, vlhkej a studenej, až sa zarezávala do tela a vytrhávala z neho zvyšky nahromadeného tepla.
| Z oBUdiL som sa so spomienkou na pocit uvoľnenia po dopísaní a s opäť roztrasenou rukou som sa načiahol po mobile. Žalúdok sa nepravidelne sťahoval a ja som si jazykom prešiel po vyschnutom podnebí. V duchu som sa preberal a aj keď som mal mobil už pred tvárou, vnímal som len svoj chaotický dych. Pomaly som zaostril, tupý pocit vzadu v hlave mi spomaľoval prekvapenie aj rozmýšlanie. Veľká časť bola ešte v tme a zbytok si opakoval:Žiadna správa, žiadna... |
D úF@l som, že sa to nejako vyvinie bez môjho pričinenia a ja budem môcť na výsledný trest v duchu nadávať a niesť ho. Nikdy som nechcel urobiť, čo som teraz musel, aj spravil. Sedel som na zemi v rohu miestnosti a cítil prázdno, nadbytočnosť, beznádej.
M obIL zapípal ako keby to bola jediná vec na ktorej vtedy záležalo. Bola. Aj tak som sa k nemu zakrádal celkom pomaly a neistým krokom. Nemyslel som na to aká bude asi odpoveď, nemyslel som na nič, len som šiel. Prečítal som správu a musel si sadnúť na posteľ. Tisíc myšlienok, jeden otáznik a v celom vesmíre som bol jeden z tých, ktorí boli kruto, kruto na začiatku.
* * *
„ dobry den nviem pre koho bola ta sms urcena ale zmilili ste si cislo. aj napriek tomu vela stastia a drzim palce “