Cesta hrdinov SNP – 1. časť

Streda, 4.7.07Liptovský Mikuláš – DedinkyRáno sme s V poraňajkovali, potom sa naše cesty odobrali každá inam. Ju viedla do práce (holt niekto musí mať aj zamestnanie) a mňa na východ. V palúčanskej pekárni som si kúpil zemiakový chlieb, v potravinách naproti kúsok slaniny a vybral som sa na výpadovku. Po chvíli mi zastavil chlapík a vzal ma do Popradu. Prešiel som cez mesto, chvíľu som stopoval pri nákupnom centre MAX, moc ma to tam nebavilo, a tak som sa rozhodol, že sa prejdem peši do najbližšej dediny na ceste č. 67 (Poprad-Kvetnica). Stadiaľ ma funebrák vzal do Hranovnice. Prešiel som sa cez dedinu a kúsok za ňou mi zastavila poľská rodinka a vzali ma až na križovatku ciest 66 a 67 medzi Telgártom a Dedinkami. Na Telgárt som šiel peši v slabom daždi, po chvíli ma vzal chlapík do dediny. Dal som si jeden chlieb so slaninou a jeden s ríbezľovým džemom od V-inej babičky. Kúsok za dedinou je prameň Hrona, kde som si nabral vodu, krátko nato sa spustil dážď. Vyšiel som nad Telgárt do lesa, kde som stretol stádo asi 80 hoviad ako sa prechádza po lese bez pastiera. Les mi pripomínal okolie Oblazov. Naďabil som na ďalšie stádo, tentokrát aj s pastierom, s ktorým sme sa chvíľu rozprávali o chove kôz. Okrem neho a dvoch turistov som celý čas nestretol ani nohu. Prišiel som na miesto zvané Dobšinský kopec, najedol som sa (to isté čo na obed) a zišiel na Dedinky. V troch rôznych podnikoch som si dal po pive a šiel spať na zastávku v poriadnom daždi.Štvrtok 5.7.07Dedinky – BrdárkaKeď som sa zobudil, bol pri zastávke nejaký bernardín. Najedol som sa (opäť 2 krajce so slaninou resp. džemom), odrezal som kožku od slaniny, dal ju psovi a vyrazil naspäť na Dobšinský kopec, so psom v pätách. Nakoľko väčšinu noci pršalo, bolo všetko mokré a po pár hodinách chodenia vo vysokej tráve som v botách plával. Pod Suchým vrchom som sa od Cesty odklonil a zišiel do Vlachova s jasným cieľom – zbaviť sa psa, ktorý sa ma držal akoby mu môj indiferentný prístup vyhovoval (psov totiž v lepšom prípade ignorujem, v horšom sa mi hnusia). Podarilo sa – jedna vlachovská rodina si ho nechala a mohol som ísť ďalej na Brdárku bez toho štvornohého bremena. Brdárka je pekná obec utopená v ovocných stromoch – len čerešní je tam asi 3500 stromov, hrušiek a jabĺk sú tam ďalšie tisíce. Končí tam cesta, má asi 40 obyvateľov, u jedného z nich som prespal v dome, ktorý bol v procese rekonštrukcie.Piatok 6.7.07Brdárka – Sedlo SúľováRáno som sa najedol (opäť to isté) a šiel do obchodu na pivo, milý zvyk, ktorý som si vypestoval na Oblazoch. Ranné pivo je to pravé na žalúdočnú mikroflóru, kvačianske tetky dokonca odporúčajú namiesto piva dať si každé ráno jednoho gambáča a asi vedia, o čom hovoria. Mne však pálenô moc nereže a pivo je dôstojný substitút, najmä pokiaľ sa jedná o Tatrana desinu. Brdárka je však na Gemeri a pivo rovnakého názvu tiež nie je od veci. Chvíľu pred poludním som sa rozhodol odísť – premočené topánky mi už vyschli a ťahalo ma to na Cestu. Vrátil som sa cez Vlachovo pod Suchý vrch a stadiaľ do sedla Súľová. Našiel som tam podnikovú chatu Lesov a malé gazdovstvo, ktoré pozostávalo z maštale, kôlne a jednej lesáckej maringotky. Na chate bola akurát parta mladých z Dobšinej, ktorí ma ponúkli divinovým gulášom, ktorí dovarili chvíľu potom, čo som tam dokvitol. Kým bol “gut durch”, hodil som si sprchu, opral som si veci. Pri ohni ma už čakalo pivo, pálenô a guláš. Potom ako sme spratali guláš, pokračovali všetci v dôkladnom chlastaní, no mne sa moc nechcelo – bol som unavený a na druhý deň som nechcel chodiť celé hodiny s kocovinou. Odobral som sa preto do maringotky, kde som hneď aj zaspal.Sobota 7.7.07Sedlo Súľová – Štós KúpeleVstal som zároveň s lesákom Peťom, ktorý šiel podojiť kozy a nakŕmiť kone. Dal som si raňajky (stále žiadna zmena – až do konca tohto výletu som mal so sebou len chlieb so slaninou resp. džemom), pobalil sa a bez dlhých rečí som vyrazil. Volovské vrchy sa mi páčia, miestami poskytnú človeku pekný výhľad na rožňavský okres, ktorý má zvláštne čaro, ktoré pre mňa majú viaceré miesta na východe a ani neviem presne v čom spočíva. Je to fuk, skrátka sa mi tam páči a žiadne estetické dôvody nepotrebujem. Prechádzal som okolo miesta, kde som bol ako malý chlapec na prvom (a poslednom) skautskom tábore. Presný názov sa mi už z pamäte vytratil, viem len, že to bolo niekde okolo Smolníku, vynárajú sa mi aj názvy ako Zlatý stôl a Hekerová. Pamätám si, že sme tam celé dni jedli čučoriedky a to sa za tie roky nezmenilo – stále ich je tam ako maku. Okolo obeda som bol v Uhornianskom sedle, kde sa chystali nejaké závody do vrchu a boli tam nejakí diváci. Tam som sa najedol (hádaj čo?) a útrapnou cestou cez Pipitku, Osadník, húštiny, pováľané stromy a blato som prišiel na miesto zvané Štós Kúpele. Chvíľu som sa prechádzal po okolí hľadajúc miesto na spanie a uložil sa na autobusovú zastávku. Keď už som ležal v spacáku, išiel okolo chlap a vyhrážal sa mi, že na mňa pustí psa. Ževraj súkromný pozemok. No žiadne tabule som nevidel, ohradené to nebolo a navyše – autobusová zastávka predsa nie je majetok kúpeľov, ale SAD alebo iného prepravcu. A vôbec: čo sa bojí, že by som ukradol kúpele? Však nie som Martinka...Nedeľa 8.7.07Štós Kúpele – JahodnáNoc som prežil bez ujmy. Pár minút po piatej ráno ma zobudil ten cvok a povedal mi, že nech sa čo najrýchlejšie poberiem zo zastávky. Až ráno som si všimol, že má za opaskom puzdro na zbraň. Či v nej niečo bolo alebo to bol len ďalší cáknutý militarista, to som už nemienil riešiť. Rozhodne som si však kvôli nemu neodoprel raňajky, pomaly som sa zbalil a pred šiestou som už bol na Ceste. Cesta bola celkom príjemná, celý čas ani živej duše, iba občasný praskot v lese od vysokej v úprku. Vyšiel som na Kloptaň, skadiaľ bol pekný výhľad a pokračoval na Kojšovskú hoľu. Dal som si tam šošovicovú polievku a plechovku piva v Čajovni Katka. Na chvíľku som si ľahol do tône, nechal si trochu vysušiť boty, bolo dosť teplo. Pokračoval som na Predné holisko, cesta nebola nič moc, bolo cítiť okolie veľkého mesta (t.j. Košíc) – hučiace motorky, štvorkolky, opité decká, deduľovia na horskáčoch a pod. Prišiel som do rekreačného centra Jahodná, kde som sa dobre najedol v reštike, dal si zopár pív a šiel spať k vleku pod veľký prístrešok, ktorý asi slúži v zime lyžiarom na prezúvanie alebo čo.Pondelok 9.7.07Jahodná – KysakPrvá časť dnešného putovania bola nanič – cesta sa krútila okolo Košíc v nie príliš vábnom nudnom bukovom lese, až keď som sa blížil ku Kysaku, začalo sa mi to páčiť, no dopadla na mňa nejaká únava či čo, tak som si povedal, že si dám pol dňa pauzu. Na obed som prišiel na Kysak a začal som zháňať miesto na prespanie. Zašiel som do Školy v prírode, kde ma vedúci ubytoval do chatky. Spáchal som riadnu hygienu a zaspal ako poleno, zatiaľ čo sa vonku rozpršalo.Utorok 10.7.07Kysak – RadaticeS vedúcim ŠvP som sa dohodol na 200 Sk, no odišiel som bez platenia, ani neviem prečo. Obloha sa cez noc vyčistila, kráčal som smerom na Radatice popri Hornáde, od ktorého som sa asi po hodine odpútal a začal naberať na výške (nadmorskej). Kúsok pre Ľubovcom začalo pršať, tak som pridal do kroku, aby som moc nezmokol. V obci som si to namieril do obchodu, kde som zadelil tresku, rožky a pivo. Dážď neustával, tak som vybral pláštenku, no málo platné: Cesta viedla cez húštinu, ktorá bola úplne mokrá, takže po chvíli som bol do nitky. V Radaticiach som to zalomil, stopol si nákladiak do Prešova a vlakom sa vrátil do Mikuláša.