Opizza

Už som chcel žalovať Nikodýma, že za moju orientáciu môže horúce kreslo. Zobral som do ruky mobil a vytočil informácie. Chcel som požiadať o číslo na najlepšieho advokáta. Toho, čo obhajoval pána Lexu napríklad. "Dobrý deň, tu je Donáška Detvan," ozvalo sa. Hehe to je ale blbé meno pre spojovateľku. Kedy má Donáška asi tak meniny?

Až vtedy začal mozog pracovať aspoň na 10 percentný výkon. Uvedomil som si, že som sa nedovolal na informácie, ale do obľúbenej pizzerie. "Jednu pizzu provinciale poprosím," vyslovil som reflexívne aj s adresou a telefónnym číslom. O obed som mal postarané a tak som sa spokojne mohol venovať svojmu koníčku. Vlastniť koňa v byte nieje ľahké, tak ma prosím neprezradťe zeleným. Znova by prileteli na lietajúcich tanieroch a šup rovno k bratom čechom do parlamentu...

Bol som trocha hladný tak som dúfal, že pizza dorazí načas. Ale niežeby som na to vyčkával, alebo čo. Nepôjdem pod svoju úroveň, aby jedlo bola hlavná udalosť dňa. Robil som si svoje veci a čas utekal ani som si ho nevšímal... Keď mi dole pri bráne niekto zazvonil približne hodinu 22 minút 3 sekundy po mojom rannom telefonáte, urobil som rýchlostný rekord v behu na 30 metrov cez prekážky. Až na jeden pád to bolo bezchybné. Tuším, že to bol genitív.

Dole pod bránou stál jeden flegmatický človek a oproti nemu stál trasúci sa sangvinik, ktorý vyhadzoval z vrecák všetko možné, aby sa dostal ku peňaženke. Slávnostne ju otvoril a vybral z nej päťstokáčerovku. Flegmatik, ale nechcel meniť. Človek oproti nemu s natiahnutou, trasúcou sa rukou, s vysiacou slinou ústa-vzduch-zem, s očami uprenými na krabici a on bez zľutovania. Nenačiahol sa pre prepotenú, žalúdok až prsty kŕčom zovretú káčerovku. Sucho odvetil, "Ja ti nemám ako vydať."

Myslel som, že ho v tej chvíli roztrhnem. Navrela mi žila z niekade z pod trupu, až ku spánku. Dúfam, že to nebola zlatá žila. To, že mi zasran starý tykal a čakal, že ja mu mám vykať to tu už bolo. Ale to, že on mi nemá vydať a teraz umriem od hladu, alebo budem behať po okolí a rozmieňať, to už naserie. Čo som mal robiť?

Zobral som to športovo ako Forest Gump a utekal som. Najprv ku príjazdovej cestičke. Potom na koniec ulice. A nakoniec k oceánu. Kto ma pozná, vie, že niesom športový typ. Kto ma nepozná, nech to od "zobral som to športovo" po teraz neberie do úvahy. Teraz

Pozrel som sa na majstra obchodníka, ktorý nemá vydať, či to myslí vážne. Keď zbadal moju žilu, radšej odstúpil o krok dozadu. "Ako to chcete teraz riešiť?", pýtam sa najvľúdnejším hlasom, akým som dokázal kričať. "Neviem, zavolám kuchárovi." To Dostojevský nemal ani šajnu, akí sú ľudia na zemi, keď písal knihu Idiot. Tento predomnou chcel asi použiť metódu viac hláv, viac rozumu. Ušetril som mu peniaze za hovor, lebo boli len 2 možnosti. Alebo mu za jeho výkon nechám sprepitné v hodnote 350 Slotových Kotléb, pardon Slovenských národných Korún, alebo to pôjdem rozmeniť. Športovo som urobil veľké gesto ala možnosť jedna. Teraz

Ak sa náhodou našiel niekto, kto nepochopil, že medzi športovo a teraz sa slová neberú do úvahy, sme dvaja. Ale už si to musíme zapamätať, lebo do tretice všetko dobré.

Vybral som sa rozmeniť peniaze do neďalekého baru a za mnou športovo poskakoval a šíril dobrú náladu teraz, išiel, krútil hlavou a nadával človek, ktorý mi chcel predať pizzu. Ostal strážiť pred vchodom a kryl mi chrbát. Ja som zatiaľ vnikol do raja odporných, zavšivených, smrad šíriacich ožranov. Žiadne nové tváre, iba starí konškoláci z technickej univerzity. Pohybom ruky som si privolal čašníčku. "Prosím Vás, budete taká láskavá a rozmeníte mi
päťstovku?" Po chvíli som sa dozvedel, že ako ona k tomu príde, keby tu prišlo viac ľudí si takto rozmieňať ako ja, ako by vydávala? Už tam robí desať rokov, ale toto ešte nezažila. Tak si hovorím, že 10 rokov to nezažila, ale dnes za mnou určite príde ešte osem ľudí si rozmeniť... No aspoň, že tá svojím zákazníkom vydáva. Lebo sú aj iné prípady...

Celý nadšený z ústretových ľudí som vyrazil do drogérie. Tam mi tetka obchodníčka vysvetlila, že keď má otvoriť pokladňu, musí niečo nablokovať, teda mám si niečo kúpiť. Medzitým odbavila dvoch zákazníkov a mala dvakrát otvorenú pokladňu. Športovo nevadí. teraz

Zobral som si pinzetu. Rodičia totižto kúpili drevenú dosku na záchod. Možno sa mi niekedy pinzeta zíde. Zmocnil som sa kartónovej krabice. Teraz ma však tešilo niečo iné. Konečne som sa zbavil pána každú situáciu vyriešim, zhovorčivého, dobrou náladou prekypujúceho. Určite príde domov, alebo i skôr v práci rozpovie humoresku. Stretol som jedného trapka, čo nemal presne na pizzu pripravené peniaze + sprepitné, si predstavte. Tak som všetko pobehal, vykecal, rozmenil som mu peniaze. A spolu s kolegami si na takých, ako som ja z chuti zanadávajú.

Poviem Vám niektoré veci treba brať športovo teraz, všetko treba brať s humorom. Ako ja. Otvorím krabizzu od pizze a tam čierne chĺpky roztrúsené. Čítam obsah: omáčka, šunka, kukurica... a žiadne chlpy, ani som si ich neobjednal navyše. To by vyúčtovali.

Tak taká je pizzeria ktorá nemá spoločné nič so Sládkovičom a jeho dielami Detvan, Marína. To bolo len krycie meno pre svätú trojku. Spojovateľka Donáška, flegma roznášač a kuchár opizza...