Cesta hrdinov SNP – 2. časť

V pondelok 23.7.07 som vyrazil z LipMiku na Štrbské Pleso za otcom, volal ma, aby som tam pár dní pobudol s jeho starou partiou z JAMESu či skäde. Z Mikuláša som sa zviezol vo VW-dodávke do Štrby, kde som chvíľku stopoval na Pleso, no potom som sa rozhodol ísť peši. S otcom som strávil pekné poobedie a v utorok sme sa flákali okolo Popradského plesa.Streda 25.7.07Štrbské Pleso – KanašPoraňajkoval som s otcom a jeho partiou a chvíľu po deviatej sadol na zubačku do Štrby. V Štrbe som nestopoval dlho – po chvíli mi zastavila poľská rodinka, hodili ma do Popradu, kde som ledva stihol vytiahnuť tabuľku PO a už som sedel v kamióne vedľa chlapíka z Humenného, ktorý polovicu cesty rozprával vtipy a druhú polovicu mi popisoval, akými pokutami častujú policajti kamionistov u nás a v Poľsku. Vystúpil som hneď na vjazde do Prešova pri odbočke na cestu č. 546. Zastavila mi červená avia s chlapíkom za volantom a dievkou vedľa neho, ktorí niesli nejaký matroš pre skautský tábor, ktorý prebiehal niekde pri Sedliciach. Vysadili ma v Radaticiach, hneď som sa napichol na Cestu, ktorá ma viedla cez poväčšine listnatý les do Cemjaty. Nabral som si vodu z tamojšieho minerálneho prameňa a pokračoval smerom na Veľký Šariš. Minul som krásnu skládku (ehm ehm) a kráčal ďalej chodníkom, ktorý miestami ani nebol chodníkom – popadané stromy, húština, malinčie, žihľavy... no tentokrát mi to nevadilo, bolo sucho a tých pár škrabancov mi neuškodí a pŕhlenie lieči. Uprostred lesa, kúsok na Malým Šarišom je menší židovský cintorín, kamene pováľané, polorozpadnuté a väčšinou nečitateľné (a to nielen preto, že neviem hebrejsky). Niektoré kamene akoby boli z pieskovca. V Malom Šariši som si kúpil hrozienka, detskú výživu a Marina keksy (stará klasika), druhé dve menované komodity hneď zjedol a po asfaltke som sa bral na Veľký Šariš. Už z diaľky bolo vidno pivovar. Neviem čím to je, ale na východe mi šariš chutil viac ako na Liptove, no možno to bude tým, že som si dal pivo po celodennom chodení po slnku, vraj to pridá na chuti. Povinnou zastávkou bola podniková predajňa pri pivovare, kde som jedno zjedol a rozhodol som sa pokračovať na Kanaš, kde som si ustlal na zastávke. V noci na mňa nejaký ustráchaný miestny zavolal políciu, no chalani správne pochopili, že keby som sa chystal niekomu vybrať barak, asi by som si neustlal na zastávke uprostred dediny, kde ma každý vidí. Ani ma nelegitimovali (čo v mojom prípade nie je samozrejmé), popriali mi peknú cestu a pobrali sa.Štvrtok 26.7.07Kanaš – BardejovPred piatou ráno ma zobudil prvý autobus. Ľudia sa brali do práce a ja ďalej smerom na Dukliansky priesmyk. Kráčal som pekným zmiešaným lesom, kde-tu sa mi naskytol výhľad na Šarišský hrad týčiaci sa uprostred tejto príjemnej krajiny. Kúsok pred Terňou som trochu blúdil, no obec už bolo vidno, takže som vedel, kam ísť. Po úzkej drobivej asfaltke som stúpal ďalej do dedinky zvanej Hradisko. Opustené asfaltky, po ktorých skoro nič nechodí, mám rád, netreba sa stále uhýbať autám. V sedle Čergov som si vypýtal vodu, zjedol trochu čokolády a pokračoval na Bardejov. Prechádzal som sa na sever, východným úpätím pohoria Čergov, okolo chodníka bolo dosť veľa smrekovcov, pár z nich akurát chlapi ťažili. Chodník bol utopený v malinčí, z ktorého som si podchvíľou zobol, a takisto mäty, z ktorej som si občas natrhol zopár kvetov a zhlboka inhaloval ich osviežujúcu vôňu. Po chvíli začala pomedzi stromy presvitať obec Hervartov. Tesne nad dedinou som zblúdil z chodníka, na značku som sa napojil až pri krčme, kde som si dal veľkú kofolu (na pivo bolo strašne horúco). Najedol som sa, vyvetral si boty a v neustávajúcej páľave kráčal po asfaltke smerom na Kľušovskú zábavu, kde mi zastavil traktor a zviezol som sa asi pol kilometra na schodíkoch, zoskočil pod úpätím kopca, na ktorom leží Mihaľov, ktorý už patrí k Bardejovu. Musel som si chvíľku odpočinúť (teplo bolo sotva znesiteľné) a spustil sa na Bardejov. Nakoľko som predchádzajúcu noc nespal najlepšie a potreboval som si trochu oddýchnuť, zainvestoval som prachy do hotelu Šport, dal sa do pucu a šiel si pozrieť mesto. Bardejov musel byť kedysi významné mesto, súdiac podľa Baziliky Sv. Egídia, ako i celého Radničného námestia. Mesto sa mi veľmi páčilo, po návrate na hotel som si dal na letnej terase ešte biely strik a zalomil to – bolo ani nie pol ôsmej, no únava ma zmohla.Piatok 27.7.07Bardejov – Studňa pod MakovicouSpal som tuhým zdravým spánkom a vstal som odpočinutý, akoby som nestrávil 10 hodín predošlého dňa takmer nepretržitou chôdzou po hore. Po návaloch turistov na Oblazoch bolo pre mňa veľmi príjemné, že som celý ten čas nestretol ani jediného turistu a ako sa ukázalo neskôr, tento stav sa nezmenil ani v ďalšom priebehu. Vyšiel som na severozápadný okraj Bardejova a cez kopec prešiel do Bardejovských kúpeľov. Tu sa začalo pozvoľné stúpanie na Stebnickú Maguru. I keď bolo prevýšenie cez 600 metrov, šlo sa príjemne, celý čas v rannom chládku hustého starého lesa. Na Magure odpočívalo zopár robotníkov, ktorí tam zrejme niečo robili na vysielači. Zostúpil som na Zborov, kde som dal krátku pauzu, dal zo tri hrste hrozienok a pozrel si rómske bytovky na kraji Zborova. I keď tam nemali kanadský trávnik a terakotových trpaslíkov, neboli obydlia v zlom stave, mali všetky dvere, okná a aj zariadenie nevyzeralo zdemolovane. Celkovo boli ľudia v tejto oblasti, bez ohľadu na národnosť, veľmi príjemní. Keď som sa niečo spýtal, odpovedali mi s takým zvláštnym kľudným tónom v hlase, bolo poznať, že ich mojou otázkou neobťažujem, že sú naozaj radi, že mi môžu pomôcť. Skrátka: asi tam nechodí veľa turistov. Smerom na Andrejovú bola Cesta čoraz zarastenejšia, zavalená vývratmi, predieral som sa cez húštiny rôznych druhov. V Andrejovej ma skoro pokúsal nejaký malý čokel, tak som naňho musel dupnúť. Vlastne som dupol na zem, ale jeho smerom, aby mi dal pokoj. Stúpanie na Kohútovú bolo kvôli zhoršenému značeniu a horúčave čoraz namáhavejšie, až som značku stratil úplne. Chvíľu som ju hľadal, no potom sa s mávnutím ruky vydal len tak do lesa smerom na východ. Asi po polhodine som vyšiel z lesa priamo na cestu medzi Šarišským Čiernym a Kurimkou. Kurimka bola viac smerom na Svidník a tak som sa vydal tam. V krčme som si dal to najlepšie pivo na svete a kúsok za krčmou som sa opäť napojil na Cestu. Časový údaj mi oznámil, že do Svidníka sú to ešte 4 hodiny a povedal som si, že kašlem na to a vyspím sa niekde za Kurimkou. Kúsok za obcou v hore bol smerovník k nejakému „altánku pri studni pod Makovicou“, ktorý sa nachádzal iba nejakých 20 metrov bokom od chodníka. Vybalil som si tam veci a s ponožkami, vložkami do topánok a mydlom v ruke sa vybral naspäť do krčmy. Krčmár mi hneď jedno natočil, opral som si veci a potom som ešte zjedol zo dve pivá, kým mi veci ako-tak obschli. K tomu som si v potravinách kúpil tresku s rožkami. Kurimka je rusínska obec a v krčme debatovali miestni. Keď som sa minulý rok presťahoval na Oblazy, trochu ťažšie som si zo začiatku zvykal na miestnu goralčinu, no nerobilo mi problém odhadnúť tému rozhovoru. Kurimčanom som nerozumel vôbec nič, netušil som, či sa rozprávajú o futbale, práci, politike,... Po dopití som sa vybral naspäť do altánku, uložil sa a zaspal.Sobota 28.7.07Studňa pod Makovicou – Dukliansky priesmykNoc v altánku bola zaujímavá. Zo spánku ma vytrhol netopier, čo mi robil nálety na ksicht. Zahnal som sa len tak do tmy a štuchol pritom do niečoho suchého a krehkého. Zapálil som zapaľovač a priamo nad hlavou zbadal osie hniezdo. Našťastie som ich mojim drgnutím moc nerozrušil, no hneď som sa pakoval na druhý koniec bivaku. Ani tam som však pokoj nenašiel – ľahol som si totiž priamo pod netopierov flek, čo bolo poznať podľa jeho exkrementov. Zbytok noci som teda prespal na polceste medzi netopierím a osím príbytkom. O šiestej som už bol najedený a zbalený, a s čerstvo umytými nohami v čerstvo vypratých ponožkách som veril, že dnes moje putovanie zavŕšim a dosiahnem Duklianskeho priesmyku. O deviatej som dorazil do Svidníku, kde ma veľmi potešil časový údaj na smerovníku, ktorý hlásal „Dukliansky priesmyk – 6:05“. Až na jednu výnimku, keď som chvíľku blúdil vo vysokej tráve, brodil sa cez menší potok a dral sa cez pichľavé konáre, bola cesta jedna báseň, opäť plno mäty a tentokrát aj černíc. V obci Kapišová som dal kofolu a po asfaltke sa dostal do Údolia smrti, kde boli rozostavené sovietske tanky, ktoré tam v októbri 1944 bojovali proti Nemcom. Boli tam nejakí poľskí a českí turisti, ktorí sa pri Téčkach fotili, no mňa moc nezaujímali – teda určite menej ako predstava byť čo najskôr v cieli. Cez Nižnú a Vyšnú Pisanú som prešiel ešte po horúcej asfaltke, no na Medvedie ma Cesta ukryla pred slnkom pod lístie mladších bukov a briez. Les nápadne omladol, žiadne 30-metrové buky, čo som si dokázal vysvetliť iba tak, že pred 60 rokmi padol okolitý les pod šrapnelmi. Do cieľa som dobre že nedotancoval, bol som naozaj šťastný, že cieľ, ktorý som si stanovil pred zopár rokmi, som splnil presne tak, ako sa mi chcelo, nehnaný nikým a ničím.